Vyhľadávanie
Gina. Skutočný príbeh veštkyne
Žena, ktorú mnohí poznajú ako veštkyňu Ginu, sa rozhodla zverejniť svoj životný príbeh. Narodila sa ako hypersenzitívne dieťa vo veľmi ťažkých pomeroch. Už v útlom veku na vlastnej koži zistila, čo je to násilie a alkoholizmus, ako tínedžerka sa stala matkou, o niečo neskôr ťažkou narkomankou, ktorá si dokonca občas privyrábala sexom. Niekoľkokrát sa ocitla doslova na pokraji života a smrti a je skutočne zázrak, že to pri svojej citlivosti všetko v zdraví prežila. Dnes má šťastnú rodinu, prácu, ktorá ju napĺňa, a okolo seba množstvo vďačných ľudí, ktorým pomohla. V najťažších chvíľach, keď bola skutočne na dne tak, ako si len málokto z nás vie predstaviť, dokázala sa odraziť a začať odznova. Pritom nablízku nemala nikoho, kto by ju ťahal z problémov.
Kniha Gina. Skutočný príbeh veštkyne vyjde vo vydavateľstve Ikar tento mesiac.
Mala som šestnásť, keď som stretla svojho prvého muža Dušana a život sa mi obrátil hore nohami. Môj vyvolený bol odo mňa o tri roky starší, takže bol rovnako ako ja mladý, blbý a pri sile. Keďže táto kombinácia je ideálna na splodenie decka, netrvalo dlho a ostala som v druhom stave.
Nebola to žiadna nehoda, bábätko sme si urobili zámerne v Kajkinej spálni na manželskej posteli pod svätým obrazom Ježiša Krista na Golgote. Keďže sme chceli chlapca, nechali sme si na nohách ponožky. Verte mi, je to tá najspoľahlivejšia metóda, ako mať mužského potomka. Aspoň mne sa už v živote osvedčila dvakrát. Keď sme si robili dieťa s mojím terajším mužom Romanom nikto neveril, že to bude syn, lebo v jeho rodine sa vtedy rodili len samé baby. Išli sme na to v ponožkách a ajhľa - bol z toho môj druhý syn, malý Leo!
Prvorodeného Riša som mala v sedemnástich, niekomu sa to môže zdať priskoro, ale ja to vidím inak. Viete čo? Keby som sa mala vrátiť v čase, urobím to zas. Materstvo bolo to najlepšie, čo ma mohlo postretnúť, a dôležité bolo, že sa mi dieťatko narodilo z lásky. To je totiž zo všetkého najdôležitejšie! Podľa mňa ani tak nezáleží na tom, či rodičia neskôr ostanú spolu alebo nie, lenže v momente, keď prichádza na svet duša dieťaťa, by mala byť pri akte splodenia prítomná láska. Deti, ktoré sa takto narodia, majú oveľa ľahší život ako tie, ktoré prišli na svet nedopatrením.
Po tejto stránke boli obe moje tehotenstvá požehnané, lebo tak ako neskôr s Romanom, aj s Dušanom sme sa ľúbili ako kone. Bolo to pre mňa čosi nevídané. Prvýkrát v živote ma niekto nosil na rukách ako princeznú. Stačilo lusknúť prstom a zniesol by mi modré z neba.
Keď sme sa prvýkrát povadili, Dušan ukradol Kajkine nožnice, dotiahol ma v noci na cintorín a tam nad hrobom mojich predkov prisahal: – Podrežem sa, dorežem si žily, keď ma necháš!
Jasné, že som ho nenechala. Vášeň medzi nami iskrila ako elektrické vedenie pod vysokým napätím a bola ešte silnejšia, keď nám naše rodiny začali brániť v stretávaní. Teda najmä tá Dušanova. Jeho foter s materou mali so synáčikom iné plány ako ženbu s chudobnou chuderou z mnohopočetnej rodiny. Mali veľkú vinicu a ich najstaršia dcéra bola výhodne vydatá za nejakého slušniaka, s ktorým bývala v peknom útulnom bytíku. Do tejto rodinnej idylky som sa ja so svojou rodinnou anabázou a nie práve najlepšou povesťou nijako nehodila.
Keď Dušanovi fotrovci zistili, že som tehotná, išli presviedčať našich, aby ma poslali na potrat. V tom sa však prerátali.
Moja mama pred nimi vyhlásila: – Vychovali sme s Ginou päť detí, vychováme aj šieste!
Kajka ich potom hnala z domu svojou krivou drevenou palicou, s ktorou len-len že nedostali po krížoch. Dušan sa medzitým tak hrozne trápil, že z toho takmer ochorel. A tak sa jeho fotrovci vydali na cestu k našim druhýkrát. Tentoraz s návrhom na sobáš.
Vydávala som sa v siedmom mesiaci tehotenstva, cez svadobné šaty mi na prsiach presakovalo mlieko a oči som mala plné sĺz. V živote som nebola taká smutná. Nikto z mojej rodiny totiž nebol na obrade. Dušanovi rodičia si to neželali, lebo svadbu financovali oni a nechceli hostiť nikoho z našich. Až po niekoľkých rokoch som sa dozvedela, že kým sme si s mojím ženíchom vymieňali snubné prstene, moja mama s Milanom stáli za kostolným plotom a tajne čakali, kedy vyjdeme von, aby videli, aká som nevesta.
Odkedy si ma svokrovci odviedli do svojho bytu, naši ani netušili, ako sa mám. Dušanova matka s fotrom ma totiž strážili na každom kroku, aby som sa nestýkala s vlastnou rodinou, ktorá mala podľa nich na mňa zlý vplyv. Po svadobnom obrade do mňa naliali akýsi sladký likér, vraj aby som nebola nervózna. Bolo mi po ňom hrozne zle, takže som do rána stála nad záchodovou misou a vracala.
Pôrod som mala otrasný. Môjmu prvorodenému sa akosi nechcelo na svet, rodila som ho v bolestiach celých šestnásť hodín.
Keď som kričala na sestričky, zakaždým mi odvrkli: – Bolí ťa to? Na to si mala myslieť, keď si to decko robila.
Dovoľovali si ku mne, lebo som bola v nemocnici najmladšia zo všetkých matiek. Netušili, že som zároveň aj zo všetkých najskúsenejšia. Po výcviku, ktorý som mala pri mojich piatich súrodencoch, bola pre mňa starosť o bábo malinou. Pamätám si, že vedľa mňa ležala jedna tridsaťpäťročná pani, ktorej lekári písali do karty staršia prvorodička. Keď jej sestrička prvýkrát priniesla ukázať dieťa, vôbec nevedela, čo si s ním počať.
– Ako mám to malé chytiť? – bedákala, a tak som sa jej ujala.
Povedala som jej: – Pozrite sa, pani, takto a takto sa veci majú, – a ukázala jej, ako treba dieťatko pestovať, prebaliť, nechať po jedení odrgnúť a vyčistiť mu nos.
Nestačila sa čudovať, odkiaľ to taká sopľa ako ja, vie. Pre mňa to však nebolo nič nové pod slnkom. Naši chceli silou-mocou, aby sa môj malý volal Emil, svokrovci zase chceli Dušana. Rozhodla som sa, že nebudem nikoho uprednostňovať, a keďže v deň môjho pôrodu hrali v rádiu pesničku Po schodoch od Richarda Müllera, dala som mu meno Rišo.
Po narodení bábätka sme bývali s Dušanom v malej izbičke v byte jeho rodičov. Nič nám tam nepatrilo, všetko bolo majetkom svokrovcov. Spávali vedľa nás v spálni, za plachtou tam mali posteľ s umierajúcou chrchľajúcou babičkou. Do všetkého sa starali, všetko nám kontrolovali. Ja som to dosť ťažko znášala a neraz som sa, najmä so svokrou, pochytila. Ešteže stál Dušan vždy pri mne a chránil ma ako lev. Bohužiaľ, dva mesiace po narodení Riška musel odísť na vojnu.
– Neboj, o chvíľu som späť, – chlácholil ma a pusinkoval po celej tvári.
Lenže pre mňa sa s jeho odchodom začalo peklo na zemi. Pripadala som si ako vo väzení, pomaly som si nemohla, s prepáčením, ani uprdnúť bez dovolenia svokry a jej podareného manžela. Takto sa naozaj nedalo žiť. A tak som jedného pekného dňa zobrala dieťa do kočíka a vybrala sa na národný výbor.
– Žijeme s malým v nevyhovujúcich podmienkach a si píšte, že odtiaľto neodídem, kým mi nepridelíte sociálny byt, – povedala som odhodlane miestnym úradníkom.
Nebolo to síce také jednoduché, odsedela som si tam v čakárni ešte pekných pár dní, ale napokon mi predsa len pridelili jednoizbák vo Vrábľoch. Prvýkrát v živote som sa sťahovala do svojho. Môj malý mal rok a konečne som ho mohla ukázať našim a Kajke. V hlave som si splietala tie najkrajšie plány. Tešila som sa na chvíľu, keď príde Dušan z vojny a konečne začneme žiť ako normálna šťastná rodina.
Onedlho prišiel na opušťák, naše stretnutie však nebolo ani zďaleka také romantické, ako som si ho vysnívala. Vysvitlo, že po celý čas mu ktosi vypisoval anonymy.
– Vysvetlíš mi to? – hučal na mňa môj kedysi taký zlatý mužíček a nepríčetne mi mával zväzkom listov pred nosom.
Neznámy pisateľ ma v nich opísal ako tú najväčšiu kurvu pod slnkom, ktorá si na každom rohu užíva s iným milencom. Neskôr som sa dozvedela, že tie špinavosti písali svojmu synovi svokrovci, ktorí nedokázali preglgnúť, že nado mnou stratili kontrolu. Keď ma nemohli mať doma pod zámkou, tak ma radšej nechceli vôbec. Ich jediným cieľom bolo čo najviac nás s Dušanom rozoštvať.
– Prisahám, všetko sú to nehorázne výmysly, – bránila som sa. – Veď ako by som mohla mať s malým deckom na krku čas na frajerov?
Neklamala som. Jediný, kto mi v tom čase robil spoločnosť, boli moje dve kamošky Jana a Renáta. Bola s nimi hrozná sranda. Keď sme sa zoznámili, zdala som sa im tlstá, a tak ma trápili diétou, a keď sa mi podarilo schudnúť prvé kilo, za odmenu mi dovolili natlačiť sa až po uši zapekanými špagetami so syrom, takže som okamžite mala všetko sadlo znovu na sebe. Chodili sme spolu na nákupy, s malým Riškom na pieskovisko a po večeroch sme klábosili v mojom sociálnom byte. Môj syn do troch rokov hovoril všetko v ženskom rode: – Cikala, papala, spinkala...
To preto, že mal okolo seba samé baby. Kde by som ja vtedy čo i len pomyslela na nejakého chlapa! Dušana som však presvedčiť nedokázala. V jeho vnútri sa nadobro uhniezdil červík pochybnosti a pomaly, ale iste požieral jeho lásku ku mne. Postupne z nej nezostala ani omrvinka. Všetok nádherný cit sa uňho zmenil na nenávisť, rovnako vášnivú, ako bola pôvodne jeho náklonnosť. A presne tak ako kedysi Paľo tĺkol moju mamu, Dušan začal tĺcť mňa.
V rodinách sa často prenáša jedno a to isté trápenie z generácie na generáciu. Je až zarážajúce, ako sa môj osud začal podobať na osud mojej mamy.
Dušan mi vrážal do srdca jednu ranu za druhou. Raz prišiel za mnou s fľaškou vína a usmieval sa ako slniečko. Vraj, či by sme sa nemohli pomeriť. Ja som mala vtedy doma kamošku Renátu, a tak sme spoločne tú fľašu vypili a po nej ešte ďalšiu a ďalšiu. Napokon sme si s Dušanom ľahli v spálni do postele a Renáta sa usalašila vedľa nás na koberci. Pomaly mi oťažievali viečka, keď zrazu milý Dušanko zašepkal: – Spíš, Gina? Spíš?
Moja ženská intuícia okamžite zavetrila, že čosi nebude v poriadku. Veď prečo by ho zaujímalo či spím? Keby mi chcel povedať niečo dôležité, tak ma bez opýtania zobudí. A tak som sa pretvarovala, že spím a čakala, čo sa bude diať.
Keď sa Dušan ubezpečil, že nereagujem, potichučky sa zošmykol na zem k Renáte a verte či nie, rovno vedľa mňa ju fikol! Bola ožratá ako delo a podľa mňa mu dala len tak, z blbosti. Dušan však bol môj manžel, a to, čo spravil, bola nehorázna zrada. Do rána mi srdce stvrdlo na kameň a v duchu som sa zaprisahala, že s týmto chlapom si už nebudem plánovať nijakú budúcnosť.
Aby mi už dal pokoj, tak som mu to aj povedala. Odišiel bez slova, no o pár dní sa vrútil do bytu, chytil ma pod krk a prehodil cez sklenené dvere medzi predsieňou a kuchyňou. Keby som vtedy nemala na ľavej ruke kožený náramok, bol by zo mňa doživotný mrzák. Tá malá vecička mi totiž zachránila šľachu, ktorú mi len-len že neprerezalo sklo.
Dušan vyvádzal ako posadnutý. Keď videl, že krvácam, vôbec sa neutíšil, práve naopak. Prišiel k postieľke, v ktorej ležal ročný Riško, a prevrátil ju celú aj s ním hore nohami.
– A máš, čo si zaslúžiš! – zasipel mi do ksichtu a zatresol za sebou dvere. Môjmu synčekovi sa vtedy akoby zázrakom nič nestalo, akurát rok potom nevydal zo seba ani hláska. Pred týmto incidentom už žvatlal, vyslovoval slovíčka ako mama alebo dudu, s tým však bol zrazu koniec. Opäť sa rozhovoril, až keď mal dva a pol roka.
To bola pre mňa tá posledná kvapka! Pochopila som, že moje manželstvo je definitívne odsúdené na zánik a požiadala som o rozvod. Viete, ja viem kadečo odpustiť. Dušan nebol prvý chlap v živote, ktorý ma udrel, ale to, že sa vyvŕšil na nevinnom decku, ktoré malo ešte plienky, to bol naozaj vrchol. Jediné, čo som si želala, bolo, aby už nadobro zmizol z môjho života.
Zbaviť sa však chlapa, s ktorým máte dieťa, nie je také jednoduché. Najmä, keď je posadnutý myšlienkou, že vy ste tá špina, čo mu zničila život a že sa vám musí za každú cenu pomstiť. Čo bolo najhoršie, za nástroj pomsty si vybral malého Riška. Robil všetko preto, aby ho dostal do svojej opatery. Nie však z lásky k nemu, to ani omylom!
– Ja toho pangharta dostanem, aj keby si sa na hlavu postavila, – vyhrážal sa. – Nie preto, aby sa mal u mňa dobre, na to zabudni! Postarám sa, aby si ho už nikdy nevidela!
Opäť mi pripomenul môjho biologického otca Paľa, ktorý týral mamu cezo mňa. Dušan robil presne to isté. Keď som mu dala malého na pár hodín, lebo na to mal zo zákona právo, doniesol mi ho naspäť usopleného, s precikanou plienkou a dočervena vyštípanou ritkou. Čo som sa naplakala... Boj o dieťa bol pre mňa dovtedy najťažšou životnou skúškou.
Svokrovci s Dušanom na mňa poštvali sociálnych kurátorov. Tí robili všetko preto, aby pred súdom dokázali, že som zlá matka.
Hocikedy mi neohlásene zazvonili pri dverách a potom pozerali do chladničky a do skríň. Vyzvedali, čo mám a čo nemám, čo robím a čo nerobím.
Celý môj život mali zmapovaný do posledného detailu.
