Vyhľadávanie
Nikolaj Vasilievič Gogoľ (1809 – 1852), „najzvláštnejší básnik a prozaik, akého kedy Rusko vytvorilo“, ako o ňom napísal Vladimir Nabokov, bol jedným z prvých ruských spisovateľov, ktorí sa stali aj spisovateľmi svetovými. V týchto dňoch si pripomíname 170 rokov od úmrtia tohto neobyčajného majiteľa slova.
Život tohto človeka, ktorý svojimi mimoriadne citlivými zmyslami (najmä zrakom a čuchom) nielen vnímal svet okolo seba a vo svojej bujnej fantázii ho pretváral alebo možno skôr vytváral nový svet, ale najmä ho dokázal vyjadriť slovami a tým ho sprostredkovať aj iným ľuďom, sa skončil presne pred 170 rokmi, 4. marca (podľa juliánskeho kalendára 21. februára) 1852.
Pri takejto príležitosti si však v prípade významných osobností zvykneme skôr pripomínať, čo je z ich diela stále živé. Tvorba N. V. Gogoľa, ktorá výrazne ovplyvnila vývoj ruskej literatúry (spomeňme známy Dostojevského výrok „Všetci sme vyšli z Gogoľovho Plášťa“) a stala sa súčasťou zlatého fondu svetovej literatúry, ovplyvnila aj slovenský kultúrny priestor, a to možno väčšmi, ako si to uvedomujeme.
Sem s nelichotivými skutočnosťami!
Vstup N. V. Gogoľa do slovenskej kultúry nebol rýchly a samozrejmý – kým českí národní buditelia priniesli prvé preklady Gogoľa do češtiny už v 30. – 40. rokoch 19. storočia (napr. Karel Havlíček Borovský), prvé slovenské preklady Gogoľových diel sa objavili až vyše pätnásť rokov po jeho smrti, v roku 1868.
V druhej polovici 19. storočia sa síce medzi predstaviteľmi slovenského národného života stupňovali rusofilské nálady, tie však mali za následok, ako čítame u Sone Lesňákovej (v knihe Ruská literatúra v slovenskej kultúre v rokoch 1836 – 2015, zostavenej Máriou Kusou), „nekritický obdiv ku všetkému, čo bolo ruské“, ale zároveň „odmietanie všetkého – aj z pera ruských spisovateľov –, čo sa priečilo oficiálnej vládnej ideológii cárskeho Ruska“, lebo „jedine silné Rusko mohlo byť prameňom viery i nádeje v lepšiu budúcnosť utláčaného slovenského národa“ a kritika Ruska túto silu oslabovala.
Napriek tomu autor prvých slovenských prekladov Gogoľa Bohuš Nosák-Nezabudov popri niekoľkých poviedkach (napr. Ivan Fiodorovič Špoňka a jeho tetuška) z Gogoľovej prvej knihy Večery na dykaňskom laze, radostného, pestrofarebného fantastického cyklu z prostredia autorovej rodnej Ukrajiny, preložil aj úryvok z poémy Mŕtve duše, zobrazujúcej Rusko v nie najlepšom svetle.
Už v roku 1871, a to ďalším dielom zobrazujúcim nelichotivé skutočnosti, otvoril Mikuláš Štefan Ferienčík Gogoľovi cestu aj na slovenskú divadelnú scénu, hoci jeho Komisár alebo Nehnevaj sa na zrkadlo máš li krivé ústa, skôr adaptácia než preklad Gogoľovej svetoznámej hry Revízor, nepatril k vydareným.
Nasledovala historická novela Taras Buľba v preklade Jozefa Škultétyho, jednotlivé poviedky z „Večerov“ aj z petrohradského cyklu (medzi prekladateľmi bol napr. aj Martin Kukučín), komédie Revízor (dokonca vo dvoch vydaniach, v preklade Fedora Jesenského) a Hráči (prel. Ján Burjan) a v rukopise Dobrodružstvá Čičikova alebo Mŕtve duše (prel. Juraj Maro).
Polemiky o preklade
V medzivojnovom období sme už mali do slovenčiny preloženú okrem iného aj komédiu Ženba (prel. Oľga Houdeková a Valér Kubány), znova Revízora (prel. Mikuláš Gacek) a konečne aj vydané Mŕtve duše (prel. F. Jesenský). Počnúc 40. rokmi 20. storočia sa hlavnou sprostredkovateľkou Gogoľovho diela stala Zora Jesenská: Večery na dedinke neďaleko Dikaňky (takto znel jej preklad názvu), cyklus noviel Mirhorod, poéma Mŕtve duše či novela Taras Buľba vychádzali v jej prekladoch opakovane až do konca 60. rokov.
Povojnové obdobie bolo obdobím hľadania ideálneho prístupu k prekladaniu umeleckých textov, o prekladoch sa na rôznych fórach viedli polemiky (často sa týkali práve Jesenskej, keďže to bola veľmi plodná prekladateľka s osobitým vzťahom k slovenčine), ktoré napokon viedli, aj Jesenskej zásluhou a zásluhou jej prekladov Gogoľa, k stanoveniu istých pravidiel v rámci umeleckého prekladu. Nové vydania jej prekladov Gogoľa preto neboli iba obyčajnými reedíciami – zakaždým ich upravovala, aby sa väčšmi priblížila autorskému zámeru (tak sa napríklad z dedinky neďaleko Dikaňky v neskoršom vydaní stal laz) i novej jazykovej situácii.
V povojnovom období sa objavil aj nový preklad Ženby (prel. Mária Rázusová-Martáková) a Petrohradských noviel, ktoré najprv (1950) preložil kolektív ruského seminára (na univerzite v Bratislave ho viedla Z. Jesenská) a potom Viera Marušiaková (pod názvom Petrohradské poviedky a neskôr príbehy), neskôr aj autorka prekladu zbierky noviel Arabesky. Keď bola po roku 1969 Jesenská, autorka moderných prekladov Gogoľových kľúčových diel, zakázaná, bolo treba tieto diela preložiť nanovo. Od polovice 70. rokov ich postupne preložila Jesenskej žiačka Dana Lehutová, a tak v dvojzväzkových Gogoľových vybraných spisoch (Tatran, 1989), ktorých druhý zväzok obsahuje navyše výber z Gogoľových nebeletristických textov, bola prekladateľkou väčšiny diel (spoluprekladateľmi boli Viera Marušiaková a Ján Štrasser).
Viacnásobný preklad – mnohostranné čítanie
Po roku 1989 vychádzal Gogoľ len sporadicky, prevažne v reedíciách (Bláznove zápisky D. Lehutovej a V. Marušiakovej, Mŕtve duše D. Lehutovej), a tak je potešujúce, že sa nedávno objavil aj v novom preklade (Revízor a iné hry, 2020): Ján Štrasser sa vrátil k svojmu prekladu Ženby a pridal nové preklady: Hráčov, Revízora a Gogoľov vysvetľujúci dodatok k nemu, Odchádzanie z divadla po predstavení novej komédie.
Gogoľ je tu teda stále s nami a je tu vďaka svojim „spoluautorom“ prekladateľom. Každý preklad je aj pri najväčšom úsilí prekladateľa o objektivitu nevyhnutne aj interpretáciou diela, a tak čím viac prekladov toho istého diela máme k dispozícii, tým mnohostrannejšie ho dokážeme čítať.
Učebnice i predslovy či doslovy k dielam N. V. Gogoľa nás nabádajú, aby sme ho čítali so „smiechom cez slzy“, ako satirika pranierujúceho pomery v cárskom Rusku. Ak by to však bolo takto, nebolo by to trochu málo? Stačilo by to, aby sme ho stále chceli prekladať a čítať? Alebo tak ako sme v 19. storočí nechceli vidieť na Rusku nič zlé, teraz to budeme chcieť presne naopak?
Literárny historik Dmitrij Mirskij tvrdí, že Gogoľova satira nie je obyčajná satira, je to satira subjektívna, „jeho postavy nie sú realistickými karikatúrami vonkajšieho sveta, ale introspekčnými karikatúrami fauny jeho vlastnej mysle. Revízor a Mŕtve duše sú satirou na seba, svoje ja, a satirou na Rusko a ľudstvo sú len do tej miery, do akej sa Rusko a ľudstvo v tomto ja odrazili.“
Vďaka slovenským prekladom Gogoľovho diela teda máme príležitosť, aby sme v ňom, tak ako Nabokov, uvideli básnika a čítali jeho diela, najmä hry, ako „poéziu v akcii“, čiže „tajomstvá iracionálneho vnímané prostredníctvom racionálnych slov. Takáto pravá poézia vyvoláva – nie smiech ani slzy – ale žiarivý úsmev dokonalého pôžitku“.
Ivana Kupková (1971)
Prekladateľka, prekladu sa venuje aj teoreticky. Prekladá z ruštiny (A. P. Čechov, M. Bulgakov, P. Krusanov, V. Pelevin a i.).
Otto Friedrich Theodor von Möller: Portrét N.V. Gogoľa (okolo r. 1840)
Zdroj: wikipedia / Tretiakovská galéria, Moskva
