Vyhľadávanie
Práve som v kuchyni varil špagety, keď zazvonil telefón. Pískal som si predohru k Rossiniho opere Straka zlodejka, počúvajúc koncert z Rádia FM. K vareniu špagiet to bola hudba ako stvorená.
Keď som zvonenie začul, najskôr som ho mienil ignorovať. Špagety boli chvíľu pred dovarením a Claudio Abbado s Londýnskym filharmonickým orchestrom už tiež tesne pred hudobným vyvrcholením. Napokon som predsa len stíšil plyn, prešiel do obývačky a zdvihol slúchadlo. Myslel som si, že by to mohol byť známy so správou o novom zamestnaní, čo som si hľadal.
„Chcem od teba desať minút,“ vyhŕkla na mňa akási žena.
Svojou pamäťou na hlasy ľudí som si dosť istý. Tento hlas mi bol neznámy. „Prepáčte, prosím, koho voláte?“ opýtal som sa slušne.
„No predsa teba! Stačí desať minút, tak mi tú chvíľku venuj! Uvidíš, určite si navzájom dobre porozumieme,“ odvetila neznáma. Nízky, mäkký, neuchopiteľný hlas.
„Porozumieme si!?“„Iste, ty a ja.“Vystrčil som hlavu z dverí a nazrel do kuchyne. Z hrnca so špagetami stúpala biela para a Abbado so Strakou zlodejkou takisto napredoval.
„Je mi ľúto, ale práve varím špagety. Nemohli by ste zavolať neskôr?“
„Čože, špagety?!“ zvolala žena naoko zhrozene. „Pol jedenástej, dopoludnie, a ty varíš špagety?!“
„Ale čo vás do toho! Moja vec! Jem, kedy chcem a čo chcem,“ povedal som trochu podráždene.
„No hej, to je pravda,“ odvetila strohým, nevýrazným tónom. Hlas sa jej aj pri nepatrnom citovom výkyve prudko menil.
„Tak dobre, zavolám teda neskôr.“„Počkať, počkať,“ zahabkal som. „Ak mi chcete ponúknuť nejaký tovar, volali by ste mi celkom zbytočne. Ja som totiž práve bez práce a kupovať si nemôžem vôbec nič.“
„Ja viem, žiadne strachy.“„Viete... a čo vlastne?“„No že si bez práce, nie? Toľko predsa viem. A nechcel by si sa pomaly venovať tým svojim špagetám?“
„Ale... kto vy vlastne...“ chystal som sa práve spýtať, keď žena zložila. Takým celkom nečakaným spôsobom.
Chvíľu som ešte civel na slúchadlo v ruke, kým sa mi to v hlave akosi neurovnalo, no napokon som si spomenul na špagety a prešiel do kuchyne. Vypol som plyn a scedil vodu. Špagety sa kvôli telefonátu trošičku prevarili, na al dente boli už trošku primäkké, ale až také zlé to s nimi ešte nebolo.
Porozumieme si navzájom? Jedol som špagety a rozmýšľal. Môžeme si dobre porozumieť v priebehu desiatich minút? Nevedel som si vysvetliť, ako to tá žena myslela. Možno sa telefonovaním iba zabáva. Alebo ide o nejaký nový druh biznisu. Tak či onak, mňa sa to netýka.
No keď som sa vrátil na pohovku do obývačky a zrak mi pri čítaní románu vypožičaného z knižnice občas zabehol k telefónu, začalo mi to jej „v priebehu desiatich minút si môžeme porozumieť“ čoraz väčšmi vŕtať v hlave. Za desať minút – v čom si akože porozumieme? Keď som sa nad tým zamyslel, žena nám na to od samého začiatku vymedzovala toľko času, presne desať minút. A zdalo sa, že si je vo veci tohto presne vyhradeného časového limitu celkom istá. Že deväť minút by nestačilo, ale jedenásť bolo už priveľa. Práve ako na špagety al dente.
Ako som tak o tom premýšľal, úplne ma prešla chuť čítať. Rozhodol som sa, že si vyžehlím košele. Do žehlenia košieľ sa púšťam vždy, keď mám v hlave zmätok. Robievam to tak už dávno. Vyžehliť košeľu po mojom znamená vykonať dohromady dvanásť úkonov. Začne sa golierom (líce) (1) a skončí sa ľavým rukávom, manžetou (12). Tak žehlím pekne poporiadku a rátam si jeden úkon za druhým. Inak by sa mi to nepodarilo.
Vyžehlil som tri košele, presvedčil sa, či na nich nezostali žiadne záhyby, a povešal som ich na vešiaky. Keď som žehličku vypol a spolu s dos kou uložil do odkladacieho priestoru v stene, konečne som nadobudol pocit, že sa mi veci v hlave ako-tak utriasli.
Vykročil som, že sa pôjdem do kuchyne napiť, vtom však opäť zazvonil telefón. Chvíľu som váhal, no napokon som sa predsa len rozhodol zdvihnúť. Keby to bola zase tá žena, môžem sa vyhovoriť, že práve žehlím, a hneď zložiť.
Tentoraz mi však volala Kumiko. Hodinové ručičky ukazovali pol dvanástej. „Tak ako?“ spýtala sa.
„Všetko v poriadku,“ povedal som.„A čo práve porábaš?“„Žehlil som.“„Stalo sa niečo?“ V jej hlase zarezonoval drobný záchvev napätia. Ona totiž dobre vie, že žehlím, keď mám v hlave nejaký zmätok.
„Len som si jednoducho vyžehlil košele. Nič sa nedeje,“ sadol som si na stoličku a preložil slúchadlo z ľavej ruky do pravej. „A čo ty? Potrebuješ niečo?“
„Počuj, vieš písať básne?“„Básne?“ spýtal som sa prekvapene. Básne? Čo tým myslí? Aké básne?!
„Jedna známa má vydavateľstvo časopisov, vychádza tam literárna revue pre mladé dievčatá a hľadajú niekoho na výber a korektúry básní. Okrem toho treba ešte každý mesiac napísať jednu krátku básničku na titulnú stranu. Pomerne jednoduchá robota, a celkom slušne platená. Samozrejme ako brigáda, ale keby si sa osvedčil, možno by ťa potom vzali za redaktora...“
„Jednoduchá?“ zháčil som sa. „No počkaj, počkaj! Ja predsa hľadám prácu pre právnika! Čo s tým má spoločné akási korektúra básní?!“
„A nehovoril si, že si na gymnáziu niečo písal?“
„To boli noviny! Školské noviny. O tom, že tá a tá trieda zvíťazila vo futbalovom turnaji, alebo že náš fyzikár leží v nemocnici, lebo sa zrútil zo schodov, takéto banálne správičky, to som písal. Básne nie. Tie ja písať neviem!“
„Básne, básne! Ale veď vieš, aké asi môžu čítať také stredoškoláčky. Nehovorím ti predsa, aby si sa svojimi veršami zapísal do dejín literatúry! Aké napíšeš, také budú, to stačí. Nechápeš?“
„Nebudú, lebo určite nedokážem napísať žiadnu báseň. Nijakú som nenapísal doteraz, nenapíšem ani odteraz,“ povedal som rázne. Čo jej to len napadlo!?
„Hmm,“ zatiahla manželka sklamane. „Práca pre právnika, jasné, ibaže taká sa asi dosť ťažko nájde, nie?“
„Popýtal som sa na viacerých miestach. Pomaly by mi mali prichádzať nejaké odpovede, a keby to nevyšlo, potom uvidím, čo ďalej.“
„Áno? Tak dobre, ako myslíš. Mimochodom, aký je dnes vlastne deň?“
„Utorok,“ povedal som po chvíľke rozmýšľania.„Aha, tak nezašiel by si do banky a nezaplatil plyn a telefón?“
„Dobre. Pôjdem pomaly nakúpiť niečo na večeru a cestou sa teda zastavím v banke.“
„Čo urobíš na večeru?“„Ešte neviem. Porozmýšľam pri nákupe.“„Vieš,“ začala manželka iným tónom, „napadlo mi, že s hľadaním práce by si sa ani nemusel tak veľmi ponáhľať.“
„Prečo?“ spýtal som sa, lebo ma zasa prekvapila. Akoby sa zrazu všetky ženy na svete rozhodli, že mi budú telefonovať a ohurovať ma. „Veď podpora v nezamestnanosti mi onedlho skončí. Nemôžem sa predsa donekonečna flákať, či ako?“
„Pozri sa, mne jednak práve zvýšili plat, a jednak sa mi v tom druhom zamestnaní tiež celkom darí, aj nejaké úspory máme, takže pokiaľ nebudeme neskromní, vyžijeme, nie? Prekážalo by ti, keby si bol doma ako doteraz a staral sa o domácnosť? Vedel by si si predstaviť taký spôsob života?“
„Neviem,“ odpovedal som úprimne. Neviem.„Skús si to v pokoji rozvážiť,“ povedala manželka. „A čo kocúr, vrátil sa?“
Až po jej otázke som si uvedomil, že som si od rána vôbec nespomenul na kocúra. „Nie, zatiaľ sa nevrátil.“
„Mohol by si sa trochu poobzerať po okolí? Veď to je už vyše týždňa, čo zmizol.“
Zamrmlal som, že môžem, a zase som si prehodil slúchadlo do ľavej ruky.
„Myslím, že bude v záhrade toho prázdneho domu na konci uličky. Vieš, tá záhrada s kamennou sochou vtáka. Niekoľko ráz som ho tam totiž videla.“
„Na konci uličky?“ začudoval som sa. „A ty si tam už niekedy bola? To počujem prvý raz...“
„Prepáč, musím končiť. Už sa mi treba vrátiť do práce. A po tom kocúrovi sa poobzeraj, dobre?“
Zložila. A ja som opäť chvíľu zízal na slúchadlo, než som ho konečne položil.
Zaujímalo ma, čo mohlo Kumiko priviesť do uličky. Aby sa tam z našej záhrady dostala, musí preliezť tvárnicový plot, a pritom tam predsa nie je nič, čo by jej mohlo stáť za toľkú námahu.
Vošiel som do kuchyne, aby som sa napil, potom som vyšiel na verandu a skúsil preskúmať kocúrovu misku, ale sušených rybičiek v nej bolo presne toľko, koľko som ich tam včera nasypal, nechýbala ani jediná. Kocúr sa nevrátil. Postál som na verande a spočinul zrakom na našej záhradke, presvietenej slnkom začínajúceho leta. Nie že by to bola záhrada, ktorá by nejako mimoriadne potešila oko. Slnko sa do nej dostane denne len na celkom krátky čas a zem je preto stále čierna a vlhká, takže žiadna sláva, akurát dva-tri kríky hortenzií v rohu. A ja hortenzie vlastne ani nemám rád. Z krovia v susednej záhrade bolo počuť prenikavý piskot vtáka, úplne pravidelný, akoby mechanický. Volali sme ho „vtáčik na kľúčik“. Kumiko ho tak nazvala. Neviem, ako sa v skutočnosti volá. Ani ako vyzerá. V každom prípade tento vtáčik na kľúčik prilietal do blízkeho krovia každý deň a naťahoval pružinku tichého sveta, do ktorého patríme aj my.
Takže hľadať kocúra, pomyslel som si. Mačky som mal rád. Teda aj tohto kocúra. Ibaže mačky majú svoj mačací spôsob života. Určite to nie sú žiadne hlúpe živočíchy. Keď sa kocúr stratí, znamená to, že sa mu niekam zachcelo. Keď poriadne vyhladne a bude dostatočne vyčerpaný, iste sa vráti. No ale ja ho na Kumikino želanie hľadať, samozrejme, pôjdem. Veď nemám čo iné robiť.
Začiatkom apríla som dal výpoveď v advokátskej kancelárii, kde som dovtedy pracoval, aj keď som na to nemal nijaký zvláštny dôvod. Ani že by sa mi nebola páčila náplň práce. Pravda, bohvieako zaujímavá robota to nebola, ale neplatili zle a atmosféra na pracovisku bola tiež celkom príjemná.
V advokátskej kancelárii som bol, jednoducho povedané, špecializovaný poslík. Jednako si myslím, že som pracoval dobre. Hovoriť takto o sebe, to vyznie asi hlúpo, zdá sa mi však, že pri plnení všelijakých praktických úloh som si počínal dostatočne šikovne. Myslí mi to rýchlo, konám obratne, nesťažujem sa, veci posudzujem realisticky. Preto keď som vyrukoval s výpoveďou, starý šéf, čiže otec z dvojice advokátov, majiteľov kancelárie, dokonca navrhol, že by mi trochu aj mohli zvýšiť plat.
Výpoveď som však podal aj napriek tomu. Nie že by som mal nejaký jasný zámer alebo predstavu o tom, čo ďalej. Ešte raz sa zavrieť doma a pustiť sa znovu do príprav na advokátske skúšky, to určite nie, už len to pomyslenie, no hrôza! Veď napokon, teraz som sa ani nechcel stať advokátom. Jednoducho som v tej kancelárii nemienil zostať navždy, nechcel som tú prácu robiť večne a myslel som si, že keď už mám odísť, tak je práve najvyšší čas. Keby som zostal, iste by som tam strávil celý svoj život. A už mám predsa po tridsiatke.
Keď som pri večeri prehodil „Asi podám výpoveď, vieš?“, Kumiko na to povedala len: „Aha.“ Nechápal som, čo týmto „aha“ mieni, ale ona poznamenala iba toľko, a potom sa na dlhšie odmlčala.
Ale keďže som to ani ja ďalej nerozvádzal, napokon ešte dodala: „Keď myslíš, tak podaj, no nie? Tvoj život, naložíš s ním, ako sám uznáš za vhodné.“ To bolo všetko, čo povedala, potom sa pustila paličkami do ryby, odstraňovala z nej kostičky a odkladala ich do jedného rohu štvorhranného taniera.
Manželka pracovala ako redaktorka časopisu, špecializovaného predovšetkým na tematiku zdravých potravín a biostravy a bola za to celkom dobre platená, popritom ešte dostávala menšie zákazky na ilustrácie (vyštudovala vlastne dizajn a perspektívne chcela pracovať ako ilustrátorka na voľnej nohe) od svojej kamarátky, redaktorky iného časopisu, čo jej tiež pomerne dobre vynášalo. Ja by som mohol nejaký čas poberať podporu v nezamestnanosti. No a keď teraz zostanem doma a každý deň urobím, čo v domácnosti treba, ušetríme zbytočné výdavky na reštaurácie či upratovačku, takže náš život by sa v podstate nemal veľmi líšiť od toho, keď som aj ja pracoval a zarábal.
Takto som teda prestal pracovať.
Keď som sa vrátil z nákupu a ukladal potraviny do chladničky, zazvonil telefón. Jeho cenganie mi pripadalo akési zúrivé. Postavil som do polovice otvorený umelohmotný téglik s tofu na stôl, prešiel do obývačky a zdvihol slúchadlo.
„Tak čo, špagety dovarené?“ ozvala sa tá žena.„Dovarené,“ povedal som. „A teraz musím ísť hľadať kocúra.“
„Ale no tak, hľadanie kocúra môže desať minút celkom iste počkať. To je predsa iné ako varenie špagiet.“
Neviem prečo, ale zložiť som jednoducho nedokázal. V hlase tej ženy bolo čosi, čo ma upútalo. „A možno aj, keď len tých desať minút,“ súhlasil som.
„Takže my dvaja si určite porozumieme, však?“ zatiahla žena ticho. Predstavil som si, ako sa na druhom konci linky pohodlne usádza na stoličku a prehadzuje si nohu cez nohu.
„No, to teda neviem,“ zapochyboval som. „Predsa len, desať minút...“
„Vieš, desať minúť môže byť aj oveľa dlhších, než to pripadá tebe.“
„A ty ma naozaj poznáš?“ vyzvedal som.„Samozrejme. Veľakrát sme sa stretli.“„Kedy? Kde?“„No niekedy a niekde,“ odpovedala. „Keby som ti to tu teraz vysvetľovala, desať minút by nám nestačilo. Dôležitý je predsa tento okamih. No nie?“
„Tak mi teda predlož nejaký dôkaz. Toho, že ma poznáš.“
„Napríklad?“„Koľko mám rokov?“„Tridsať,“ odpovedala okamžite. „Tridsať a dva mesiace. Stačí?“
Zostal som ticho. Táto ženská ma naozaj pozná. Ale nech som rozmýšľal hocikoľko, jej hlas mi nebol povedomý. „Tak, a teraz si skús vybaviť ty mňa,“ povedala vyzývavo. „Predstavíš si ma podľa môjho hlasu. Aká som, áno? Koľko mám asi rokov, kde práve som a v akej polohe, a podobne, dobre?“
