V bratislavskom Café Berlinka sa tento rok uskutočnili už dve podujatia pod hlavičkou LQ – literárny kvocient. Na prvom z nich sa zhovárali Vladimír Barborík, Peter Darovec, Marta Součková a Ivana Taranenková o knihe Michala Havrana Analfabet (Marenčin PT) a Ondreja Štefánika Som Paula (Vydavateľstvo Tatran); v druhom diskutovali Pavel Matejovič, Marta Součková, Ivana Taranenková a Peter Zajac o tituloch Aksál Zuzany Cigánovej (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov) a Petrichor (Vydavateľstvo Slovart) Veroniky Šikulovej.

Havranov debutový román Analfabet Darovca ani Barboríka z hľadiska literárneho nepresvedčil, Součková navyše vzniesla výhrady nielen voči štylistickým a žánrovým nedostatkom, prekážali jej aj logické chyby. Taranenkovú, naopak, Analfabet zaujal a spomínané veci jej neprekážali, odkazovala pritom na typ frenetického písania a žáner iniciačného románu. Kritikou sa nešetrilo na posledných 60 strán Štefánikovej knihy Som Paula, ktoré Darovec i Barborík nazývali „apendixom“. Na druhej strane však Součková, Darovec i Taranenková vyzdvihli to, že Štefánikov text ide do hĺbky a že jeho autor vyzrel natoľko, že sa nebojí o veciach hovoriť vážne, nielen ironicky, ako tomu bolo doteraz.

V súvislosti so Šikulovej Petrichorom sa skloňovali i otázky miery ornamentálnosti, uvravenosti, lyrickosti, autobiografickosti a regionalizmu. Zajacovi sa kniha zdá byť menej zaujímavou než Medzerový plod, pretože tu sa autorka vracia z mýtickej Arkádie (idylickej krajiny, v ktorej ale číha smrť) späť do idyly. S tým nesúhlasila Taranenková, ktorá priestor textov Petrichoru harmonicky nevníma. Cigánovú vidí Taranenková ako jednu z najzmyselnejších súčasných autoriek a v Aksáli postrehla veľa erotiky, čo je podľa Matejoviča odpoveďou na anestetickosť okolitého sveta. Podľa Zajaca je Cigánová autorkou konverzačných tém, pomerne veľa sa hovorilo aj o štylistickej stránke jej knižky Aksál.
 
mm