Hľadá sa nový život pre antikvariát
V čase, keď som študovala, hádam aj 10 rokov dozadu, všetci chodili do antikvariátu v Leopoldove, no ja som tam nikdy nebola. Každý sa pamätá na Europik na leopoldovskej železničnej stanici, kde boli stohy kníh od podlahy až po strop bez akéhokoľvek systému. Zberateľ a majiteľ antikvariátu Tibor Ďurák však v roku 2011 zomrel a odvtedy sú jeho knihy pre čitateľov nedostupné. Kde sa teraz nachádzajú a kto sa o ne stará? Rozprávala som sa s Mirom Dvoranom (1970), výkonným riaditeľom Občianskeho združenia Nicolasa Konta, ktoré vzniklo v roku 2014 a okrem iných aktivít bojuje za záchranu vyše 300 000 kníh pána Ďuráka.
 
Aké je poslanie Občianskeho združenia Nicolasa Konta?
Jeho hlavným poslaním je objavovanie a zachovanie kultúrneho a historického dedičstva, podpora rozvoja turistiky a cestovného ruchu. Ďalej spolupráca s podnikateľskými subjektmi a subjektmi samosprávy a jednotlivcami pri napĺňaní spoločných cieľov v hlavných, ale aj ďalších oblastiach. V súčasnosti má naše združenie osem členov.
 
Zameriavate sa na určitý región?
Áno, keďže máme sídlo v Hlohovci a poznáme možnosti a hlavne potenciál tohto mesta už dávno, tak sa sústredíme na postupné odkrývanie lokálneho turistického, historického a kultúrneho bohatstva.
 
Ako dobre ste poznali antikvariát Tibora Ďuráka v čase, keď ešte žil?
Párkrát som bol v jeho prvom antikvariáte pri škole. Zo zvedavosti, pozrieť sa na tie najstaršie knihy, keďže ma fascinovala história a hlavne vedomie, že tam môžu byť exponáty staré stovky rokov. Aj som sa raz opýtal pána Ďuráka, akú má najstaršiu knihu, ale už si nepamätám jeho odpoveď. V Europiku som bol tuším dvakrát, tiež len popozerať a vychutnať si tú prazvláštnu atmosféru. To miesto malo svoj genius loci, škoda, že sa ho nepodarilo zachovať na pôvodnom mieste.
 
Prečo sa ho na tomto mieste nepodarilo zachovať?
O budovu bývalého Klubu železničiarov, ktorá patrila ŽSR a v ktorej sídlil antikvariát, sa v reštitúcii hlásila Slovenka žijúca v Austrálii. Nasledoval 25-ročný súdny spor, ktorý železnice nakoniec prehrali a nová majiteľka dala budovu vysťahovať. Vtedy sme antikvariát sťahovali prvýkrát.
 
V ktorom roku to bolo a čo nasledovalo potom?
Sťahovanie začalo, ak si dobre pamätám, 25. februára 2017 a trvalo dva týždne. Knihy sú uskladnené v budove Tatraskla v Trnave, za čo vďačíme primátorovi Petrovi Bročkovi, ktorý promptne reagoval a v rámci svojich kompetencií nám poskytol bezodplatne priestor na jeden rok. Neustále hľadáme investora, ktorý by vedel za určitých podmienok odkúpiť antikvariát a zachovať ho v tom rozsahu, ako ho vybudoval Tibor Ďurák. Zatiaľ sa nám to nedarí a v súčasnej dobe nás čaká ďalšie sťahovanie, pretože zmluvný prenájom skončil a vznikli objektívne príčiny na vysťahovanie.
 
Rodina Tibora Ďuráka neprejavila záujem o tieto knihy?
Jeho rodina nemá záujem ani možnosti pokračovať v tejto tradícii a činnosti. Z našej strany prebehlo už viac stretnutí s potenciálnymi investormi, ale nepodarilo sa ich dotiahnuť do šťastného konca. Tento rok sme si požiadali o 2 %, aby sme to zvládli nejakým spôsobom vyriešiť k spokojnosti, a hlavne aby sa podarilo antikvariát zachovať v tom rozsahu a stave, v akom ho zanechal jeho majiteľ.
 
Učarovali vám nejaké knihy z Ďurákovej zbierky?
Sú tam knihy v koži v hebrejčine, latinčine, nemčine, maďarčine a klasici z povinného čítania. Vysokoškolskí brigádnici, čo nám pomáhali so sťahovaním, tam našli zaujímavé tituly, ale poviem vám, v tom zhone som to hlbšie neregistroval a nepovažujem sa za odborníka v tomto smere. Priznám sa, že keď mi pri sťahovaní prechádzali cez ruky, v tom množstve som sa pri niektorých pozastavil, prelistoval a boli tam zaujímavé kúsky, aj čo sa historickej hodnoty týka.

Myslím, že ku knihám mám veľmi pozitívny vzťah, v mojej knižnici ich mám okolo tisícky, už to ani nerátam, ale v súčasnosti prevláda môj záujem o literatúru faktu a históriu. A ešte spomeniem cca 12000 titulov v digitálnej podobe, hoci viem, že to neprečítam v tejto uponáhľanej dobe, ale viem aj to, že pri čítaní sa čas spomalí a človek sa vnútorne upokojí. Ľudia si dnes zvykli čítať krátke články s obrázkami, bez hlbšieho obsahu. Kniha vyžaduje sústrediť pozornosť celého človeka, ponoriť sa do deja, a to je dnes pre niektorých priam nemožné. Verím, že kniha nikdy nestratí svoj význam, a preto je zachovanie antikvariátu dôležité pre tých, ktorí chcú objavovať iné svety a túžia sem-tam uniknúť z tohto šialenstva, ktoré v súčasnosti prežívame.
 
Koľko titulov tvorí antikvariát?
V roku 2006 niekoľkí študenti s pánom profesorom, už neviem z ktorej fakulty, zrátali knihy v antikvariáte a bol vystavený aj certifikát. Tibor Ďurák je držiteľom slovenského rekordu za vytvorenie najväčšieho antikvariátu, kde bolo v tom čase umiestnených 300 000 kníh.
 
Ak by mal seriózny zberateľ alebo spisovateľ či vedec záujem pozrieť si zbierku kníh pána Ďuráka a kontaktuje vás, umožnili by ste mu návštevu?
Vzhľadom na to, že knihy sú nastohované v malom priestore, nemá to význam. Sú uložené neprehľadne, a vôbec nevieme, kde čo je, pretože to bolo potrebné presťahovať čo najrýchlejšie.
 
Kam poputujú knihy teraz? Našli ste vhodné priestory?
Máme jedno miesto, aj keď nie sme s ním ešte stotožnení, ale hľadáme ďalej. Ak aj priestory nájdeme, antikvariát bude stále „len“ uskladnený, nebude možné v tých priestoroch akýmkoľvek spôsobom nakladať s knihami.
 
Pred vyše rokom ste pre pnky.sk uviedli, že sa plánuje rekonštrukcia zámku v Hlohovci, kde by mohol byť antikvariát umiestnený. Aká je v tejto súvislosti situácia dnes?
Po poslednej debate s primátorom Miroslavom Kollárom a riaditeľom Vlastivedného múzea Jozefom Urminským sme usúdili, že momentálne mesto Hlohovec nemá priestory. Problém je, že nevieme nájsť priestory, ktoré by obsiahli takéto množstvo kníh s prihliadnutím na to, že chceme, aby to nebol len antikvariát, ale multikultúrny priestor vhodný na besedy, koncerty a zárobkovú činnosť, pretože antikvariát ako taký si na seba určite hneď nezarobí, možno časom.
 
Keď sa vám podarí nájsť pre antikvariát priestor, bude vás čakať množstvo fyzickej, ale aj odbornej práce. Knihy správne zatriediť, niektoré bude možno treba opraviť, iné si zaslúžia výnimočnú pozornosť. Spolupracujete alebo budete spolupracovať s odborníkmi z knižnej kultúry?
Áno, prizveme si odborníkov a určite využijeme aj dotácie a granty. Veď kategorizácia, katalogizácia, a prípadná digitalizácia je nákladná a zodpovedná práca.
 
Pán Ďurák si poctivo viedol knihu návštev. Máte ju k dispozícii? Čo všetko vám prezradila?
Jedinečnosť antikvariátu potvrdzujú návštevy osobností, ako sú napríklad bývalý slovenský prezidenti Michal Kováč, Ivan Gašparovič, Rudolf Šuster, ďalej František Mikloško, Pavel Dvořák, Stanislav Štepka, Jana Kociánová, Raymund Kákoni, Jozef Banáš a mnohí ďalší. V neposlednom rade aj návštevy zahraničných hostí z 27 krajín sveta, ktoré sú zapísané aj v knihe návštev, ktorú si pán Ďurák svedomito viedol. Kníh návštev je niekoľko, mal som ich požičané od dcéry pána Ďuráka, zatiaľ ich má v úschove, ale keď doriešime umiestnenie antikvariátu, určite budeme pokračovať v tejto tradícii knihy návštev.
 
Aká je vaša motivácia. Prečo to všetko robíte?
V kultúrno-spoločenskej oblasti som aktívny 32 rokov, pretože som sa už nemohol len tak prizerať úpadku kultúrnych a historických budov a nečinnosti kompetentných nášho mesta, ktorí sa oháňali dvomi odpoveďami – na to nie sú peniaze a koho by to zaujímalo. Medzi prvé akcie patrilo Kino pod hviezdami, ktoré sme prvýkrát realizovali pred 6 rokmi. Úplne prvé premietanie zorganizoval môj syn Martin s kamarátmi pod vyhliadkou Šianec, kde im prišlo 120 návštevníkov. Ďalšie premietania boli na rôznych miestach v pánskej záhrade a nakoniec na amfiteátri v Hlohovci, kde bola návštevnosť cca 200 až 400 návštevníkov. Dezolátny stav amfiteátra toho času bez osvetlenia a vysoké poplatky za autorské práva rozhodli o ukončení tejto činnosti, ale pre nás to bol dobrý výsledok, pretože sme ukázali vedeniu mesta, že záujem je, len treba konať. Za súčasného vedenia sa podarilo zrekonštruovať hľadisko a osvetlenie a letné kino je na pláne budúci rok.

Ďalšou zaujímavou akciou je Deň zámockých pivníc, ktorá prebieha formou komentovanej prehliadky a organizujeme ju raz za rok v spolupráci s Vlastivedným múzeom, ale verím, že pribudnú reprízy tak, ako pribúdajú obnovené historické pamiatky v meste a záujem turistov o Hlohovec. Tento rok sme organizovali 3. ročník Pangula Festu, festivalu amatérskych kapiel (ale na vysokej hudobnej úrovni), ktorých je tu veľa a myslím, že nedocenených. Máme v pláne budúci rok vydať publikáciu s pracovným názvom Dejiny podzemia mesta Hlohovec od 14. storočia do roku 1945, a takisto aj dokument o tajomstvách Hlohovca, ktorý sa odprezentuje v niekoľkých českých televíziách. Ďalej spolupracujeme s ďalšími aktivistami na nových projektoch v oblasti kultúry a histórie. Táto činnosť ma baví a napĺňa radosťou, keď vidím záujem o spomínané aktivity, a keď nimi potešíme aspoň pár sto nadšencov, má to význam. Za posledné štyri roky sa vytvoril nový verejný priestor s podporou aktívnych jedincov a združení zo strany mesta, a tak sa zo šedivého mesta kde „nič“ nie je stáva multikultúrne mesto bohaté na históriu.
 
Beáta Beláková
 
***
Europik som navštívil raz, kedysi dávno. Predtým som o ňom veľa počul, o nebývalom počte kníh, kde sa medzi hromadami balastu dajú objaviť skutočné rarity, o svojskom majiteľovi a neobvyklej atmosfére. Vzal som si deň dovolenky, prehodil cez plece priemerne veľký turistický batoh a šiel som. Len zbežne som prebehol niekoľko miestností s knihami v inej budove, aby som zvyšok dňa strávil v hlavnom stane pána Ďuráka. Ponúknutú pomoc som nepotreboval, a tak majiteľ spolu s kunšaftom popíjali víno proti zime a debatovali. Bol chladný deň a vydychoval som obláčiky pary, napriek tomu som chcel prejsť všetko. Nepodarilo sa. Pred záverečnou som odchádzal vymrznutý s plným batohom kníh: Camus, Levi-Strauss, množstvo afrických a juhoamerických autorov. Nechal som tam nedotknutých asi dvadsať regálov. Chcel som sa neskôr vrátiť a prezrieť si aj akordeóny, lampy a staré telefóny, ale druhú návštevu som už nestihol.
 
Marek Vadas, spisovateľ
 
Navštívil som leopoldovský antikvariát opakovane. Ale už je to dávno. Veľa si nepamätám. Uchvacujúce boli rozmery, obrovské priestory, v ktorých boli snáď státisíce kníh. Zle sa v nich hľadalo, boli uložené v stĺpcoch, bol problém dostať sa k tým najspodnejším. Aj ja som si tam čosi vybral, neviem však už, čo to bolo. Imponujúci bol aj ohlas tohto zvláštneho pracoviska v médiách. Aj mňa na leopoldovskú stanicu pritiahla zvedavosť, vyvolaná nadšením novinárov.
 
Pavel Dvořák, historik