Hľadajte ma v mojich príbehoch

Literárna licencia: Veronika Dianišková

V posledných rokoch sa vrece roztrhlo s tým, čo som ja už dávno chcela zničiť. Nikdy sa príliš nepredávali romány, ktoré som napísala pod menom Mary Westmacott. (Hoci napríklad ku knihe Absent in Spring sa kritici vyjadrovali veľmi láskavo. Dnes by ste povedali, že bola modernistická, no ja som sa nikdy neoháňala veľkými slovami.)

Ako to tak všetko sledujem, aj tieto knihy sa prekladajú znovu a znovu, až mám z toľkej pozornosti trochu strach. Môj vnuk Mathew Prichard zrejme povolil uzdu vydavateľom aj filmárom. Nedávno, žiaľbohu, nakrútili aj seriál podľa môjho románu Croocked House, čo sa nikdy predtým nestalo, vďakabohu. Zdá sa mi, že všetko sa filmuje až príliš. Žiada sa mi obrátiť sa v hrobe, ale to nikto autorke detektívok neumožní.

xxx

Nechcela som, aby ktosi iný napísal môj životopis, a predsa ho pani Janet Morgan v 80. rokoch napísala a môj Mathew jej to ešte aj dovolil!

Myslela som si, že postačí ten, ktorý som napísala sama. Celý život som sa snažila, aby ľudia vedeli o mne len to, čo im sama dovolím, a aby novinári nemali dôvod na klebety. Teda – okrem môjho zmiznutia. To sa mi podarilo! Teraz sa už neubránim úsmevu, keď na ten cirkus spomínam.

A tu je kameň úrazu. Nedávno sa totiž Marie Benedict odhodlala napísať o mojom tajomstve. O príbehu tých jedenástich dní, počas ktorých som sa snažila ujsť zo svojho života, vypariť sa z povrchu zemského, zmiznúť tak, ako som občas nechala zmiznúť obete svojich vrážd. (A keď som si dala načas, kým som Herculovi Poirotovi, slečne Marplovej či Tommymu a Tuponce dovolila, aby našli telo: v nádhernej záhrade po niekoľkých rokoch, na golfovom ihrisku alebo hoci aj v lodenici.)

Chcela som ujsť a svoj život nechať ležať len tak, úhorom. Chcela som aj to, aby dôvody a spôsob môjho úteku ostali záhadou. Napokon vznikla taká pátracia akcia, že keď ma môj vtedy už takmer bývalý manžel Archie Christie v istom yorkshirskom hoteli našiel, pátrači boli nahnevaní. Zdalo sa, že by radšej našli telo, keď sa už toľko namáhali, a nie pani Christie, ktorá bola celkom v poriadku. Aspoň tak to vyzeralo.

xxx

Predtým mi zomrela milovaná mamička, Archie chodieval hrať golf a ja som bola na všetko sama. Chápala som, že, ako sám vravel, „nemal rád smutných a nešťastných ľudí“. A chcel sa rozviesť. To je všetko. Nemyslím si, že by sa okolo tejto aféry malo robiť toľko rozruchu, počas života som si ho užila viac než dosť.

Ale Marie Benedict sa snažila ten rozruch znovu vymyslieť. Nenapísala román o tom, ako som písala, ako som chodievala so svojím druhým manželom Maxom Mallovanom skúmať archeologické náleziská do Nimrúdu (mimochodom, aj Max napísal významnú knihu o archeológii) alebo ako som sa počas vojny stala ošetrovateľkou. Písala len o tých jedenástich dňoch, keď nik netušil, kde sa ukrývam.

A ani ona netušila, čo sa stalo, to mi bolo jasné hneď, ako som si knihu prečítala. Pri niektorých scénach som sa červenala, inde som sa zahanbila. Veď tam pôsobím, akoby som celá aj so svojimi detektívkami patrila priamo a len do červenej knižnice. A tá obálka! Narúžovaná žena a červené lupene. Okázalé. Nevkusné.

xxx

A potom – tie vety. Tie vety!

Napríklad: „Zízam na večerné róby visiace v šatníku. Lesknú sa na pozadí tmavého nalešteného dreva ako pastelová dúha a ja neodolám túžbe prejsť po hodvábnych látkach prstom.“ Dobrý Bože, také čosi by som nikdy nenapísala. Prečo je dôležité čosi také napísať alebo si to vôbec pomyslieť? Vraj „neodolám túžbe“ a „pastelová dúha“”. Prvé je presladené a to druhé... Nuž neviem, či som niekedy videla inú dúhu ako pastelovú, zároveň netuším, prečo by to malo byť dôležité. Škoda papiera. Aj atramentu.

A čo je horšie, tieto myšlienky mi Marie Benedictová vložila do hlavy. Kto premýšľa s toľkými prídavnými menami v jednej vete? Mala som veľmi rada domy, veď som ich aj niekoľko vlastnila, a milovala som ich zariaďovanie, občas sa to v mojich knihách objaví. Ale písala som vždy o nábytku preto, lebo bol dôležitý v konkrétnej zápletke, nie len tak. Nechcela som zbytočne míňať strany.

Keď čítam prvé strany, pri ktorých si myslím, že sa poteším opisom môjho a Archieho zoznámenia, nájdem toto: „Prebodával ma jasnomodrými očami a pokračoval: ,Len čo som ťa zazrel na bále v Chudleigh, vedel som, že ťa musím mať.‘“

Ak by aj Archie v nejakom zatemnení mysle čosi také vyslovil, neopísala by som to takto, veru nie. Ak niečo môže byť veta zo života (a Boh mi je svedkom, že ľudia všeličo natárajú, občas sú preto aj obeťami vraždy), nemusí to byť ešte dobrá veta na papieri. Vlastne to môže byť veta veľmi zlá, mes amies.

Ospravedlňujem sa za ten francúzsky dovetok, trochu sa mi priplietol do myšlienok môj slávny belgický detektív. Už posledných 20 rokov svojho života som sa ho chcela zbaviť. Nedá mi pokoj ani v hrobe.

xxx

Archie mal jasnomodré oči, ale neviem, prečo by som to ako rozprávačka (ktorou v tejto knihe, bohužiaľ, som) prezrádzala práve na tomto mieste, keď už to autorka spomína niekoľkokrát predtým aj potom. Prídavné mená sú prekliatím spisovateľov, hlavne, ak ich je priveľa.

Román sa volá Tajomstvo Agathy Christie. Keď som si prezrela obálku, lepší názov sa ani nedal očakávať. (Ale predsa – čo tak Vražda spisovateľky alebo Záhada zmiznutej Agathy? A to boli len dva z mojich nápadov, isto by ktosi vymyslel aj lepšie.)

V románe, v ktorom som rozprávačkou ja sama striedavo s Archiem, sa mi neustále „zatmieva pred očami“. A nielen to! Hocikedy nejakej postave oči „potemnejú“ (netuším prečo), rozdávam „zúfalé láskyplné objatia“, moje „pero a myseľ sa chcú dočkať nekonečnej slobody“, Archieho „prenikavý pohľad ma vyvádza z rovnováhy“ (veď, koniec koncov, ako inak).

xxx

Pri čítaní trpím. Ale netrpím neustále. Občas ma príbeh dokonca strhne a čítam so zatajeným dychom. Akurát zabudnem, že je o mne a o Archiem, ale ho prisudzujem autorke románikov, ktoré som v mladosti čítavala ako príbehy o zakázanej láske.

Čítala Marie Benedict moje knihy? Poznala moje myslenie a môj literárny jazyk? Lebo ak áno, tak naozaj netuším, prečo boli moje detektívky také populárne a obľúbené. Snažila som sa písať v náznakoch, ktoré dnes filmy na motívy mojich kníh bezohľadne odkrývajú – a zabíjajú tak ich pôvab. Román Marie Benedict to robí tiež. Píše knihu o mne, ale osídlili ju ničnehovoriace, nezaujímavé postavy.

A Archie, ach, chudák Archie! Písala som o ňom vo svojej autobiografii, trochu a opatrne. Snažila som sa vystihnúť banálnosť jeho správania, jeho bezohľadnosť a malosť len stručným zhrnutím niektorých udalostí. Nechcela som ho popisovať ani súdiť. Koniec koncov, sú to vlastnosti navýsosť ľudské.

Archie nikdy nebol sentimentálny, v Tajomstve Agathy Christie veru sentimentálny je, predovšetkým na začiatku. Keby bol taký, ako ho v tejto knihe vidím pred sebou, azda by som sa doň nebola ani zahľadela.

xxx

Prečítam pár strán a zavriem knihu, aby som si vydýchla. A vtedy vždy znovu a znovu uvidím tú obálku! Okrem názvu a mena spisovateľky je tam ešte čosi. Stojí tam: Ohromujúci príbeh zmiznutia slávnej spisovateľky.

Ohromujúci! Ohromujúcich slov je tento román nanešťastie plný (potichu a sama pre seba si poviem, že je nimi preplnený.) Chýba mu humor, pôvab, ľahšie pero aj prístup. Čosi, čím som si strieľala sama zo seba, keď som napríklad vymyslela postavu autorky detektívok – Ariadne Olivierovú (tiež nenávidela svojho fiktívneho detektíva.) Alebo čosi, čo mojich čitateľov a čitateľky (dúfam) prinútilo usmiať sa, keď sa objavil ten môj fúzatý Belgičan.

Myslela som si, že sa opäť dostanem do svojho sveta, ale dostala som sa len do banálneho príbehu, akých je mnoho. A väčšinou, veru, nestoja za prečítanie.

(Hoci treba uznať, že Marie Benedict sa snažila vytvoriť premyslenú štruktúru. Striedala jednotlivých rozprávačov. Ale ani takto nezbavila román jeho výrazných nedostatkov!) 

Nuž ale ako slečna Marplová, ktorá nerozumela knihám svojho moderného synovca,  spisovateľa Raymonda, ani ja už možno vašim románom akosi nerozumiem. Ak ma chcete naozaj spoznať, čítajte Mary Westmacottovú. Tam som slobodne rozprávala svojím jazykom.

Hľadajte ma v mojich príbehoch.

Pozývam vás na čaj o piatej.

                                                                                  Vaša Agatha Christie

Marie Benedict: Tajomstvo Agathy Christie

Preklad: Denisa Ghaniová

Bratislava: Lindeni, 2021

Veronika Dianišková (1986)

Poetka, rozhlasová publicistka. Pôsobí v RTVS, Rádio Junior. Je autorkou niekoľkých zbierok poézie: Labyrint okolo rúk (Ex tempore, 2006), Zlaté pávy sa rozpadnú na sneh (Norami, 2014), Správy z nedomovov (Modrý Peter, 2017). Je autorkou knihy pre deti Pirátske rozprávky (Modrý Peter, 2020).

Foto: Mladučká Agatha v 10. rokoch 20. storočia.  Zdroj: wikipedia