Hladné srdcia vo vzťahoch

Esej bola inšpirovaná myšlienkou: „To, či mal istý druh brontosaura deväť sŕdc, nie je dôležité. Dôležitý je vzťah JA a TY.“ 

Keď prídeme na svet, začne sa odvíjať kolobeh života vyplneného aktivitami zameranými na prežitie. Dieťa potrebuje jesť, piť, zahriať sa, spať a následne k týmto základným aktivitám pribúda učenie, i keď sa spočiatku javí ako hra. Dieťa spoznáva svet, učí sa ho pomenúvať, porozumieť mu. Začína si uvedomovať, že jeho prežitie je závislé na ľuďoch v jeho okolí, hlavne na rodičoch. A tu sa rodí i základná idea podmieňovania. Podmienkou prežitia je mať vzťah. Vytvoriť aspoň ako tak funkčný vzťah s tými, ktorí dieťaťu vedia poskytnúť výživu a ochrániť ho pred rôznymi formami ohrozenia. Ale je to len inštinkt prežitia, ktorý nás motivuje vytvárať vzťahy? Veda sa tiež zamýšľala nad tým, čo je pre mláďa dôležitejšie – potrava, alebo láskyplné objatie matky. Jednu z možných odpovedí poskytol výsledok experimentu na opičích mláďatách. Vedci vytvorili pre mláďatká dve náhradné matky. Jednu chladnú, plechovú, ktorá však mala prsia plné mlieka. Druhú mäkkú, hrejivú, ku ktorej sa mohlo mláďa pritúliť. A čakali, ktorú kvalitu si mláďatá inštinktívne vyberú. Na prekvapenie samotných vedcov si mláďatá nevybrali výživu, teda mlieko, ale náruč domnelej matky. Čo teda mláďa naozaj hľadá vo vzťahu? Čo je pre mláďa zárukou prežitia? Je to pocit bezpečia? Pocit, že je pre niekoho natoľko dôležité, že ho bude chrániť vlastným telom? Môžeme tento pocit subsumovať pod lásku? Možno si niekto povie, ale veď bez potravy by i tak neprežilo. Ale potrava a výživa už je samozrejmosť, pokiaľ je mláďa vo vzťahu, v ktorom je prítomná láska. Potrava a výživa je druhotný aspekt lásky, nie primárny ako si mnohí myslia. Koľko rodičov sa považuje za rodičov už len preto, že vyživujú svoje dieťa potravou a poskytujú mu veci pre jeho zábavu, či intelektuálny rozvoj. Ale je to naozaj to, čo dieťa potrebuje? Alebo i keď si tieto veci želá, nie je to len preto, že vie, že to, po čom naozaj najviac túži, rozplynutie sa v náručí lásky a pozornosti, mu rodičia nevedia dať?  Hľadá teda niečo, čo mu tento pocit aspoň na chvíľu nahradí. Cez značkové oblečenie sa aspoň na chvíľu bude cítiť ako hodnotný, ak nemá takú hodnotu pre svojich rodičov, aby ho prijali takého, akým je. Cez štylizované a neautentické videá na instagrame či facebooku si pritiahne pozornosť tých, ktorí ho nepoznajú, pretože neverí, že by niekto mohol venovať svoju pozornosť jeho pravému Ja, ak to nerobia ani rodičia. Snaží sa začleniť do nejakej skupiny, hoc za cenu zmeny svojej osobnosti, pretože nevytvoril funkčné spoločenstvo vo svojej rodine a hľadá náhradu. Osobne si myslím, že dieťa, ktoré zažíva pocit bezpečia u svojich rodičov, nepodmieňuje samého seba tým, že musí niečo mať, niekam patriť, niečo dosahovať. Nerobí nič preto, aby pútalo pozornosť okolia, pretože má dosť pozornosti, emočnej výživy od svojich rodičov. A to vnímam ako hlavný atribút detstva. Nasýtiť sa prijatím, podporou, láskou. Takého človeka si iste všimnete. Je pevný vo svojich postojoch, pretože nepotrebuje potvrdenie okolia ani jeho uznanie. Je nenápadný svojím zjavom, pretože už nepotrebuje pozornosť a obdiv. Má úsmev na tvári, pretože je spokojný teraz, nie až keď niečo dosiahne. Dáva druhým a nečaká odmenu, pretože dáva z plnosti toho, čo načerpal a vie, že má dosť. Veľa vie, ale nikoho nepresviedča, pretože rešpektuje cestu každého k svojmu poznaniu.

         A tu sa dostávam k nosnej téme môjho zamyslenia. Vzťah Ja a Ty. Čo určuje, kto s kým vytvorí vzťah? Osud? Osobná príťažlivosť? Spoločné záujmy? Môj empirický pohľad je taký, že naše vzťahy podmieňuje nasýtenie alebo nezasýtenie určitých esenciálnych kvalít v detstve. Inak povedané, hľadáme vo vzťahoch to, čo sme v dostatočnej miere nedostali od rodičov. Ak mal niekto napr. pocit, že nie je pre svojich rodičov dosť dôležitý, hľadá svoju dôležitosť vo vzťahoch. Hľadá si takých priateľov, aj keď zväčša nevedome, ktorí mu doprajú cítiť sa v ich spoločnosti dôležito. Či už tým, že budú dávať váhu tomu, čo hovorí, robí, alebo mu naopak dajú falošný pocit dôležitosti tým, že ho budú využívať. A ako poznáme, ktorý vzťah je založený na dosycovaní nejakej kvality z detstva? Veľmi jednoducho. Človek, ktorý túto kvalitu vo vzťahu hľadá, je závislý na tom, aby ju dostal a hnevá sa, ak mu ju ten druhý vo vzťahu čas od času nedá. Asi tak ako sa hnevá alebo trucuje dieťa, keď nedostane pozornosť rodičov alebo jedlo, ak je hladné. Je zaujímavé sledovať, čo všetko sú ľudia ochotní urobiť pre nasýtenie sa tým, čoho sa im nedostalo. V podstate to pripomína obchodné vzťahy i keď tu sa obchoduje s emóciami. Jeden dá niekomu starostlivosť a očakáva za to uznanie. Druhý poskytne niekomu pomoc a očakáva nekonečnú vďačnosť. Či malí, či veľkí, väčšina vo vzťahoch niečo očakáva a pre naplnenie tohto očakávania ich aj udržiava. Ale tu sa vytvára veľký priestor pre sklamanie. Pretože s každým očakávaním je logicky spojený aj predpoklad, že nemusí byť naplnené. Ba čo viac, ak niečo očakávam, nejednám nezištne a ak nejednám nezištne, možno hovoriť o akomsi obchode. Stále mi však nie je celkom jasné, či si to ľudia uvedomujú. Či vedia, že väčšina vzťahov, ktoré majú vo svojom živote sú vlastne vzťahy „obchodné“, kde sa vymieňa jedna kvalita za druhú, jedna „služba“ za inú. A vlastne stále niečo niekde hľadajú. Niekto im prestáva dávať to, prečo s ním vytvorili vzťah, sťažujú sa a hľadajú pochopenie svojej krivdy u niekoho iného. Niektorí svoje sklamanie, teda nenaplnené očakávania, nazývajú zlomeným srdcom a liečia si ho často tým, že zase vytvoria ďalší vzťah v nádeji, že dostanú to, čo nedostali v predchádzajúcom vzťahu. A takto sa mnohí prehupnú cez priateľstvá až do manželstva a obohatia svoje vzťahy o vzťahy k svojim deťom. Nezriedka vidno, ako mnohí rodičia obchodujú aj so svojimi deťmi. Kupujú si ich lásku a pozornosť, alebo si ju vynucujú manipuláciou a citovým vydieraním. Ale niektoré deti majú šťastie na rodičov, ktorí napriek tomu, že nedostali od rodičov toľko lásky, pozornosti, podpory a pochopenia, koľko potrebovali, dokázali dať sami sebe všetko, čo im chýbalo, bez toho, aby na to použili iných. Takže už o lásku neprosia, ani s ňou neobchodujú vo vzťahoch. Ak má dieťa aspoň jedného z takýchto rodičov, môže hovoriť o dare. Vie, že je milované, aj keď iní hovoria, že si niečo nezaslúži. Vie, že je rešpektované, aj keď iní vravia, že musí poslúchať.  Vie, že môže povedať, čo si myslí a vyjadriť, čo cíti, lebo jeho rodič sa nebojí dozvedieť o sebe niečo nepríjemné. Vie, že jeho budúcnosť bude krásna, pretože jeho rodič v neho verí. Vie, že nie je nič, čo by nezvládlo, ak sa pre to rozhodne, pretože jeho rodič nevidí v jeho snahe robiť si veci po svojom prejav odporu a neposlušnosti, ale snahu nachádzať nové ešte neobjavené cesty a spôsoby. Vie, že známky v škole nevypovedajú nič o jeho hodnote, pretože jeho rodič ho nehodnotí. Vie, že nemusí súťažiť s inými, pretože jeho rodič nepodmieňuje svoju lásku tým, či bude v niečom lepší ako iní. Vie, že je dokonalé také, aké je, pretože jeho rodič sa ho nesnaží natlačiť do „krabice“ prijateľného štandardu. Vie, že život je bezpečné miesto, pretože nech je kdekoľvek, vie, že nie je samo. Vždy ho čaká teplá náruč vzťahu JA a TY.

           Prajem si pre všetky deti i ich rodičov, aby prestali hľadať vo vzťahoch k iným, čo im chýba vo vzťahu k sebe samému. Aby si nezaväzovali iných očakávaniami, pretože nikto nie je rád, ak ho niekto k niečomu priamo či nepriamo tlačí. A ako vieme z fyziky, každý tlak vytvára protitlak. Ako by sme mohli byť šťastní vo vzťahu, v ktorom je tlak i protitlak?  Je vôbec možné, aby vo vzťahu plynula láska, či priateľstvo, keď niekto vyvíja tlak a iný sa mu snaží odolať? Ak by tam i spočiatku bola, iste by ju tlak časom zadusil. Pretože tak ako kvet potrebuje slnko a vzduch, tak vzťah potrebuje lásku a slobodu. Nerobme si teda zo vzťahov putá a ani nástroje naplnenia vnútornej prázdnoty. Pretože tak, ako povedal Kahlil Gibran: „Nemyslite si, že môžete usmerňovať beh lásky, lebo láska, ak vás uzná za hodných, sama usmerňuje váš beh.“ Dovoľme si teda plynúť v dôvere v beh lásky, či už vo vzťahu k sebe alebo vo vzťahu Ja a Ty.

Esej hodnotí poetka Dana Podracká:

Dobrí rodičia sú šťastie a dar

Bazálnou myšlienkou eseje Melanie Martinkovej spočíva v téze, že „naše vzťahy podmieňuje nasýtenie alebo nezasýtenie určitých esenciálnych kvalít v detstve“. Naši predkovia s tým po mnoho generácií museli mať svoje skúsenosti; nielen z fyzických, ale aj z psychických príčin vzniklo porekadlo: Sýty hladnému neverí. Malanie píše o tých duchovne hladných, ba priam podvyživených, preto svoju esej nazvala Hladné srdcia vo vzťahoch. Detstvo, od okamihu narodenia, je pre ňu priestorom duchovnej výmeny. Podmienkou prežitia je vzťah. Nejde len o zabezpečenie základnej starostlivosti dieťaťa ako sú jedlo, pitie či prebaľovanie plienok, ale aj o emocionálnu väzbu. Dieťa sa musí cítiť milované a v bezpečí. Ako príklad uvádza vedecký experiment, uskutočnený s dvoma náhradnými matkami pre mláďatá opíc. Jedna matka bola z plechu, bola chladná, ale v prsiach mala mlieko. Druhá matka nemala potravu, ale bola hrejivá a mäkká. Výskum potvrdil, že mláďatá preferovali nie jedlo, ale objatie. Podľa Melanie to obdobne funguje aj u ľudských mláďat. Primárnym je aspekt lásky, potrava je až sekundárna.

Esenciálne kvality detstva sú natoľko zásadné, že ak ich dieťa nedostalo, všetky mimo rodinné vzťahy sú zamerané na dosycovanie tohto nedostatku. Esejistka nás presviedča, že takíto jedinci po celý zvyšok života riešia niečo ako „obchod s emóciami“, ocitli sa vo večnom hľadaní toho, čo nemali a nedostali. Niekedy si to ani neuvedomujú, robia to inštinktívne, ale dožadujú sa výmeny jednej kvality za inú. Za starostlivosť očakávajú uznanie, za pomoc vďačnosť, za nezištnosť úprimnosť. Mohlo by sa zdať, že toto sú základné modely správania nás všetkých, ale takto poznamenaní jedinci sú na to mimoriadne citliví a preto sú ľahšie zraniteľní.

Stáva sa, rodičia si kupujú lásku a pozornosť svojich detí, pretože sa im nevenujú, alebo nimi manipulujú a citovo ich vydierajú. To sú mantinely rodinných vzťahov, ktoré sú bazálnymi vzťahmi vo vytváraní vzťahov Ja a Ty. Esej Melanie je filozoficko-psychologická a vytvára veľmi pozoruhodnú sondu do života nielen tínedžerov, ale aj ich rodičov a širšieho okolia. Pointou je myšlienka, že je šťastie mať dobrých rodičov, lebo dobrí rodičia sú dar. S tým sa dá len súhlasiť.