Hlas, ozvena

Nie je náročné dopátrať sa, kto bol Vincent Šikula, pokiaľ ide o základné obrysy jeho biografie i tvorby. Dvadsať rokov nie je medzi nami, no viacerí jeho vrstovníci – kolegovia spomedzi spisovateľov ešte áno. Predstavujú najstaršiu generačnú vrstvu súčasnej slovenskej literatúry, pričom niektorí z nich sa postupne presúvajú tam, kam už nejaký čas patrí aj Šikula, medzi najmladších klasikov.

Nie je dobrou správou pre tvorcov a ich dielo, že súčasnosť ich už chápe ako čosi minulé. Zároveň však majú väčšiu šancu aktualizovať sa než tí, čo sa klasikmi nestali.

Pri takejto aktualizácii nie je podstatné, kým autor bol, ale kým je či môže byť dnes. Nejde tu potom v prvom rade o nové vydania starých kníh či zobraných spisov, o heslá v encyklopédiách spisovateľov ani o odborné publikácie typu „život a dielo“.

Podstatnejšie je, či sa s autorom môžete pri putovaní súčasnou literatúrou stretnúť. Vincenta Šikulu na týchto miestach občas zazriem, začujem ozvenu jeho hlasu aj v reči dnešných spisovateľov.

Hlas rozprávača

Viem, že ak v tejto súvislosti na prvom mieste zmienim Šikulovu dcéru Veroniku, možno to spochybniť ako „rodinkárstvo“, veď nie každý autor mal to šťastie na deti, ktoré by hoci aj kontroverzne rozvíjali jeho odkaz. Prosím, no podstatnejšie je, že napätie medzi otcom a dcérou, inak vec výlučne osobná, sa u Veroniky Šikulovej premenilo na sugestívnu knihu Tremolo ostinato. Nevyrovnáva sa v nej len s otcom, ale diskrétne aj s odkazom jeho diela. A ak má pocit, že otca už v niektorých jeho posmrtných knihách „nepočuje“, v jej próze ho počuť v najtypickejšej, najznámejšej podobe.  

Hlas Šikulovho rozprávača však nemal iba jednu polohu. V šesťdesiatych rokoch, v prvom desaťročí spisovateľovej prozaickej aktivity, sa v ňom zachytilo aj všeličo z lektúry dobovo sugestívnych próz západného modernizmu. Šikulu ako klasika sprevádza povesť spontánneho a občas trochu uvraveného prozaika tradicionalistu, pričom vedomá literárnosť jeho tvorby sa trochu odkladá nabok.

V Povetrí (1968), najintenzívnejšom súbore spisovateľových kratších próz, nájdeme niekoľko textov, v ktorých uplatnil až hemingwayovsky úspornú dikciu, dokázal stíšiť vlastný hlas a otvoriť priestor iným, diskrétne vyjadriť hlavné vedľajším (najvýraznejšie v Ťažisku). Dnes u nás na dedičstvo modernej intenzívnej krátkej prózy, ktorá odhaľuje význam toho, čo platí za bezvýznamné, na líniu začínajúcu azda až niekde u Antona Pavloviča Čechova, nadväzuje Richard Pupala.

Súcit s inými

Šikulove rozprávania z čias jeho úplných prozaických začiatkov majú mnoho spoločného s jednou výraznou líniou súdobej prózy, pre ktorú je charakteristická prítomnosť do seba obráteného či priamo zahľadeného subjektu. Túto citovú orientáciu prozaik dosť rýchlo obohatil o súcit s inými. Nevedno, či išlo aj o súčasť vnútornej profylaxie, ťažko aj povedať, či ho na tejto ceste budú nasledovať ja-pisatelia dneška: uvidíme.

So súčasnosťou by si však Vincent Šikula porozumel ako autor s mimoriadnym citom pre to, čo dnes nazývame rodovou problematikou. Ani neviem, ktorý iný slovenský prozaik tak samozrejme a vnímavo dokázal rozprávať o ženských osudoch: nielen o Manduli, Rozarke či Vilme, ale aj o mnohých ďalších, ktorých mená sa nedostali do titulov kníh či próz. A už vôbec neviem, ako by obstáli jeho ženy v perspektíve aktuálneho feminizmu, ale to vlastne nie je dôležité.

Dielo otvorené prítomnosti

A ešte zmienka o Šikulovi regionalistovi, pričom toto označenie tu má typologickú, nie hodnotovú platnosť. Je pomerne výrazným trendom posledných rokov, že autori si hľadajú a osvojujú konkrétnejšie vymedzený priestor, že hľadajú svoju krajinu ako základňu či prístrešie pre príbehy a postavy: Kucbelová svoj Šumiac, Lavrík svoj Spiš, Sabuchová svoje Podlasie... Rovnakú oporu našiel už vo svojich začiatkoch Šikula v Dubovej a neďalekej Modre, tam, kde sa narodil i zomrel.

Improvizovaný náčrt niekoľkých tém, ktorými sa Šikula dotýka dneška, nemôže byť vyčerpávajúci. Mnohé z jeho rozsiahleho diela je otvorené prítomnosti. Verím, že ďalší čitatelia si v ňom zasa nájdu nejaké ďalšie „súčasné svoje“.  

Foto: archív Veroniky Šikulovej