Vyhľadávanie
Homo sapiens stále (viac) ohrozený
Imunita / Mária Ferenčuhová / Skalná ruža 2016
Básnická zbierka Imunita potvrdzuje stabilnú pozí-
ciu Márie Ferenčuhovej v kontexte slovenskej poézie
a v rámci autorkinej poetiky prináša ďalší krok jej
organického vývinu – to je pre mňa na Ferenčuhovej
azda najsympatickejšie, svojimi básňami neustále dráždi
neuralgické body dnešného človeka, otvárajúc a živiac
tak vždy nové a nové ideové diskurzy. Ide o mnohotvár-
nu, vo všetkých podobách silnú poéziu, ktorá robí z jej
autorky postavu v kontexte aktuálnej básnickej tvorby
neprehliadnuteľnú.
Vidiac na jednej fotografii (z krstu debutu Tallovej Antimity) Máriu Ferenčuhovú, Michala Habaja a Michala Talla, zdá sa mi, že sú medzi ich najaktuálnejšími zbierkami – Imunita, Caput Mortuum, Antimita – povšimnutiahodné podobnosti, skúsme si ich teda aspoň čiastočne priblížiť.
Habaj v zatiaľ poslednej – a Tallo v zatiaľ prvej zbierke – sa pohybujú v kyberpriestore, alebo, takpovediac, na otvorených, verejne dostupných priestranstvách civil(izova/izač)ného prostredia. Tieto chronotopy v aktuálnej zbierke Ferenčuhovej nepredstavujú významný tematicko-motivický okruh – aj oproti predchádzajúcej zbierke Ohrozený druh je zreteľné značné zvnútornenie. Práve stiahnutie sa do seba, sledovanie vnútorných procesov a ich vonkajších manifestácií (možno v čomsi podobný postup, aký si zvolil už literárny expresionizmus, u nás dobre reprezentovaný Výkrikmi bez ozveny Mila Urbana), teda – medicínskou terminológiou – sledovanie chorôb a ich symptómov je to, čo zbierky Habaja, Talla a Ferenčuhovej spája. Toto obrátenie pozornosti na človeka, jeho skúmanie pod zväčšovacím sklíčkom mikroskopu, tvorí najväčšiu devízu „najmladších“ básní spomínaných autorov – a v spoločnom synergickom efekte vytvára obraz „človeka XXI. storočia“ (parafrázujúc jeden z variantov básne Ivana Kraska Ja) v spoločnosti XXI. storočia. Obraz, ktorý sa jazykom poézie snažili zapísať naši básnici od Hviezdoslava a Kraska cez Novomeského a Válka až k Strážayovi.
Kto si, človek?
U Habaja je to obraz až apokalyptický, fasáda hodnôt, ktoré priniesol tradičný európsky humanizmus, sa pomaly v jeho básňach začína odlupovať a ukazuje sa „terra incognita“ – zatiaľ neprebádaná a možno v konečnom dôsledku aj nepredvídateľná tvár posthumanizmu. Ťažisko Tallovho debutu spočíva v sledovaní obdobného procesu – ostatne, celá spoločnosť sa tu dá na základe istej miery zjednodušenia brať ako uzavretá laboratórna sústava, v ktorej prebieha rozsiahly pokus –, ibaže jeho subjekt nie je, na rozdiel od Habajovho, človek, ktorý by sa postupne, neodvratne prichádzajúcej zmene chcel aktívne postaviť – skôr sa stiahne do svojej ulity a snaží sa z toho vyjsť čo najmenej poznačený.
Vo Ferenčuhovej Imunite sa objavuje na ploche celej zbierky viac ako jeden subjekt, konceptuálne teda zbierka môže pripomínať Menoslov Alty Vášovej – snaží sa zachytiť túto premenu, ktorou jednotlivec prechádza vnútorne a aj vo vzťahu k spoločnosti, cez rôzne možnosti jej manifestácie. Básne Imunity teda nevnímam iba ako texty o chorobách – pretože tie všetky tu okrem biologického disponujú aj alegorickým rozmerom – a po abstrakcii je očividné, že sa v textoch hovorí principiálne o postupnej degradácii a rozklade jednotlivca. To, že Ferenčuhovej tvorivá metóda v Imunite spočíva de facto v jednoduchom prenose reality do tela básne, teda fakt, že všetko to, o čom autorka píše, sa reálne deje, už len podčiarkuje a umocňuje desivo pôsobiacu všadeprítomnosť a vždyprítomnosť ohrozenia, ktorému človek v dnešnej dobe musí – či už aktívne, alebo pasívne – čeliť.
S vedomím či nevedomím tradície
Spomínal som líniu básnikov, ktorým išlo o zachytenie podstaty človeka v tej-ktorej dobe (nebol to, samozrejme, výpočet vyčerpávajúci), čo je cieľ ušľachtilý, pretože tu ide naprieč storočiami o neustálu a vytrvalú snahu priblížiť sa k odpovedi, ktorá sa azda nikdy celá nevyjaví, ide tu o opätovné kladenie si otázky, ktorá nikdy nebude vo svojej úplnosti zodpovedaná, o dosahovanie nedosiahnuteľného. A keďže tu „ide o to isté“, ako mnohým iným, Imunita vstupuje do siete vzťahov, do kakofónie hlasov už vysloveného, do spleti myšlienok už na papieri otlačených, a to – parafrázujúc T. S. Eliota – s vedomím či nevedomím tradície.
Takto sa v zbierke ohlasujú mnohí – napríklad v básni G. S. (79) sa ozýva idea biologického determinizmu a krutosti boha, ako o nej hovorí Gejza Vámoš v románe Atómy boha alebo v jeho známej dizertačnej práci Princíp krutosti; text Slapové javy svojím úvodom – „Jednoducho vyšli z lesa. / Celé stádo pomaly / vykročilo k mestu“ – zasa pripomína báseň Les postupuje zo zbierky Kataríny Kucbelovej Vie, čo urobí, koncept časti Imunity Predpoveď na zajtra zasa vzdialene korešponduje s makrokompozíciou predchádzajúcej zbierky Kucbelovej Malé veľké mesto; časť Ferenčuhovej zbierky, nazvaná Fragmenty, v mojej mysli evokuje poetické útržky Strážayovho Zápisníka a Poznámok, verše z Imunity – „Po pohrebe som nevedela / ako ďalej. Presťahovali ťa / bez vecí. Všetky zostali / v skriniach. Ešte dýchajú“ – básnikov text Palina z rovnomennej zbierky; v samotnom závere prvej časti Fragmentov zasa zaznieva echo k novele Pavla Vilikovského Letmý sneh – „Nakloníš hlavu. / Tvoj úsmev ako zábradlie / alebo práve vznikajúca lavína“ (s. 76).
Imunita Márie Ferenčuhovej vstupuje do siete vzťahov, ktorá tvorí to najlepšie z už napísaného, ako rovnocenný partner, dá sa však čítať aj akoby „v nevedomí tradície“ – teda úplne autonómne. Zbierka popisuje čosi, čo je pre človeka v súčasnom spoločenskom kontexte symptomatické, no implicitne hovorí aj to, že liečením príznakov nevyliečime chorobu samotnú a aj to, že niektoré choroby sú jednoducho nevyliečiteľné – nezastaviteľne kruté evolučné mechanizmy.
Matúš Mikšík
