Vyhľadávanie
Kolektív autoriek a autorov: Básne SK CZ 2020
Bratislava: literarnyklub.sk, 2020
Do 10. ročníka česko-slovenskej literárnej súťaže Básne SK CZ prišlo vyše 500 príspevkov, čo dokazuje jej životaschopnosť. Ak sa chceme čosi dozvedieť o životaschopnosti poézie, musíme sa, samozrejme, porozprávať o jednotlivých príspevkoch.
Najprv však poznámka na margo recenzovanej knihy ako artefaktu: vizuál je veľmi príjemný, o to väčšmi zamrzí veľa preklepov, ktoré nielen kazia dojem z čítania, ale pri takej delikátnej veci, akou je poézia, môžu aj takéto banality spôsobovať nenáležite posunutie, skreslenie či vychýlenie významov. That being said, ako sa vraví, poďme hovoriť o poézii.
Prichádzajúci chlapec Maroš Bafia
Maroš Bafia sa predstavil oddielom Prichádzajúci chlapec a otvára ho básňou Self-love so silným úvodným veršom: „Odkedy sa pamätám, nenávidím samého seba.“ (s. 13) Nasledujúca báseň Tu som sa začína v rovnakom tóne: „Hej frajer, / namiesto pozdravu iba prostredník.“ (s. 14) Sú to verše expresívne, drsné, možno až prisil(e)né, preto zaváňajúce „tradičnou“ rebelantskou pózou – čiže treba hľadať niečo, čo Bafiove básne vyvažuje: mohla by to byť akási zraniteľnosť či dokonca krehkosť, všeobecne povedané, nevyhnutná je určitá problematizácia subjektu (aby neostal vo vyčerpanej, neproduktívnej pozícii prvoplánovo revoltujúceho mladého muža).
Ako kľúčové z tohto vyvažovacieho hľadiska vnímam dva obrazy spojené motívom ihly: „Z malej ranky po ihle sa mi pustila krv“ (s. 15) a „Došla mi niť. Celé je to o pichaní a nič to nezošije.“ (s. 18) Tieto (a ďalšie) tvoria vhodný kontrapunkt k siláckej, „mužnej“ polohe subjektu, čím posúvajú Prichádzajúceho chlapca do relatívne presvedčivej polohy, a to napríklad aj v porovnaní s podobnou poéziou nonkonformného individualistu Jozefa Urbana (termín J. Šranka).
potomci včel Veroniky Dvorskej ze střech prosklených domů
Veronika Dvorská získala prémiu za súbor potomci včel ze střech prosklených domů. Dominuje tu pocit akéhosi archetypálneho, primordiálneho ohrozenia, základným substrátom je mýticko-symbolický prírodný svet. Z týchto rezervoárov čerpá v zborníku aj poézia Alžběty Michalovej a Ireny Šťastnej. Dvorská je v porovnaní so spomínanými autorkami špecifická v tom, že ohrozenie ústi do obrazov urbánnej apokalypsy (v domácom kontexte je vhodné pripomenúť báseň Les postupuje zo zbierky Vie, čo urobí Kataríny Kucbelovej), teda prírodné sa tu prelína s umelým, arteficiálnym a artefaktickým, čo vytvára aj ekosenzitívny aspekt (takto pôsobí už motív včely v prostredí „prosklených domů“ z názvu oddielu).
Ominózna atmosféra je dobre viditeľná v básni vyjdem si na pláž: „až pro nás přijedou, město zůstane živé / velrybu na mělčině budou obírat / tisíce hladových toulavých koček“ (s. 24) a kulminuje v pôsobivom obraze „všežravých húb“ (Ubikace vedle vápenky, s. 30), ktoré blahosklonne nechávajú prežívať ľudí vo svojej blízkosti. Otázkou ostáva, či tento poetický model literárneho zobrazenia, podobný (okrem už spomínaných) napríklad próze Biancy Bellovej Jezero či debutu Kláry Vlasákovej Praskliny (čiastočne aj debutu Anny Bolavej Do tmy), už nie je značne vyčerpaný.
S Emmou Kausc naše životy už nám nepřipadají jako příběhy
Emma Kausc bodovala básňami cyklu naše životy už nám nepřipadají jako příběhy. Názov napovedá, že určujúcimi rysmi tu sú fragmentarizácia až dezintegrácia naratívu ako ľudskej schopnosti uchopiť svet a na túto ideu napojené zobrazovanie textového a metatextového procesu. Fikčnosť textovania vyjadrujú nadpisy jednotlivých častí básní: katastrofa ich-formových hrdinek, narušení děje, herní simulace část první a část druhá, ktoré sa navyše opakujú, čo evokuje zvláštne zacyklenie, fraktálovitosť či rekurenciu, vyvolávajúcu vo mne predstavu nefunkčného programovacieho kódu. Ide v podstate až o akési meta-meta-metatextovanie so silnejúcim efektom scudzenia, ktoré sa pohybuje na osi realita/žitie – text/fikcia – simulácia, pričom simulácia opäť ústi do žitia, pretože sa nedá od reality rozoznať: „jazyk 2D her způsobuje, že se ve světe pohybuješ zleva doprava / i my jsme tak četli, než nám naše životy přestaly připadat jako příběhy / šlo o jistou přirozenost, původní soulad s božím záměrem.“ (s. 37)
Na technický pokrok napojené trans- či posthumanistické podložie, ktoré tu (a ešte u Mareka Torčíka) cítim, pôsobí osviežujúco (ak báseň čítame ako fikciu), no na druhej strane aj znepokojivo (ak je táto fikcia obrazom reality).
PERESTROJKA Honzy Kistanova
Honza Kistanov uspel s oddielom PERESTROJKA. Ide o najrozsiahlejší príspevok do zborníka a autor dáva najavo, že mu „nič nie je sväté“. Paľba groteskných výjavov s expresívnou a agresívnou dikciou sa postupom čítania stupňuje, pričom na lexikálno-štylistickej úrovni tvarovania textu sa pohybujeme od dadaisticky ladených segmentov („nena nena říkej / nenalezneš nenamotaš / neuspěješ / nena nena říkej (...) zabili janka, janíčka janka / zabili bili li / bili li / líbili se li”, s. 54) cez všemožné aktualizácie ustálených slovných spojení a frazém („Utíkej, Petře, utíkej / jinak tě dožene Rusák divokej“, s. 66) až po tvrdé vulgarizmy (nebudem citovať). Permanentné oslovovanie postavy Petra (ako vinníka), opakovanie zvolania „Gojda! Gojda!“ a ďalšie prvky dodávajú výsledku istú eufonickú kvalitu, dokonca až ritualizačnú rytmiku, takže toto na časti delené pásmo stopovo pripomína invokačné, zaklínacie spevy.
Pozoruhodné je, že tento podivuhodne súdržný súbor unesie aj váhu vlastnej polyfonickosti a polytematickosti – ide o radikálny počin, ktorý je aj výrazovo dotiahnutý a remeselne zvládnutý.
Mesto Daniely Kováčikovej zavesené do vzduchu I. – VIII.
Miesto zavesené do vzduchu I. – VIII. Daniely Kováčikovej sa skladá z ôsmich minimalistických básní (jedna z nich má dĺžku iba štyri slová), spoločne vytvárajúcich obraz fiktívneho miesta, ktorého existenciu uchopujú ako problém. Cez echo miesto-mesto sa cyklus dá interpretovať na pozadí baudelairovského dokonalého mesta (baudelairovskú konotáciu môže mať verš „Si stvorený z kvetín“ na s. 74, azda odkazujúci na Kvety zla, ale i ďalšie), v tomto zmysle dôležitý moment zároveň vidím v expozícii prvého textu: „Miesto zavesené medzi bodmi A a B / je miestom avantgardného sna“ (s. 73, pričom výraz „avantgardného“ v tej istej formulácii na s. 79 alternuje za „sugestívneho“), takže ak by aj nešlo priamo o mesto, určite ide o aktualizovaný variant demiurgického (s)tvorenia niečoho slovom.
Aktualizácia spočíva práve v neuchopiteľnosti výsledku aktu tvorenia („miesto zavesené do vzduchu“ je logický nezmysel a hneď v prvej básni lyrický subjekt konštatuje: „Prepadáš fikcii“, s. 73) a neuchopiteľnosť, azda zámerná amorfnosť výrazu je vyjadrená aj v poslednej básni oddielu: „Všetko sa kamsi neurčito posúva.“ (s. 80)
Centrálna idea textovacej architektoniky (ak čítame echo mesta) či geometrie (ak čítame miesto medzi dvoma bodmi) je vyvažovaná odkazovaním na ľudské – básne rozhodne nie sú zaľudnené, ale v tomto fikčnom svete je evidentný predpoklad existencie ľudských bytostí. V tomto zmysle sú Kováčikovej básne podnetné (dá sa o nich uvažovať), možno by však nemuseli byť až tak hermeticky do seba uzavreté a mohli by poskytovať čitateľnejší presah smerom od sveta subjektu k svetu čitateľa či čitateľky.
Alžběta Michalová a jej matka kerporak
Mýticko-archetypálny pôdorys básní Alžběty Michalovej z oddielu matka keporkak je transparentne viditeľný už od prvého verša – „v dávnych časech“. (s. 83) Na pozadí takto vymedzeného priestoru sa hlavná motivická línia ďalej rozvíja obrazmi, v ktorých sa zrkadlí žena a veľryba – zároveň je možné od uvedeného kontextu abstrahovať a toto usúvzťažnenie dať do súvisu s problémom vnímania korporeality (a korpulentnosti) žien spoločnosťou i toho, ako sa vníma ona (v tomto prípade subjektka) sama: „moje cesta k sobě / sobě matce / sobě – rozložité ženě / kytovci mezi lidmi / k tlusté tukem / a pevné svaly“; a ďalej: „vel ryba / vel matka.“ (s. 84)
Neskôr sa groteskne hypertrofujú časti ženského tela i orgánov spojených najmä s materstvom, resp. s reprodukčnou funkciou a v závere oddielu sa po motíve dojčenia explikuje práve sexualita, pootočená do uhla zámerne vyvolávajúceho nevoľnosť a vyostrujúceho estetiku škaredého (resp. toho, čo sa vníma ako škaredé): „žádné chmýří a proláklinka / něžné chloupky / vůně broskví // mého muže čeká / černá díra / mariánský příkop / tlama velryby čekajíci na Jonáše.“ (s. 90)
Maximálnu intenzitu dosahuje posledná báseň i celý oddiel v samotnom závere. Vďaka umnej kompozícii a vybočeniu, presiahnutiu už spomínaného základného pôdorysu (ako som spomínal, je podobný aj u Veroniky Dvorskej a Ireny Šťastnej), vnímam tieto básne Alžběty Michalovej pozitívne.
Otvorený svet Michaela Papcuna
Otvorený svet Michaela Papcuna je pretkaný (pop)kultúrnymi referenciami, odrážajúcimi prísľub v názve oddielu. Otvorenosť (v radiálnej rozbiehavosti podobná otvorenosti básní Osamelých bežcov najmä zo 60. rokov 20. storočia) tu zároveň znamená fragmentárnosť i babylonizovanosť súčasného globálneho sveta. Súčasný svet i Papcunove básne potom charakterizuje kolážovitosť či palimpsetickosť, teda vrstvenie heterogénnych prvkov priamo na seba a ukotvenie týchto procesov v postmodernom sebareferenčnom rámci textu: „nový funkčný svet sa dá zložiť počas piatich dní z cudzích jazykov, nábytku a vybavenia z všemožných republík“. (s. 96)
Subjekt básní vypovedá striedavo v prvej osobe jednotného a množného čísla, pričom „my“ tu predstavuje predovšetkým druhú, subjektom oslovovanú osobu („kým tu nie si, neodčítam pohyb pier“, s. 93), ale azda aj ďalších, spríbuznených ľudí, s ktorými sa subjekt cíti byť súčasťou toho istého spoločenstva – pravdepodobne takto sa odkazuje na Vontov Jaroslava Foglara, explikovaný v úvodnej básni oddielu.
Cez prizmu tohto motívu chlapčenstva sa potom dá otvorený svet vnímať ako miesto pre hru a dobrodružstvo, sympatické však je, že výsledok nepôsobí prvoplánovo idylicky, ale priestor básní je komplexne a komplikovane problematizovaný.
Martin Poch o Poltergeistovi
Oddiel Poltergeist Martina Pocha je súborom básní o smrti, nejde však o metafyzickú polemiku, pretože to, čo bolo od začiatkov poézie veľkou, vysokou a váženou témou, tu autor zobrazuje prostredníctvom lakonických konštatovaní („Otec, který byl před lety prohlášen za mrtvého, / stojí za dveřmi, s. 101; „Udělat poslední krok, k tomu nám chybí odvaha“, v básni Eutanázie na s. 104), mieša ju s prvkami (sú)časnosti („Mladá rodina cestuje časem – na dronech“, smrť je prítomná prostredníctvom titulného motívu poltergeista v predošlom obraze na s. 103) a v celkovom výraze ju ironizuje (explicitne aj implicitne). Treba dodať, že autorským postupom nie je prvoplánové prevrátenie, skôr je to sofistikovanejšia hra, ktorá je napriek všetkej odosobnenosti a strohému tónu na viacerých miestach pôsobivá: „Člověk se zničehonic stane zvířetem, obětí autonehody, křížkem u cesty, hrdinou černé kroniky. / Anebo umírá na následky – ztracený ve světe, kterému nerozumí.“ (s. 105)
Odvrátenou stranou takéhoto ustrojenia je však dojem mdlosti, ktorému, žiaľ, tieto básne nedokážu celkom uniknúť – oddiel si azda pýta akési vyhrotenie, možno jednu alebo dve prekvapivé, odvážne pointy, prípadne zopár expresívnych (v zmysle citovo podfarbených) pasáží.
Päťkrát de-subjekt Mareka Torčíka
Poslednú z deviatich prémií získal Marek Torčík za de-subjekt, ktorý tvorí päť textov, písaných v dlhých riadkoch, s charakterom akýchsi operatívnych poznámok. Prúd vedomia subjektu prerušujú repliky postavy nazvanej autor, pričom sa nedá jednoznačne určiť, či je táto postava totožná so subjektom alebo nie – autor (Torčík) takto celkom šikovne vytvára celú vrstvu vnútorného pnutia, napájajúcu sa na akt písania, v tomto prípade klávesnicového. S tým súvisí aj mnohonásobné použitie výrazu „aplikácia“, a to aj v takých kontextoch, ktoré sa dajú metonymicky uplatniť na ľudí: „pro efektivitu aplikace musí aplikace neustále běžet na pozadí“ (s. 110); podobne postupoval Michal Tallo v cykle torrenty debutovej zbierky Antimita. Pointou je prelínanie virtuálneho a reálneho, pričom osoba autora aj subjekt zotrvávajú v polohe akejsi dvojdomosti, obývajú oba svety (tak žije dnes v podstate väčšina z nás, resp. určite väčšina z tých, čo sa dostanú tak k básňam, ako aj k tejto recenzii).
Opäť nás tu sprevádzajú kontúry trans- či posthumanizmu. Záverečný obraz (aj explikovaný ako básnický obraz) Nuselského mostu rekurentne prepája fiktívne/virtuálne s reálnym, svet počítačov a textov so skutočným (?) svetom, vytvárajúc tak bludný kruh (ne)existencie, z ktorého niet úniku. Spoločne s textami Emmy Kausc sa teda oddiel Mareka Torčíka vydáva k prekonávaniu človeka tak, ako ho poznáme, pričom v oboch prípadoch sa dá vnímať od tohto procesu neoddeliteľný pocit akejsi neuchopiteľnej úzkosti.
Kontaminanty Ireny Šťastnej
Hlavnú cenu získala Irena Šťastná, etablovaná poetka (mimochodom, okrem nej už má knižný debut za sebou ďalších päť ocenených), ktorej zbierku Žvýkání jader som dávnejšie recenzoval (Glosolália 4/2016). Mám pocit, že z toho, čo som napísal vtedy, veľa platí aj pre tento víťazný súbor textov: autorkina poézia sa odohráva na rozhraní akéhosi „starého“ a „nového“ sveta, z hľadiska poetiky stavia na archetypálno-mýticko-symbolickom uchopení prírodných motívov, konfrontovaných často s ľudským elementom, to všetko v sugestívnej, snovo až halucinačnej, mierne surreálne pôsobiacej atmosfére.
Poetika autorky je stabilná, dokonca možno až rozpoznateľná, hoci pole takéhoto tvarovania textu sa mi zdá v rámci českej literatúry pomerne zaplnené, ako som už naznačil vyššie (nerád by som však tvrdil, že sa Šťastná recykluje, ani že iné autorky a iní autori s podobnou poetikou sú jej epigónmi a epigónkami).
Kontaminanty obsahujú čosi starobylé, zaprášené až archaické, zároveň latentne vyvolávajú pocity úzkosti či ohrozenia. Sugestívne pôsobí najmä báseň Čerstvá dřevitá vůně, ktorá prenikavo hrá vôňami a pachmi takmer hmatateľnými: „Promísená jako těsto / s něčím novým a pilinami.“ (s. 118) Nasledujúce básne zasa sugerujú obrazy bolesti, čím sa amplifikuje spomínané ohrozenie: „Jako tyče / v půli břicha / před kotoulem vpřed“ (s. 119); „Každá další pneumatika / nabírá jeho světle šedé chlupy / a rozváží je po kraji“. (s. 120)
Skrátka, nič pre slabé povahy a už vôbec netreba čakať akékoľvek „poetické pohladenie“.
„Nebát se reflektovat“
Leitmotívom celospoločenskej debaty o poézii (ak sa teda tento diskurz dá považovať za celospoločenský) je dlhodobo akýsi pocit neuspokojivosti – poézie sa píše buď príliš málo, alebo zbytočne veľa, je nezrozumiteľná alebo banálna, z jednej strany prichádza otázka „prečo by mali nejaké básničky niekoho zaujímať?“ a z druhej „prečo taká dôležitá vec ako poézia nikoho nezaujíma?“.
Kontrapunkt tvorí v recenzovanom zborníku predslov predsedu poroty Jana Škroba s názvom Československá poezie žije a daří se jí dobře a rozsúdiť tieto dve strany „sporu“ je síce lákavé, ale zároveň by to bolo nenáležite reduktívne.
Dôležité je, ako píše vo svojom ocenenom cykle Marek Torčík: 1. nebát se psát; 2. nebát se číst (to druhé je azda ešte kľúčovejšie) a za seba dodávam: 3. nebát se interpretovat; 4. nebát se reflektovat – sám/sama pre seba, v kolektíve i na celospoločenskej úrovni. Skrátka, aby sa o poézii hovorilo.
Matúš Mikšík (1988)
Absolvoval doktorandské štúdium na FiF UK v Bratislave, kde v súčasnosti pôsobí ako odborný asistent na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy. Venuje sa primárne slovenskej poézii 20. a 21. storočia, recenzuje pre rôzne literárne časopisy. V rokoch 2016 až 2018 bol šéfredaktorom Knižnej revue. Na instagrame tvorí obsah profilu @instapretacia.
Báseň z cyklu Kontaminanty víťazky Ireny Šťastnej (Básne SK CZ 2020, s. 118).
Čerstvá dřevitá vůně
Z toho muže bylo cítit řezivo.
Mlha způsobovala měknutí objektů
a obtáčela postavy.
Před nákupním střediskem
se mihotaly pruhy lidí.
Z vnitrozemí startovaly husy
k přímočarým letům.
Kopy hnoje za obchodem
zvětrávaly jako černá zvěř.
A poklidně čekaly
až z nás odpadnou další cáry.
Sleduji jej zezadu jako koroptev.
Kvete ti z ruky čaj - šeptnu
a dotknu se jeho tvářové kosti
s titěrným ochlupením.
Prapory mívají tvrdé oči - odpoví.
Ještě několik dní potom
spím za chůze. Hladovím.
Promísená jako těsto
s něčím novým a pilinami.
