Vyhľadávanie
Mgr. Tamara Janecová, PhD. sa narodila 12. 5. 1988 v Bratislave. Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského vyštudovala slovenčinu a ruštinu. V súčasnosti pôsobí na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity na Katedre slovenského jazyka a literatúry na mieste odborného asistenta. Špecializuje sa na slovenskú literatúru 20. storočia, publikovala viacero vedeckých štúdií a odborných článkov.
O novej slovenskej próze možno s uspokojením povedať, že je početne dobre zastúpená a rôznorodá (s ohľadom na idey i umelecké schopnosti autorov), čo ju robí čitateľsky príťažlivou. Slovenskí spisovatelia debutujúci v roku 2017 načrtli vo svojich dielach pozoruhodné témy. Ukázali vnímavosť voči nadčasovým problémom človeka i k fenoménom slovenskej spoločnosti v súvislosti s našou minulosťou i prítomnosťou. Egocentrické rozprávanie a narkotický ponor do vlastného Ja, ageizmus a generačné priepasti, stratenosť tzv. generácie Y (najmä jej ženskej časti), socialistické reminiscencie, (ne)prekonávanie sociálnych bariér, kriminalita v nižších i vyšších spoločenských vrstvách, sociálne siete, život v technologickej dobe, no a prirodzene láska, medziľudské vzťahy – to je v skratke paleta frekventovaných problémov diel našich debutantov. Každý z nich sa usiloval svoju tému uchopiť špecifickým spôsobom, prezentovať vlastný pohľad i jedinečný rukopis. Niektorým sa to darilo lepšie, iným horšie.
Mozaiky života
Viacero debutantov napísalo knihu, ktorá v konečnom výsledku pôsobila ako mozaika života. Ide o diela tvorené kapitolami tematizujúcimi jednotlivé ľudské osudy prostredníctvom skratky. Postavy týchto minipríbehov nie sú nijakým spôsobom významovo hierarchizované, všetky hrajú, v rámci svojho krátkeho vystúpenia, hlavnú rolu. Výsledkom takto komponovanej knihy je akoby prozaické pásmo, zacielené na zobrazenie celkového obrazu buď spoločnosti alebo istých sociálnych skupín. Absenciou perspektívy jedného rozprávača je však tento obraz útržkovitý, nekomentovaný; pospájať jednotlivé časti a vyvodiť dôsledky nechávajú spisovatelia tohto typu próz na čitateľovi. Patrí sem kniha Jany Micenkovej Sladký život (Marenčin PT), ktorá predstavuje mozaiku stratených existencií tvorenú fragmentárnymi príbehmi zo života okorenenými absurditou. Autorka registruje generáciu mladých stratencov, autenticky pôsobiace životné postrehy svedčia o tom, že ju azda aj dôverne pozná, no v textoch nezachádza pod povrch, nedokáže nahmatať príčiny tohto prúdu, ktorý ich unáša k pocitom stroskotania. Príznačné je pre túto knihu aj významovo nemotivované používanie vulgarizmov. Prejavuje sa v pásme rozprávača, ako i v pásme postáv, pričom neodlíšene. Ak by sa tým mala demonštrovať hovorovosť, každodennosť „sladkého života“, tak by sa mala prejaviť aj v ďalších vrstvách rozprávania (syntaxi, tvarosloví, ďalších rovinách lexiky), no tam ostáva jazyk vo svojej spisovnej variete. Postavy v tejto knihe trpia a snažia sa s tým bojovať svojským spôsobom, dôležité pre ne je, aby sa vymanili – niekedy za každú cenu a nie je zrejmé z čoho, napríklad v jednej z poviedok takto: Robko „vytiahol vtáka a vychcal sa do ohňa“ (s. 132) a „postupne boli chlapci ako urvaní z reťaze a už sa vôbec nestrážili, jedy z húb a PET vrchnáčikov pôsobili opojne, tak sa všetci traja povyzliekali úplne donaha a začali tu tancovať akési hula-hop so spoločnou choreografiou. A stále im nebolo dosť tej slobody, chceli sa dostať do stavu úplného uvoľnenia, a tak liezli po štyroch, vrieskali, váľali sa v blate, krútili penismi [...].“ Treba povedať, že (pri)veľa muziky v tejto knihe zabezpečuje užívanie narkotík. Nie je však jasné, kde pramení to nešťastie postáv, ten nepokoj, ktorý si musia takýmto spôsobom kompenzovať. Kým postavám to, samozrejme, nemusí byť zrejmé, autor by to vedieť mal. V Micenkovej podaní však príbehy pôsobia, akoby ani ona nemala v tom jasno.
V tejto zbierke próz sa nachádza aj poviedka Alan Andračovič, ktorá je výnimočná svojou neokázalou citovosťou (a okrem iného aj striedmym a funkčným využívaním vulgarizmov). Pripomína Johanidesovo Súkromie napr. atypickým rozprávačom v 2. osobe a nenásilnou sugestívnosťou výrazu a aj Rakúsove texty melanchóliou a prítomnosťou detailov odkazujúcich k socializmu; kolega Dušana Sakmára v Temporálnych poznámkach, s ktorým pijú, jedáva klobásu, objednáva vodku, slané očká, a pod., u Alana Andračoviča je to vodka, borovička, hemendexy, treska, šproty, vyprážaný syr, teda jedlá-rekvizity, ktoré ostro kontrastujú so súčasnosťou a jej trendovým bio repertoárom potravín a životného štýlu. Andračovič je so svojimi prasknutými okuliarmi v kostenom ráme pozorovateľom zmien v spoločnosti, do ktorej rýchleho tempa sa nedokáže zaradiť: „V osemdesiatom druhom sa to tu volalo Ipľa, teraz je to Dukla. Vo večerníku som čítal, že to majú premenovať na Slovenku. Všetko sa mení, my ostávame... Na zdravie!“ (s. 175). Úsilie hlavnej mužskej postavy vyhýbať sa Andračovičovi, jeho pozývaniu a túžbe po spoločnosti vedie až k presťahovaniu sa do iného mesta. No naďalej s Andračovičom vedie v duchu rozhovory. Na oslave ukončenia školského roka v jazykovej škole, kde sa protagonista učí angličtinu (hoci sám presne nevie prečo, ale cíti, že by mal) si uvedomí, že ľudia okolo neho sú „moderní a príliš rovnakí. Sú to tí ľudia, ktorým nevadí, že Ipľu, Duklu aj Slovenku zbúrajú a namiesto nej postavia monštruóznu budovu. To sú tí moderní ľudia, ktorí chcú navštevovať neútulné, monštruózne budovy. Zrazu vám napadne, čo by ste len dali za jeden deň v mesiaci s Andračovičom“ (s. 181). Micenkovej sa podarilo v tejto poviedke ukázať tragédiu „malého človeka“ (Alan Andračovič ako Akakij Akakijevič?...) v podobe osamelého invalidného dôchodcu a mladého muža, z ktorých ani jeden nezapadá do „prúdu doby“. Tým zaujímavo stvárnila stretnutie dvoch etáp, dvoch generácií v rámci jednej, chaotickej reality.
Medzi mozaiky života patrí aj debut dvoch mladých autorov, Paulíny Trenčanskej a Martina Prasličku, ktorí spoločne vydali zbierku textov s názvom Nasleduje zastávka… (Art Floyd). V prvom rade treba povedať, že prvý dojem z knihy môže pokaziť nízka kvalita obálky – rozmazaný, nekvalitný obrázok kostry čakajúcej na zastávke MHD. Druhý dojem rozhodne nenapraví slabá jazyková úroveň textov, hoci je uvedené, že publikácia mala svoju jazykovú korektorku. Napriek týmto nedostatkom dielo ponúka paletu životných príbehov stratených ľudí. Ide o postavy mužov i žien v strednom veku, penzistov, bezdomovcov, ktorí tvoria opozíciu voči mladej, kapitalistickej generácii ťažko premáhajúcej svoj „nákupný inštinkt“ (s. 15).
Autori v úvode tvrdia: „naše poviedky by mali byť o živote očami dvoch mladých ľudí“ (s. 4), a táto „mladíckosť“ sa prejavuje v tom, že celkovo prózy pôsobia akosi uponáhľane, nedotiahnuto, ako náčrtky. Na druhej strane je sympatické, že sa dvojica pokúsila o bratislavské anekdoty podávané s ironickým odstupom i humorom.
Ďalším titulom, ktorý by sa dal zaradiť do kategórie próz predstavujúcich svojimi témami i formou mozaiku života, je kniha Rudolfa Hrčku s názvom Všetko je raz prvý raz (Slovenský spisovateľ). Hoci v tomto diele tvorí ústrednú líniu subjektívne rozprávanie, dôraz je na zobrazovaní udalostí a ľudí, nie na sebaprojekcii rozprávača. Tým sa autorovi zároveň podarilo vyhnúť aj sentimentálnosti, ktorá hrozí žánru spomienkového rozprávania. Podobne pri predchádzajúcich spomínaných dielach, ani v tejto nedominuje egocentrizmus v pásme rozprávača. Dojem autentickosti Hrčka vytvoril prácou s bratislavskými kultúrnymi reáliami, ktoré majú svoj referenčný odkaz v skutočnosti, rovnako aj sujetovým modelovaním príbehov: úvodné kapitoly venované raným rokom života sú rozsahovo i obsahovo útlejšie než časti venované mladosti. Zrkadlí to proces skutočného spomínania, v ktorom sa s najstaršími životnými udalosťami spájajú len fragmenty spomienok, hmlisté obrazy. Na autentické pôsobenie diela vplýva aj grafická stránka titulu. Jednotlivé kapitoly sú ilustrované fotografiami Bratislavy zachytávajúcimi mesto v čase, do ktorého sú príbehy situované: obrázky bratislavského nábrežia, petržalská Ulica Mladej gardy, Lido, Vydrica, Železná studnička, Sad Janka Kráľa a aj fotografie z autorovho rodinného albumu.
Relaxačná a zábavná próza
Skupina diel, ktoré spája dominantná funkcia zábavy alebo oddychu pri čítaní, bola v minulom roku najpočetnejšia i tematicky najrozmanitejšia. Kvantitatívne bola bohato zastúpená prevažne autorkami píšucimi diela, ktoré zo žánrového hľadiska zodpovedajú tzv. literatúre pre ženy, napríklad Michaela Mihoková, Nora Aden, Martina Jakubová, Hana Repová, Simona Rošková, atď. Ako pars pro toto sa pozrieme na zopár titulov z tejto kategórie. Prvým z nich je kniha Kataríny Pivarčiovej Láska zvoní vždy dvakrát (Slovenský spisovateľ). Kompozícia prózy je rámcovaná návratom hlavnej ženskej postavy do rodného kraja na Spiši, kde ju po mesiaci vzťahových peripetií požiada o ruku jej láska z detstva. Hlavnou témou sú siete vzťahov, v ktorých centre stojí protagonistka. Autorka asi vníma možnosť zaradenia svojho diela k literatúre špeciálnych funkcií, pretože sa v knihe na niekoľkých miestach objaví pokus o dištancovanie sa od ženského písania. Svedčia o tom rozprávačove komentáre pri vypätej scéne medzi hlavnými postavami, ktorá sa končí plačom: „Michal sa otočil, vzal z poličky toaletný papier a podal jej ho. Aká romantika! Džentlmen poskytol dáme svoju vreckovku s monogramom. Takmer ako v červenej knižnici. Odtrhla si kus toaleťáka, šarmantne sa vysmrkala a rolku mu vrátila“ (s. 61). O tom, či prózu možno zaradiť k spomínanému žánru, však nerozhodujú „sentimentálne“ vreckovky s monogramom alebo „drsná pravda života“ v podobe rolky toaletného papiera. Rozhoduje o tom konfigurácia tematických a tvarových prvkov diela. Pivarčiovej próza môže uspokojiť čitateľa, ktorý vyhľadáva predovšetkým tému vzťahov. Konkrétne tu ide o tému lásky kopírujúcu schému „zakázanej lásky“ Rómea a Júlie s rozdielom, že slovenská verzia tohto príbehu sa v Láske zvoniacej dvakrát končí harmonicky. Ak knižku vnímame ako kúsok z tzv. červenej knižnice, možno jej odpustiť nedostatky, ako sú napr. štylistické schopnosti rozprávača: „prekonali spolu fakt hrozné veci“ (s. 5), „boli fakt chutní“ (s. 9), „fotoaparát, ktorý bol fakt delo“ (s. 51) a „jej zadok v nich vyzerá fakt dobre“ (s. 72), atď. Bolo by možné prehliadať explicitnosť pri sprostredkovaní citových prežívaní postáv, rovnako ako ich filmové reakcie pri nečakaných situáciách, keď im vždy musí čosi vypadnúť z rúk a rozliať sa, rozbiť sa, zabehnúť, či riešenie krízy jedením zmrzliny, nehovoriac o neprirodzenom oslovovaní sa vo vypätých situáciách menom a priezviskom. Rozprávač síce s dávkou ironického odstupu prehlási, že hlavná hrdinka „asi pozerá príliš veľa romantických filmov“ (s. 44), no použité klišé svedčia skôr o tom, že sa nimi príliš nechala ovplyvniť sama spisovateľka. V románe sú aj potenciálne zaujímavé témy, jednou z nich je problematika Rómov (keďže Rómeo knihy je Róm), no tá je načrtnutá minimalisticky a schematicky – prepisom jednej rómskej piesne, opakovaním poznámok o havraních vlasoch a spomenutím kliatby, pričom scéna, v ktorej sa objaví, pôsobí značne neautenticky: „Zahryzol sa do nej ľadový vietor. Hoci jej hvízdal v ušiach, začula slová Michalovej matky: ‘Preklínam ťa, Adriana Domková, preklínam! Nech v tvojom tele nikdy nevzklíči život, rozumieš?’“ (s. 87).
Vzťah, proti ktorému stoja rodičia protagonistov, je schémou aj novely Kreslo Jozefa Andraščíka (Daxe), ktorá svedčí o tom, že literatúru pre ženy môžu písať aj muži. Po rokoch odlúčenia sa v zabudnutej obci na východnom Slovensku stretáva kňaz Pavol, ktorý chodí v „sutane čiernej ako bezhviezdna noc niekde na samote“ (s. 36), s depresívnou tridsiatničkou Dominikou, svojou detskou láskou. Ich rozvláčne vzájomné (znovu)spoznávanie sa, vyrovnávanie sa s ťažkou minulosťou je prepletené s motívmi tajomstva a v závere rázne preťaté dejovým zvratom – preto spracovanie tohto príbehu pôsobí nevyvážene.
Pomerne zručne je napísaná ďalšia z kníh tejto kategórie. Debut Jany Sarnovej Tigrom sa nesníva (Motýľ) má formu denníkových zápiskov protagonistky Alexandry, opäť psychicky nie celkom vyrovnanej tridsiatničky. Sarnová využíva striedanie intímnych zápiskov reflektujúcich každodenný život svojej hrdinky spolu s retrospektívnymi návratmi osvetľujúcimi príčiny jej aktuálneho duševného stavu (rozchod so životným partnerom, dva potraty, problematické detstvo). Text ozvláštňujú aj pasáže emailovej a sms-kovej komunikácie postáv, pričom sú tieto časti vhodne jazykovo odlíšené od pásma priamej rozprávačky. Slabší je záver knihy plynúci prirýchlo a ústiaci k nemotivovaným dramatickým záverečným zvratom v príbehu (čo bol jeden z častých problémov debutových kníh tejto kategórie). No a slabinami s otáznikom sú momenty, v ktorých je text poplatný žánrovému písaniu pre ženy: sentimentálnosť výrazu: „z očí sa mi valia slzy“ (s. 8), „skláňam hlavu a po tvári mi tečú slzy. Prúdy sĺz“ (s. 29), „dvíha hlavu a pozerá sa mi priamo do očí. Vidím, že mu po lícach padajú slzy. Hryziem si do pery, som na tom rovnako. Plačeme obaja“ (s. 35), „dýcham zhlboka a po tvári mi tečú slzy“ (s. 44), „obom po tvárach stekali slzy“ (s. 107), atď., ďalej plochosť nastoľovania problémov a dominantná línia lásky.
Do relaxačnej a zábavnej prózy možno zaradiť tituly z mafiánskeho prostredia s kriminálnou zápletkou, napríklad Mafiánsky kuriér (Marenčin PT) Ronalda Wyetha alebo Zvrátené mesto (Art Floyd) Jakuba Miščiho. Dej i podstata Miščiho knihy stojí na naturalistických scénach väznenia a týrania obetí sadistickým šialencom, pričom záver predstavuje zvrat, ktorého pointa prvoplánovo spochybňuje predošlý vývoj bez významového posunu. V „mafiánsko-detektívnej“ kategórii debutoval aj investigatívny novinár Arpád Soltész. Medzi protagonistov jeho prózy Mäso. Vtedy na východe (Ikar) patria policajti Miki Miko a Šalený Valent, novinár Schlesinger a mladá žena, obeť zločinu, Nika. Vedľajších postáv je v románe veľké množstvo, reprezentujú jednotlivé spoločenské skupiny drobných i veľkých kriminálnikov, právnikov, sudcov, pracovníkov štátnej správy, polície a informačnej služby. Hlavní aj vedľajší hrdinovia sa v románe nevyvíjajú, ich základná charakteristika býva nie prehlbovaná, ale skôr rozširovaná prostredníctvom osvetľovania širšieho komplexu vzťahov, do ktorého je postava zapojená. Prehľadnosť v zložitej štruktúre prepojenia postáv umožňuje delenie románu na krátke kapitoly, ktoré sú zväčša pomenované podľa hrdinu danej časti (Operatívec, Obeť, Boss, Čistič, Prevádzač, Vyšetrovateľ, atď.). Dobrodružnosťou, nemennosťou postáv, akčnosťou, pôdorysom románu tvoreným vyšetrovaním a pomstou, frekventovanými obrazmi násilia a sexu sa kniha zaraďuje k žánrom populárnej literárnej produkcie. Medzi hodnotné stránky románu patrí autenticky pôsobiaci materiál, ktorý sa tu spracúva. Jeho umelecké podanie, orientované na nenáročného čitateľa, je slabšou stránkou, napríklad typický je pre Soltésza postup rozkúskovania vety na menšie segmenty: „Tí dvaja v zelenom medvedi, ktorý ju skoro zrámoval, sa jej nepáčili ani ako Dement. Skoro urobili hodiny, idioti. Pomaly zacúvajú späť. Vodič spustí okno. Uši. Neskutočné uši. Pokúša sa mu dívať do očí. Len do očí. Nie na uši. Róm. Starý“ (s. 14); alebo: „Miko sa zmätene obzerá. Je oblečený. V posteli. Vo svojej. To je dobre. Lepšie ako vyzlečený v cudzej“ (s. 44). Tento postup má sugerovať napätie, dramatickosť i hovorovosť výpovede, no autor ho používa pričasto, čím sa jeho účinok oslabuje a stáva sa skôr príznakom štylistickej neinvenčnosti. Román môže mať úspech, no len dočasný, pretože ide skutočne o „literárne mäso“, ktoré je určené na čitateľské skonzumovanie, t. j. druhýkrát sa čitateľ k tejto knihe, pravdepodobne, nevráti.
Postmoderné reminiscencie a egocentrizmus
Ide o skupinu debutov, v ktorých sa objavili prvky postmodernej poetiky, a to najmä v pásme rozprávača a kompozície. Tieto prózy sú „najliterárnejšie“ a svojou remeselnou prepracovanosťou najbližšie tomu, čomu sa zvykne hovoriť vysoká literatúra. Zároveň knihy v tejto kategórii pôsobili ako umelecky najambicióznejšie. Patrí sem napríklad Ruzká klazika Daniela Majlinga (OZ BRAK). Autor je na obálke knihy označený „len“ za zostavovateľa a prekladateľa próz, názov diela obsahujúci úmyselnú deformáciu slov a predslov s doslovom, ktoré majú podobu metanarácie, čiže rozprávania o rozprávaní, textové experimenty, hry – to všetko odkazuje k poetike postmoderny. „Ján Štrasserr“, rozprávač v predhovore, prezentuje zbierku próz ako súbor náhrad „trvalých literárnych hodnôt pre ľudí, ktorí si nemôžu dovoliť čítať skutočnú, čitateľsky náročnú ruskú klasiku“ (s. 5). V skutočnosti je to skôr kniha písaná pre náročného čitateľa, ktorý dokáže nájsť pôžitok z de(kon)štrukcie literatúry, napr. v poviedke Pritakal životu: „Jedného dňa, pri nevydarenom pokuse zostrojiť z hovna kalkulačku, uvedomil si Stepan Trofimovič, že by mohol vyrábať nielen veci. Zrazu si spomenul na Lizavetu Petrovnu. V pamäti sa mu vynárali všetky záhyby jej tela, všetky jej obliny a vlnky. Prsty mu začali pracovať samé… [...] Jeho pery sa spojili s jej perami a Stepan Trofimovič sa po rokoch konečne znova miloval. Bolo to síce s vlastným hovnom, ale Stepan Trofimonič si už nevedel spomenúť, v čom je rozdiel medzi milovaním sa s kusom hovna a so ženou. [...] V tej mase pomaly mizli výtvory jeho intelektu, úsilia a šikovnosti. V hovne pomaly zmizla posteľ z hovna, jeho stolička z hovna, jeho kreslo z hovna, jeho kniha z hovna, ktorá sa zaoberala hovnom, a nakoniec – Stepan Trofimovič sa s tým len ťažko zmieroval – aj jeho žena z hovna. [...] Dusený vlastnými hovnami sa Stepan Trofimovič vo chvíli agonickej smrti ešte reflexívne posral“ (s. 37 – 39).
Ak mali byť texty Ruzkej klaziky hravé, subverzívne, to všetko sa autorovi podarilo. V predslove sa o knihe píše, že „jej hodnoty prestávajú byť aktuálnymi už po druhom prečítaní,“ čo je vyjadrenie, ktoré výborne pasuje do autorskej ironickej stratégie, navyše, ťažko tento fakt potom textom vytýkať ako defekt, keď išlo o spisovateľov zámer.
Napriek tomu extrovertné odhaľovanie jednorazovosti próz pôsobí ako alibizmus. Premyslenosť koncepcie pridáva možno spisovateľovi pár bodov, keďže, autor očividne splnil svoj cieľ. Problém je v tom, že postmoderné textové hry boli v literatúre aktuálne pred 20 – 30 rokmi.
Do línie postmoderných reminiscencií a egocentrického písania patrí aj Mara Stanková s debutom LottiNElásky (Marenčin PT). Spisovateľka využila celú paletu typov rozprávača: personálneho, priameho, rozprávača v 2. osobe, a to v ženskej a mužskej forme. Táto rôznorodosť paradoxne zvýrazňuje hlavnú významovú vrstvu diela, ktorej stredobodom je subjekt zameraný na svoje Ja. Odlišné rozprávačské perspektívy fungujú ako reflektory, ktoré ženskú hrdinku nasvecujú z rôznych strán, aby ju bolo na scéne čo najjasnejšie vidieť. Je to postava stratenej tridsiatničky, outsiderky, ktorá je v súčasnosti veľmi populárna. Pokiaľ zvláštnosť subjektu neostáva len ozdobou, môže byť produktívnym východiskom sprostredkovania originálneho pohľadu na svet. V prípade Lotty je neobyčajnosť ženskej hrdinky skôr želaná než realizovaná. Vedľajšie postavy vytvárajú pre protagonistku kulisy, na pozadí ktorých vyniká jej bohémskosť konvenčnej podoby. Spája sa s ňou nezávislosť, kaviarne, alkohol, cigarety, nezáväzný sex, filozofia a literatúra. Knihy a čítanie sa v prózach vyskytujú často, no rovnako pôsobia ako rekvizity („Čaj položil na kopu kníh, ktoré slúžili ako nočný stolík“, s. 150), pričom pozostávajú z výberu prvých asociácií: ak Poe, tak Havran; ak Gogoľ, tak Mŕtve duše; ak Bulgakov, tak Majster a Margaréta; ak Válek, tak Len tak. Jednou z najcharakteristickejších čŕt Stankovej poetiky je opakovanie. Možno ho nájsť v rámci kompozície, kde sa opätovne prepisujú textové sekvencie. Epizodickú cyklickosť vytvára aj celkový tvar próz; dotýkajú sa jednej témy a hoci obsadenie vedľajších mužských postáv sa podľa mien stále mení, ide o rovnaký scenár: Jej a Jeho vzbĺknutie a ochladenie, hra mačky s myšou, boj, v centre ktorého je rozprávajúce Ja. Zvolený stavebný princíp mal možno symbolizovať nekonečnosť kruhu, v ktorom Lotta uviazla, ilustrovať bezvýchodiskovosť jej situácie.
Egocentrická je i kniha Michala Beleja Smútok v srdci, falafel v placke (OZ Prvý plán). Kompozične ju tvoria „statusy“, no touto dobovou aktualizovanosťou vo vzťahu k virtuálnemu svetu, internetu, sociálnym sieťam sa v podstate nelíši od klasického žánru denníkových zápiskov. Sú to minipríbehy, minimalizmus ktorých provokatívne núti hľadať aspoň minimyšlienku, ktorá mala byť motiváciou, prečo vôbec zaznamenať tieto výpovede. Niekedy sa objaví, niekedy nie. Výstižná autocharakteristika tohto diela sa nachádza v statuse z 28. 8. 2017: „V poslednej dobe sa dosť hrabem vo svojich starých statusoch. Je celkom zaujímavé vidieť, ako sa moja osobnosť menila, ale ešte zaujímavejšie je, že celý tento proces je vlastne taká terapeutická záležitosť.“ Zaujímavé pre spisovateľa, pre čitateľa už menej.
Medzi ambiciózne prozaické debuty možno zaradiť aj prózu Samota je moja staršia sestra Ľuboša Bendzáka (Modrý Peter). Aj v tomto diele (ako vo všetkých v tejto skupine) sa stretávame s rozprávačom, ktorý svoje duševné ťažkosti rieši alkoholom, navštevuje psychiatra a berie lieky. Súčasťou jeho autoterapie je aj písanie, ktoré nazýva „druhom intímnej hygieny, pri ktorej si človek triedi pocity a robí si v živote jasno“ (s. 11). Zápiskový charakter prózy sa podieľa na ilúzii autentickosti Bendzákovho textu, hoci tá pre neho asi nebola najdôležitejšia. Ak by chcel dôsledne dodržiavať denníkový žáner, časti ako: „stolný tenis je jediný šport, ktorému sa dlhodobo venujem. Hrám v Košiciach mestskú ligu pre starších pánov“ (s. 19) by pôsobili neprirodzene, veď kto si potrebuje pred sebou v denníku ozrejmovať takéto prozaické fakty vlastného života. Sú to teda otvorene štylizované zápisky, v ktorých sa protagonista čitateľovi predstavuje (predvádza). Vytvára obraz seba ako básnika, pozorovateľa, premýšľavého intelektuála. Uvažuje o medziľudských vzťahoch, zmysle života, o Bohu i o umení. Na jednom mieste reflektuje zmysel literárnej tvorby: „Pre koho vlastne človek píše? Každý dobrý spisovateľ si na túto jednoduchú otázku odpovie, že v prvom rade sám pre seba, aby napísal knihu, ktorú nenašiel v zaprášených policiach okresných knižníc ani na pultoch kníhkupectiev s čerstvými novinkami. Písať pre mňa znamená dávať tvar svojmu fluidnému vnútornému životu“ (s. 65). Pôsobí to ako obmena v súčasnosti obľúbeného verbalizovania potreby tvoriť v zmysle expandovania vlastného Ja. Je to o sebe a pre seba. Kam sa však podel spisovateľov záujem o čitateľa? Na jednej strane je sympatické, že Bendzákov rozprávač sa nesnaží prvoplánovo „zapáčiť“, prezentuje aj nepopulárne a kontroverzné názory, postoje, nevytvára postavu s ašpiráciou byť akýmsi vzorom umelca či muža. Takáto perspektíva rozprávania dobre ladí so žánrom denníka. Na druhej strane je však problém, keď idea písania ako „intímnej hygieny“, písania ako „dávania tvaru svojmu fluidnému životu“ nie je len súčasťou explikovanej autoštylizácie, čo by bolo v poriadku, ale je aj realitou výslednej podoby textu. Autor si nerobí starosti s tým, aby mal čitateľ estetický zážitok, pokojne sa poddáva opakovanému používaniu patetických poetických prívlastkov, napr. oči dávnej milenky sú vyblednuté „časom ako prastaré noviny“ (s. 9), jeho prechádzky vedú cestou „okolo prastarého stromu“ (s. 15) a za ideálnu považuje ženu, ktorá „poznala prastaré tajomstvo života“ (s. 54). Prejavuje sa tu leitmotív Bendzákovho textu, ktorým je „básnictvo“. Problematická je podoba tohto „básnictva“. Protagonista používa len zopár postupov, ako toto „básnictvo“ evokovať. Patria sem už spomínané poetizmy (ktorých používaniu chýba miera), okrem toho je to pátos či akási bombastickosť vyjadrovania, ktorá má odrážať bohato rozvinutý vnútorný svet rozprávača-básnika, napríklad aj o nikotínových žuvačkách hovorí ako o „úbohých náhradách božského tabaku“ (s. 17), jeho únava z toho, že má telo, „je vesmírnych rozmerov“ (s. 9). Bendzákov rozprávač ďalej reflektuje reč jednej zo ženských postáv ako prostú, zatiaľ čo jeho reč „je plná metafor a básnickej neurčitosti“ (s. 32). Také slávne to však so štýlom rozprávania nie je. Ide skôr o reč plnú prirovnaní a aj to nie básnicky neurčitých, ale prozaicky priezračných: rozprávač vidí seba ako introverta „zažratého v knihách ako lykožrút v smrekoch chráneného tatranského parku“ (s. 34), je so sebou zmierený „ako mrzák s invalidným vozíkom“ (s. 14), kontempluje o ženách a prichádza k záveru, že „k svojmu životu nevyhnutne potrebujú lásku ako ryba vodu“ (s. 18), túži po sexe so Zuzanou a po spánku „medzi jej mohutnými prsami archaickej bohyne ako bezbranný kojenec“ (s. 28), zatiaľ čo „čas sa vŕšil ako prach na matkinom sekretári“ (s. 22) a mužský hrdina sa naďalej prebúdza „so svojím anarchistickým neporiadkom ako mrzák s hnisajúcou nohou“ (s. 51), atď.
Bendzákovým zámerom bolo asi vytvoriť postavu starnúceho muža trpiaceho nemožnosťou nadviazať zmysluplné vzťahy a neschopnosťou či odmietaním naplniť štandardné kritériá úspešnosti človeka v dnešnej spoločnosti. Vybraný literárny žáner a perspektíva rozprávača mali umožniť pohľad zvnútra postavy. Zámer i stratégia boli potiaľto legitímne, horšie je to už s naplnením spisovateľovho zámeru. Text v takejto podobe môže byť príťažlivý pre ľudí, ktorí poznajú autora osobne a zaujíma ich ako človek, preto asi odpustia tú ťarbavosť písania i myslenia, no pre bežného čitateľa, ktorý je konfrontovaný len so samotným textom, už taký zaujímavý nebude, najmä preto, že na čitateľa sa pri písaní akoby zabudlo.
Poznámky k ženskému písaniu
Výzvou pre ženské autorky, ktoré sa tak často orientujú na ženský svet, medziľudské vzťahy, psychológiu, by mohlo byť nakoniec teda pozrieť sa na ženu novým pohľadom, hoc aj v tradičných žánrových súradniciach. V Pivarčiovej románe bol vyčlenený veľký priestor pre zobrazovanie ženskej psychiky, no autorka venovala pozornosť najmä starostiam protagonistky o svoj vzhľad (maľovanie, oblečenie, veľký zadok) a jej erotickému vzťahu k Rómovi-Rómeovi. Výsledkom bol plochý a ošúchaný portrét (polo)stratenej intelektuálky-tridsiatničky. Veľmi podobné postavy i rozprávačky sme mohli stretnúť aj v prózach Stankovej, Micenkovej, Sarnovej…
Ak ženské autorky toľko trpia stále tematizovanými spoločenskými tlakmi a genderovými stereotypmi, prečo ich svojimi dielami väčšinou len potvrdzujú?
A pritom napríklad v Pivarčiovej knihe bol aj potenciálne zaujímavý moment „ženskej duše“. Ide o scénu v záverečnej časti knihy, kde sa po nekonečných dôkazoch lásky a ďalšej zo spoločne strávených vášnivých nocí protagonistka emotívne zberá na odchod. Dôvodom je, že po sexe mužskému hrdinovi vyznala lásku, na čo on odpovedal pevnejším objatím, no mlčky (v predchádzajúcej časti knihy jej však už lásku vyznal, aj slovne): „Pár agresívnych ťahov hrebeňom a vlasy boli učesané. Chrstla si do tváre trochu vody a pobrala sa k dverám. Michal sa jej prekvapene uhol.
‘Ty sa hneváš? Pre tú noc?’ spýtal sa, kým si obúvala topánky.
‘Nie,’ zafučala.
Správa sa ako hysterka. Jasné, že mu nemôže povedať, že sa hnevá, pretože zákonite by prišla otázka prečo. Má mu odvetiť, že preto, lebo jej nepovedal, že ju ľúbi?“ (s. 200).
Je to v rámci knihy len okamih, no mihne sa v ňom motív samoľúbosti či hádam potreby dominancie, keď sa protagonistka bezohľadne vrhá do konfliktu, trestá muža za to, že sa nespráva podľa jej rozmarov. Škoda, že Pivarčiová sa viac nezamerala na túto vlastnosť svojej ženskej hrdinky. O mužskej „ješitnosti“ ženy píšu veľa, neopomenula ju vo svojej knihe ani jedna z našich debutantiek. Dokážu sa naše spisovateľky pozrieť aj na paletu deštruktívnych dôsledkov, keď tejto povahovej črte podlieha žena? Ponúkne nejaká prozaička svoju verziu odpovede na otázku, či žena ešte aj dnes naozaj dokáže byť len otrokom alebo tyranom?
Iliada a Odysea
V prózach sa objavila aj téma „dobýjania Bratislavy“ a návratov domov. Ešte stále sa v knihách môžeme stretnúť s protikladom malebného hornatého či východného Slovenska a nemalebného juhozápadu. Pretrváva tento príkry kontrast synekdochicky zastupujúci ľudí, zdôrazňujúci ich akúsi neprekonateľnú inakosť. V literatúre 21. storočia pôsobí toto významové pole už značne vydrancovane. Mohlo by priniesť plody v prípade, ak by išlo o iné pomery; možno si predstaviť, že by sa dal umelecky exploatovať šok a otrasenie Rusa, ktorý sa prvýkrát v živote vydá na tisícekilometrovú cestu zo svojej „derevne“ so sto obyvateľmi, stratenej kdesi v tajge, do 15-miliónovej Moskvy. No v slovenských rozmeroch pôsobí takáto epopeja prehnane.
V minuloročnej súťaži fejtónov na Trnavskej univerzite jeden študent opísal príchod do mesta po železnici ako „divoké vlakové ródeo“. Dôvodom bolo asi to, že nevedel, o čom vo fejtóne písať. Kto totiž tú cestu pozná, vie, že sa to „divoké ródeo“ dá bez problémov prestáť na nohách, a to bez držania. Rozhodne môžeme len ťažko označiť cestu vlakom do Trnavy za akčnú a dramatickú, podobne neproduktívne vyznieva dnes aj dramatickosť „iliady a odysey“ bratislavských prisťahovalcov, obzvlášť v dnešnej rýchlej technologickej dobe, v ktorej sú naše slovenské vzdialenosti skutočne maličké.
Záver
Pluralita poetík v slovenskej debutovej próze za rok 2017 predstavuje dôvod na optimizmus. Netreba pritom obchádzať kvantitatívne najširšie zastúpenú oblasť masovej literatúry, čiže literatúry špeciálnych funkcií. O dôležitosti jej reflexie písal už Mikuláš Bakoš s Alexandrom Isačenkom. Poznanie týchto diel určuje ich pomer k centrálnej oblasti literatúry. Navyše, mnohým z nich možno priznať remeselnú zručnosť písania príbehov. Zaujímavé témy sa objavili rovnako v populárnej literatúre, ako aj v dielach s vyššími umeleckými ambíciami. Už to všetko svedčí o nejednotvárnosti, slobode literatúry i prenikavosti pohľadu našich spisovateľov. Treba však povedať, že popri tejto jasnozrivosti hrali umelecké schopnosti začínajúcich autorov zmocniť sa svojej témy väčšinou až druhé husle.
Ak sa snaží spisovateľ písať priamo, príde k podobnému záveru ako Bendzákov rozprávač, a to, že slová jednoducho nestačia. Isteže, možno písať aj o nemožnosti vypovedať o živote, o sebe, o druhých. S týmto problémom sa dôverne poznáme takmer všetci. Azda však práve preto nás literárne dielo ako umenie slova priťahuje možnosťou, že v ňom takúto výpoveď nájdeme.
Ak prehovor rozprávača pripomína samoreč (a)sociálnych solitérov, tak mu nie je rozumieť a opäť sa neodohrá tá jedinečná, subtílna komunikácia medzi spisovateľom a čitateľom. Veľmi dôležitá, ak nie najdôležitejšia, je miera. Nájsť ju, spolu s formou pre svoje idey, vytvoriť si vlastný výraz zodpovedajúci vybraným témam; to je aktuálna úloha pre našich debutantov. Zatiaľ na to, ako veľa hovorili, povedali príliš málo.
Tamara Janecová
