Hra ako sebarealizácia

Dočítali sme Divadelnú hru (VSSS) Zuzany Cigánovej a v hlave nám víri množstvo asociácií. Berúc do rúk knižné vydanie textu divadelnej hry sa nám v  mysli vynára spomienka na Jonáša Záborského. S  jeho menom je spojené nielen slovné spojenie „knižná dráma“, ale najmä prekliatie jej divadelnej ne(z)realizovateľnosti. Cigánovej text má však všetky predpoklady byť realizovaným. Predstavuje už kompozičnú stálicu: divadlo v divadle. Sme v nej svedkami toho, ako herci rôznej úrovne a ambícií nacvičujú hru od prvého čítania až po premiéru. Po diere do sveta bažiaci herci prežívajú svoje výstupy, niektorí z nich nechcú alebo nevedia odlíšiť fiktívny svet hry od reálneho sveta ich života, túžia sa priblížiť hereckým ideálom. Trpkou je najmä ústredná postava Eva, ktorej jedinou vášňou je úspech. Nešťastnú, nemilovanú, neuspokojenú ženu skrývajúcu sa za maskou líčidiel,  vôňou parfumu a patetickými gestami vyvažuje paleta ďalších postáv, každá so špecifickým prejavom. Zdá sa nám, že oným Barnabášom, zajakávajúcim sa sluhom, ktorý v atmosfére smiechu privilegovaných postáv vyspieva pravdu o  svete v  hre Petra Zvona Tanec nad plačom (1943), je u Cigánovej po česky hovoriaci Kostymér. Môže ale byť, ba na niektorých miestach textu aj je, že túto funkciu na seba preberajú iné, „vedľajšie“ postavy. Eva si hraním kompenzuje deficit svojho života – deficit lásky. V tejto súvislosti nám nedá nevyjadriť sklamanie z  toho, že Cigánová uviedla motto Divadelnej hry („Bez lásky sa žije len po kolená v živote. Spolu sa dá plávať.“) explicitne. Jej text má výraznejší interpretačný potenciál, ako motto naznačuje. Kostymérovo zavŕšenie jedného z jeho hamletovsky obsiahlych monológov („Chtěl bych být Chu­díkem … a hrát stejně dobrého.“) nám náš dojem potvrdzuje.