Hranice, ktoré nerozriešime

Zbierka esejí o histórii slovenského „národa“ (alebo aj československého „ne-národa“) Antona Hruboňa s názvom NACIonaliZMY v nás predstavuje útle dielo s minimalistickým bielym obalom, ktoré navonok nepôsobí príliš ambiciózne. V skutočnosti sa vyznačuje diapazónom bystrých pozorovaní o diskurzoch rozličných období 20. storočia, zeitgeistoch a tvrdých aj mäkkých typoch násilia na obyvateľoch vojnového slovenského štátu.

Anton Hruboň: NACIonaliZMY v nás. Eseje o živej minulosti

Bratislava: Paradigma Publishing, 2020

 

NACIonaliZMY v nás najväčšmi vynikajú v autorovej analýze citlivej povahy nejasne delených území v konzekvencii vojnového výsledku. Zbierke však trochu chýba finále, ktoré by preklenulo jej jednotlivé témy. Nakoniec teda trochu stráca na svojej komornosti a čitateľa navnadeného na „väčšie sústo“ necháva polosýteho. 

 

Rôznorodo štipľavé eseje

Anton Hruboň je historik politického nacionalizmu a radikalizmu. Jeho najnovší, rozsahovo skromnejší knižný počin nasleduje za rozsiahlou monografiou Alexander Mach: radikál z povolania (2018) a za podobne rozsiahlejšou knihou so zdanlivo roztomilým názvom Ľudácka čítanka (2019). Najnovšie NACIonaliZMY v nás predstavujú kolekciu pozorovaní a analýz zo sveta nenávistných ideológií na našom území, ale nielen tých; eseje nie sú prísne rámcované vzťahom slovenského etnika k Hitlerovmu ideologickému projektu či súčasnými ezoterickým inšpiráciami vojnovým slovenským štátom, ktorým sa nadchýnajú napríklad členovia ĽSNS. Hruboň nám skôr ich prostredníctvom dômyselne ukazuje, ako sa ideologické a etnické konflikty rozpúšťajú v každodennosti a stávajú sa súčasťou celkom bežnej kolektívnej pamäti aj verejného priestoru, v ktorom ostali zacementované nerozriešené medzietnické vzťahy z čias pôsobenia totalitných režimov (napríklad „identitný koktail“ v Komárne, s. 81).

Prvá esej, ktorú Hruboň nazýva „poviedkový freestyle“ (s. 17), predstavuje krátky sci-fi remix o osude Slovenska po konci vojny v prípade, že by Hitler druhú svetovú vojnu vyhral. Hruboň na nej demonštruje, že v Hitlerovej „Novej Európe“ by Slovensko nemalo žiadnu skvostnú autonómiu, práve naopak. V nasledujúcich esejach autor strieda historické námety so súčasnými: zatiaľ čo esej Dráždenia Dražoviec analyzuje súčasné začlenenie náboženských obradov do verejnej činnosti politickej strany ĽSNS, esej SNP na grile obsahuje pozoruhodné, ak nie rovno šokujúce ukážky z humoristického časopisu Kocúr,  ktorý vychádzal vo vojnovom období, a je bohatou studnicou dobovej neznášanlivosti a najmä mechanizmov jej normalizácie a šírenia. 

Po texte o miestach poznačených násilným vysídľovaním Mŕtve periférie a prízraky zabudnutého násilia sa Kocúr stáva predmetom autorovej formálnej hry – v možno najlepšom texte celej knihy Prečo nie sú teritoriálne len kocúry, ale aj nacionalizmy sa kocúr ako „teritoriálny živočích“ (s. 79) prirovnáva k zhubnej sile nacionalizmu, ktorá sa prejaví vtedy, keď je vypustená z bezpečia domu a vystavená „zákonu ulice“ (s. 79). Na konci eseje autor ponúka recept, ako eliminovať politické tendencie vytvárať „národnostne jednoliate štáty, postavené na nacionalistických princípoch“. (s. 85) Tým receptom je idea „praktizovanou politikou občanov menšinovej národnosti presvedčiť, že sú plnohodnotnými občanmi štátu (...)“ (s. 86)

 

Nedopovedané finále

S čitateľom či čitateľkou sa autor lúči trochu odseknuto a nečakane (inak veľmi pozoruhodným) textom o prvom československom štáte a zlyhaní projektu tvorby spoločného národa, ktorý sa „nielenže nepodarilo utvoriť, ale v praxi sa ani nikdy nezačal formovať“. (s. 104)  Táto esej s názvom Polčas rozpadu mnohonárodnostného štátu svojím umiestnením vo finále celku navodzuje pocit nedopovedanosti. Žeby autor chcel ukončiť svoju analýzu (rozprestretú naprieč niekoľkými esejami v knihe) nemožnosti sformovať etnicky jednoliaty štátny útvar ani napríklad kultúrne jednoliaty verejný priestor mesta schválne práve príkladom rovnakej nemožnosti sformovať veľký mnohonárodnostný štát? Je teda možné alebo žiaduce hľadať politické alternatívy, ktoré by dokázali prekonať podpovrchové napätia, traumy z minulosti a konflikty zabudované do urbanizmu aj žitej súčasnosti, teda možno dokonca alternatívy národných štátov? Túto otázku si Hruboň nekladie ani na ňu nedáva odpoveď.

To však neznamená, že problém napasovania územných celkov a politických zriadení v nich na reálne miesta (a tiež telá) nie je trochu skryto ústrednou témou NACIonaliZMOV v nás – knihy, ktorá rozhodne stojí za prečítanie a jatrenie všetkých rán, ktoré stále máme. „Etnicky spravodlivá hranica“ medzi obcami na železničnej trati Nitra – Komárno, ako píše autor, sa totiž nedá nakresliť. (s. 85)

 

Dominika Moravčíková (1992)

Pochádza zo Strečna. Je doktorandkou Ústavu hudební vědy na FF UK v Prahe a študuje hudobné vzdelávanie rómskych detí na Slovensku. V roku 2019 sa stala laureátkou súťaží Poviedka a Básne SK/CZ. V roku 2020 absolvovala tvorivé rezidencie Kina Úsmev v Košiciach a TROJICA AIR v Banskej Štiavnici. V tom istom roku vydala debutovú zbierku básní Deti Hamelnu vo vydavateľstve Skalná ruža. 

 

 

  • Hranice, ktoré nerozriešime - 0