Už trenčianske ráno začínajúceho leta bolo horúce a nezlepšilo sa to ani
v preplnenom vlaku, v starom vozni bez klimatizácie. S Rudom Dobiášom
sme sa však utešovali okrídleným dôvetkom zo správ o počasí, že na Orave,
Liptove a Spiši je vždy chladnejšie. No horúco bolo aj na Orave. Možno
i preto sa nás v páľave pravého poludnia zišlo pri soche P. O. Hviezdoslava
málo, ale predsa len o čosi viac než pri básnikovom hrobe, na cintoríne,
ktorý je (ako sa na Dolný Kubín patrí) trochu do kopca. Ale čo už, jedno
i druhé bol iba pozdrav mŕtvemu básnikovi, pozdvihnutá veľkosť, hľa-
danie spojenia slávneho občana so súčasným mestom, pripomenutie si
dôležitosti slova. Bol to len úvod v uliciach pred otvorením 62. ročníka
Hviezdoslavovho Kubína koncom júna. Slovenskí básnici zostali doma
ako ja roky predtým. A domáci si asi mysleli, že svojho slávneho rodáka
môžu zdraviť hocikedy.
Pred vstupom do Mestského kultúrneho strediska som si nevdojak
spomenul na neďaleký drevený most cez rieku Oravu (domáci sú naň
právom pyšní), na park, staré ulice a zákutia, dušu, ktorú mesto Dolný
Kubín má napriek tomu, že po niektorých historických domoch zostali
len stromy, jaseň čnejúci k nebu. Pripomenutím si mesta som chcel totiž
nájsť paralelu s desaťročiami, dôvod pretrvania jednej z najsilnejších
tradícií v slovenskej kultúre a osvete, ako v informačnom bulletine tvrdí
o Hviezdoslavovom Kubíne Jana Kresáková, generálna riaditeľka Národ-
ného osvetového centra. Chcel som nájsť paralelu s menom a našiel som
vestibul s deťmi plný štebotu, usmiatych tvárí, vzrušenia, našiel som tých,
čo sa dostali až sem a chystali sa vyhrať, zavŕšiť cestu svojho snaženia.
Dosiahnuť čo najlepší výkon v umeleckom prednese, zažiť ten úžasný tvo-
rivý pocit oživenia slova, pocit spolupatričnosti s ostatnými interpretmi,
členmi recitačných kolektívov a divadiel poézie, ale aj s odbornou porotou
a s mnohými nesmierne obetavými a profesionálnymi organizátormi. Zrazu
som pochopil, že v tomto priestore už nebolo dôležité meno v názve ani
mesto vonku, ale rozmer celoslovenského hnutia, obetavosť a zanietenie,
a to bez ohľadu na záujem či nezáujem verejnosti, vrátane tej odbornej.
Pochopil som, že hoci slovo, ktoré sa tu toľkí nadšenci chystali sláviť,
má hranice obohnané múrmi kultúrneho strediska, reči o ľahostajnosti
čitateľov k poézii sú iba rečami, že poézia je stále potrebná a oplatí sa ju
písať, hľadať ďalšie ostrovy…
Nie je mojím cieľom vymenovávať všetky sprievodné akcie v meste, ktoré
dotvárali atmosféru 62. ročníka Hviezdoslavovho Kubína, ale spomeniem
aspoň Oravskú knižnicu A. Habovštiaka, domov kníh na vysokej úrovni.
A najmä jej zamestnankyne, ďalšie obetavé organizátorky, propagátorky
slova. A stretnutia so žiakmi a študentmi. Hľadanie cesty, slov, ktoré
sa ukladali v ich pozorujúcich očiach, ktoré sa (možno, raz) v ich vnútri
objavia ako odpoveď, spriaznený posol.
Boli to pekné dva dni. Akcia si iste zaslúži pozornosť nás všetkých,
aby sa slovo zbavilo hraníc.
