Hravé a múdre rozprávky

Pavol Rankov: Princezné a princovia

Ilustrácie: Shiho Dono

Bratislava: Artforum, 2020

Sú o princoch a princeznách, kráľoch a zbojníkoch, vystupujú v nich nadprirodzené rozprávkové bytosti ako piadimužíci a draci, ale aj panáčikovia zo stavebnice. Podobne ako Hans Christian Andersen a Oscar Wilde, ktorí písali autorské rozprávky zamerané na aktuálne, najmä sociálne témy, Rankov  sa koncentruje na komplexné psychologické aspekty súčasnosti. Rankovove rozprávky sa dotýkajú duše. Rozprávková kniha Princezné a princovia je ilustrovaná jemnými až snovými ilustráciami Shiho Dono, ktoré vynikajúco dopĺňajú brilantným jazykom vyrozprávané príbehy princov a princezien.

Rozprávkoví súrodenci

Rankovov jazyk je moderný, prispôsobený detskému čitateľovi, ale stále rozoznávame typické rozprávkové štylistické postupy, slovosled a lexiku: „No a práve vtedy, keď Múdry, Mocný a Milý prichádzali, strhol sa na trhu veľký huriavk, lebo jeden taký zlodej s lepkavými prstami sa pokúsil okradnúť istého mládenca.“ (s. 81) Veľmi vítaným prvkom je humor, a tak si rozprávku užijú aj deti aj rodičia.

V rozprávke Malá princeznička, ktorá zmenila svet je v jadre príbehu silné súrodenecké puto staršieho brata a malej sestričky. Ich láska, starostlivosť, hravosť a vernosť je v protiklade ku kráľovmu nezáujmu, chladu, lenivosti a strachu. Rozprávkovú vojnu vtipne ukončí červená lopta princeznej, a tak mier zvíťazí nad vojnou a láska nad ľahostajnosťou.

Úplne iný súrodenecký vzťah je medzi Slavomírom a Miroslavom v rozprávke Princovia dvojčatá. Tu žiarlivosť, sebectvo a chamtivosť vedú k izolácii. Namiesto slávenia mieru vedú princovia vojnu. Rankov veľmi autentickým spôsobom ukazuje, že nespokojnosť a závisť je o nastavení mysle a uhle pohľadu: „Zo štítov je výhľad do ďaleka a ja budem o taký výhľad ukrátený,“ ponosoval sa Slavomír v krajine s morom. A, naopak, Miroslav z krajiny hôr sa sťažuje: „Už nikdy sa nebudem kochať západom slnka nad morskou hladinou.“ (s. 47)

Rozprávka ukazuje, aký deštruktívny je nedostatok lásky, skromnosti a empatie. Na záver vidíme, že z vlákien jednej rozprávky sa tká plátno ďalšej rozprávky: „Vtedy vznikali všelijaké neuveriteľné rozprávky o cisároch dvojčatách, ktoré sa zbláznili a jedného dňa prikázali nahádzať do hlbokej rieky všetko železo.“ (s. 68)

Konce – pokračovanie príbehu

Rozprávka Ženích pre princeznú Marianu môže byť aj hravou pomôckou pre deti, ktoré sa učia čítať. Ženích princeznej má mať dobré vlastnosti podľa prvého písmena v jej mene a nesmie mať zlé vlastnosti, ktoré začínajú na toto písmeno. Marianin manžel má byť múdry, milý, mocný, a ešte aj moderný a mierumilovný, ale nemá byť márnivý, meravý, mrzutý, mľandravý ani mrzký, čo vedie k zábavným situáciám.

Rozprávka však tematizuje omnoho náročnejšiu myšlienku: človek nie je len jedna vlastnosť, prípadne jeden čin, ktorý hovorí za všetko, ale môže sa v čase meniť, vyvíjať. A tak ako jedna vlastnosť nerobí ženícha, tak aj zvyky a tradície nemôžu otrocky pretrvávať: „Nuž tak, jedny zvyky sú dobré, no iné treba zakázať!“ (s. 135)

V rozprávke Princ väzeň rozmýšľame, čo robí princa princom. Princ má byť vznešený, uvážlivý, dôstojný, čestný, šľachetný, nemá mať veľkopanské maniere, nemá byť pyšný, nemá sa opíjať, prejedať, nemá si brať, čo mu nepatrí. Skrátka, nemá byť rozmaznaný. Rankovova rozprávka vylieči princa z jeho neduhov prácou. Pri práci sa princ naučí aj cudzí jazyk  a stane sa obľúbeným rozprávačom, pokorným a trpezlivým človekom. A hoci rozprávka nekončí konvenčnou svadbou, ukazuje nám znovu nekonečné možnosti rozprávky, ktoré prechádzajú z rozprávky do rozprávky: „Nuž, toho koníka princ Rafael už nikdy nenašiel. Ale zato nám nič nebráni dúfať, že koníka získal nejaký milý človek, ktorý nešetril ovsom a príliš vraníka nenamáhal durným cvalom.“ (s. 168)

Dotyk duše

V rozprávke Princezná Veroniana a ríša dokonalých vzdelaná a dobrá princezná túži vybudovať raj na zemi pre dokonalých ľudí v dokonalej krajine. Nechtiac však pre nich vybuduje väzenie a spôsobí nešťastie. Pretože ak „múdrosť je jediné, o čo sa môžeš podeliť, a predsa ti to zostane celé“ (s. 175), ani múdrych a šľachetných ľudí nemôžeš oddeliť od ich blízkych, lebo utrpia všetci. Našťastie, Veroniana je múdra a láskavá panovníčka, nechá si poradiť, pochopí, že sa všetci navzájom potrebujeme, jeden od druhého sa učíme a v tom je dokonalosť.

A tak, ako sa nedá úplne oddeliť v jednom človeku jedna vlastnosť, ako sa v jednej krajine nedokážu úplne oddeliť múdri od hlúpych, tak sa nedá od života oddeliť smrť. A o tom je posledná rozprávka tejto krásnej a inteligentnej zbierky rozprávok. Ako sa píše na začiatku rozprávky Obyčajný chlapček a princ Minik, táto rozprávka „nie je skutočná rozprávka, pretože je skutočná. To, o čom si budeme teraz čítať, sa presne tak isto – alebo takmer tak isto – aj naozaj stalo v skutočnom svete.“ (s. 200)

Rozprávka je o obyčajnom Chlapčekovi, ktorý rýchlo behá, rád skladá stavebnice a chce sa stať skladateľom, teda staviteľom. Ale ochorie. Spolu s ockom veľmi statočne a trpezlivo zvláda ťažkú liečbu aj pobyt v nemocnici, kde nie sú iba láskaví lekári. Vie, že mu bude zle, že bude cikať do „cikaničkovej fľaše“, že mu od infúzií popraskajú žily a že niektoré deti sa už do svojej postieľky nevrátia. Chlapček pomaly stráca sily, ale stále skladá vesmírne stredisko pre panáčika Minika, aby mohol raketou odletieť na planétu Nebius, lebo na Zemi panáčika nedokáže nik vyliečiť...

Rozprávka sa dotkla duše.

Katarína Labudová (1976)

Získala doktorát z literárnej komparatistiky na Masarykovej univerzite v Brne. Učí anglicky písanú literatúru na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku. Zaoberá sa najmä románmi Margaret Atwood a Angely Carter. Okrem postmodernej literatúry sa venuje ľudovým rozprávkam. V žilinskom Artfore moderuje pravidelné Literárne večery.

Ilustrácia Shiho Dono z knihy Princezné a princovia (Artforum, 2020)