Humor je veselá cesta k pravde

Milan Lasica
3. 2. 1940 Zvolen — 18. 7. 2021 Bratislava
 

Bol to rok 1981, keď sa ku kultovej autorskej dvojici Milan Lasica a Július Satinský pridal Jaroslav Filip, aby spolu vydali legendárne album Bolo nás jedenásť. 

V tých dňoch sa dalo Milana Lasicu často stretnúť, ako kráča dolu námestím SNP s taškou na pleci s výrazným nápisom LASICA.
Chodcov si príliš nevšímal, ale bolo jasné, že tá LASICA na pleci je pre ich pobavenie. Vyšlo a vychádzalo mu to vtedy a napokon až do posledného dychu a koncertu so songom Ja som optimista... Nedostižne pohotovo a úsporne glosoval slová ľudí, ktoré dokázali vypustiť zo svojich úst. S úprimným pobavením, ale niekedy aj s neskrývanou beznádejou.  
Autor mnohých literárnych útvarov, hier, piesňových textov, fejtónov, skečov, herec, režisér, spevák, ktorý sa v priestore slov pohyboval hravo a nebojácne ako Cyrano, dokázal jedným slovom trafiť klinec pointy.
„Nemyslíte si, že pandémia tvorcov posúva?,“ pýta sa moderátor. 
„Kam?“ opýta sa Lasica. 
Na to „kam“ budeme hľadať odpovede už bez Milana Lasicu, ktorý nám však po sebe zanechal možný, oslobodzujúci spôsob uvažovania. A smiechu. 

Tina Čorná Sikorová


Milan Lasica bol slovenský humorista, dramatik, spisovateľ, textár, režisér, moderátor, spevák a herec. Zomrel 18. júla 2021 počas výročného koncertu skupiny Bratislava Hot Serenaders v bratislavskom Štúdiu L+S. Dospieval skladbu „Ja som optimista“, keď počas klaňačky odpadol a nepodarilo sa ho oživiť. 


"Milý divák, smeješ sa spolu s nami už tridsať rokov. Ak si to pred tridsiatimi rokmi na predpoludniach tu v Tatra revue (teraz Štúdio S) nebol práve ty, tak to bol tvoj otec alebo rozosmiata matka (stalo sa nám raz, že jedna pani na našom predstavení od smiechu aj porodila). Nikdy si sa nepretvaroval, smial si sa zo srdca a úprimne. Smiech sa nedá načasovať, nacvičiť, zahrať. Ľudia sa buď zasmejú, alebo nezasmejú. Na pohrebe sa môžeš tváriť, že plačeš. Stačí napodobniť vzlyk, zakryť si dlaňami tvár… ale pri smiechu by bolo cítiť, že je falošný, že je umelý. Človek už vymyslel aj umelý chrup aj umelú hmotu aj umelú ženu aj umelé maslo, ba aj umelý klavír – ale umelý smiech nikto nevymyslí. Preto ťa medzi nami vítame aj dnes večer. Neboj sa, budeš sa smiať! Ale neboj sa, nezostane ti to. Predstavenie sa skončí, vyjdeš von do života a smiech ťa prejde."

(Milan Lasica a Július Satinský v programe k inscenácii Jubileum v bratislavskom Štúdiu S, 1990)

LASICA, Milan – SATINSKÝ, Július: Milan Lasica & Július Satinský: Súborné dielo I. (ako vzniklo). In: Knižná revue, roč. VI, 20. 11. 1996, č. 23, s. 4.


Milan Lasica sa narodil 3. februára 1940. Roku 1962 ukončil Vysokú školu múzických umení v Bratislave. Potom pôsobil ako herec v Tatre a v Divadle na korze, kde sa profiloval v komediálno-kabaretnej dvojici s Júliusom Satinským. Politický kabaret dvojice L+S svojskou iróniou, využívajúcou motívy absurdného humoru a relativizácie tzv. nedotknuteľných hodnôt – napríklad v hre Nečakanie na Godota (1968), v ktorej umelecky reagoval aj na vstup vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR roku 1968, patrí k tomu najlepšiemu, čo na Slovensku v uvedenom žánri vzniklo. Roku 1970 však pre odvážnu kritiku okupačných pomerov divadlo zatvorili a Lasicovi so Satinským zakázali umeleckú činnosť. V rokoch 1970 – 1971 pôsobili preto obaja v kabaretnom divadle Večerní Brno. Potom sa vrátili na Slovensko a účinkovali na Novej scéne. Roku 1982 vzniklo poetické a kabaretné divadlo Štúdio S (dnes Štúdio L+S) v priestoroch slávnej Tatra Revue. Tu opäť začali L+S pôsobiť ako dvojica až do Satinského smrti v roku 2002. Lasica neskôr patril medzi pravidelných účinkujúcich televíznych relácií Sedem (v rokoch 2001 – 2021) a Zlaté časy (v rokoch 2016 – 2021). Za svoje aktivity získal Cenu Karla Čapka, Cenu Dominika Tatarku, Krištáľové krídlo či Pribinov kríž II. triedy za významné zásluhy v oblasti kultúry a ďalšie ocenenia. 

Autorsky sa podpísal pod desiatky divadelných hier a predstavení a piesňových textov, ktoré vyšli aj v knižnej podobe – tvorbu zo 60. a 70. rokov obsahuje 1. časť súborného diela L&S – 1  (spolu s Júliusom Satinským, L. C. A. 1996), v 2. časti L&S – (L. C. A. 1998) je zahrnutá tvorba dvojice zo 70. a prvej polovice 80. rokov, cyklus súborného diela uzatvára Trialóg (s dvojicou L&S je autorom Miroslav Horníček, L. C. A. 1997). Pod názvom Dialógy (Forza Music 2008) a L+S. Jubileum (Forza Music 2008 ) vyšli knižne aj prepisy gramofónových nahrávok z ich vystúpení doplnené CD. Piesňové texty Milana Lasicu takisto vyšli napríklad ako knižné súbory Piesne a iné texty (Q 111, 2006) a Slávne texty slávnych piesní (Forza Music 2008) a v mnohých ďalších tituloch. 

Na našom webe nájdete tri rozhovory, ktoré autor poskytol časopisu Knižná revue či Ľubošovi Juríkovy do knihy Rozhovory po rokoch. V jednom z nich na otázku Jitky Rožňovej "Považujete humor za účinnú zbraň v boji proti ľudskej prízemnosti a totalitným praktikám?" odpovedal: "Humor nepovažujem za zbraň, to je terminológia päťdesiatych rokov. Humor je veselá cesta k pravde."


Bolo to niekedy v apríli 1962. Pár dní po premiére Lásky hry osudnej od bratov Čapkovcov v Štúdiu VŠMU sa v aule na Kapitulskej ulici konala diskusia o inscenácii (v tých časoch sa ešte o predstaveniach na VŠMU verejne – a živo! – debatovalo). Lásky hru osudnú výrazne autorsky upravili Lasica so Satinským a obaja v tom predstavení aj hrali. Krátko po úvodnom hodnotení sa prihlásil o slovo národný umelec Janko Borodáč a vzniesol námietky proti herectvu Lasicu a Satinského. Tvrdil, že na profesionálnom javisku nemajú čo hľadať, ich prejav je vraj amatérsky, nijako sa do postáv „neprevtelili“, zostali iba sami sebou. Nedalo mi to, prihlásil som sa aj ja, vtedy poslucháč prvého ročníka – a pokúsil som sa národnému umelcovi oponovať: Pamätám si ako dnes na tú gundžu, ktorá mi po prvých vetách navrela v hrdle; nebolo veru ani v tých časoch zvykom nesúhlasiť s oficiálnymi veličinami. No jednako sa mi podarilo čosi neobratne vyjachtať na obranu autorského herectva, ktorého zmysel nespočíva v „prevtelení“, ale vo vyjadrení postoja, v prípade Lasicu a Satinského navyše posvätenom originálnym zmyslom pre humor a ironický nadhľad. Namrzený Janko Borodáč po chvíli vstal a opustil aulu. Čo vtedy spáchali Lasica so Satinským, že tak roztrpčili starého pána? Nedopustili sa ničoho iného, než že si dovolili vniesť na javisko divadelného učilišťa – súc poslucháčmi dramaturgie, a nie herectva – čosi, čo už predtým v rokoch 1959 – 1960 s osobitou bravúrou rozvinuli na tzv. Mládežníckych predpoludniach v bratislavskej Tatre: (čo nebolo nič inšie ako slovenský variant pražských text-appealov Vyskočila, Suchého and comp. z pražskej Reduty) autorský dialóg dvoch komikov, ktorí sa neschovávajú za dramatické postavy a nehľadajú zámienku pre humor v komediálnej zápletke dramatického príbehu, ale predstupujú pred diváka, aby mu otvorene demonštrovali svoj názor, svoj postoj k svetu, svoje myslenie, svoj zmysel pre odkrytú hru a pre humor. Bolo to čosi, čo práve svojou otvorenosťou a priznaným partnerstvom voči divákovi vybočovalo zo zabehaných koľají tradičného opisno-realistického divadla. A nielen z koľají divadla, lež i z koľají takpovediac spoločenských: otvorenosť a rovné partnerstvo boli aj vtedy korením príliš vzácnym.

Martin Porubjak (zo sekcie nášho webu Napísali o autorovi) 


Titulná fotografia: Lucia Gardin

  • Humor je veselá cesta k pravde - 0
  • Humor je veselá cesta k pravde - 1
  • Humor je veselá cesta k pravde - 2
  • Humor je veselá cesta k pravde - 3