Keď som zobrala knižku 7 fliaš do rúk a prelistovala som ju, zľakla som sa. Videla sa mi akosi príliš intelektuálna. Pri tom listovaní. Zľakla som sa toho, že ju nepochopím, tak ako som nepochopila debut Marie Modrovich. Nuž ale, keď som sa už narodila so srdcom na písmenkách, čítam všetko. Moja anomália nepustí. Autor 7 fliaš má celkom pekné meno – Marián Moncman. A už sa to začína. Nechápem. Prečo ten zbytočne extravagantný pseudonym? MARO SCHO. Ale čo už, keď sa tak rozhodol. Podstatné sú lóve. A tie zohnal. Boli už aj takí cvoci, ktorí zohnali lóve na vydanie knihy s čistými stranami. Mali by sme si viac vážiť naše lesy. Platí to aj v prípade knihy 7 fliaš autora MARO SCHO (Skloňuje sa to a či nie?). Jedna poviedka slabšia než druhá. Jedna báseň slabšia než druhá. Tvrdo povedané, ale konkurencia píšucich na Slovensku je silná. MARO SCHO píše bez gramatických chýb, kultivovane, dokonca si knihu sám ilustroval. Ale. Akoby povedal Maroš Bančej. Chýba gódži – niečo ako dar duše. Tak. Tak. Konkurencia ľudí píšucich na Slovensku je silná. Podobne je to aj na castingoch pesničkovej súťaže Superstar. Z obrovského množstva prihlásených spievaniachtivých vyberie porota desať najlepších. Zároveň vyberie ďalšiu desiatku – takzvanú Hviezdnu rotu. Aj medzi spievajúcimi je konkurencia silná. Pri čítaní 7 fliaš autora MARO SCHO (Ako sa to len skloňuje?) mi zároveň prichádza na myseľ iné „umelecké meno“ Džiga – Džiga (patrí spevákovi Hviezdnej roty). Hviezdna rota kníh vydaných na Slovensku za rok 2011. Stále opakujem, že konkurencia je silná. Jedno svetielko ma v knihe však počkalo. To preto, že som poctivo čítala až do konca. Svetielko bolo totiž až tam. Na konci. Keď už som prestávala veriť, narazila som na poviedku 7 fliaš. Jediná dobrá. Ach, tie naše lesy…
