Ilja Čičvák - Keď bohovia nemrú

Ilja Čičvák: Keď bohovia nemrú

Ilja Čičvák na Slovensku publikoval časopisecky. Po roku 1968 emigroval do Kanady. Tam vydal román Vyvolávanie slnka a štyri zbierky poézie, Slzy a bozky, Milovanie so sfingami, Lásky nikdy nespia a Básne za mrežami, napísal aj romány Keď bohovia nemrú a Iná tvár človeka.

Je členom Únie spisovateľov Kanady, ako aj Spolku slovenských spisovateľov.

Príbeh „hry na mačku a myš medzi človekom a mocou“ (citát z úvodnej autorovej charakteristiky prózy) je predovšetkým a v prvom rade beletristickým útvarom. Päťdesiate roky a konflikt Stalina s Titom sú pozadím, ktoré nie je do dôsledkov konkretizované. Kontúry sú naznačené, presná časopriestorová lokalizácia je však už nemožná. Autor zahmlieva metódou jemných posunov. Nejde o dokument, ale o hru, v ktorej autor šikovne využíva prvky, motívy, obrysy, repliky, detaily, spomienky, fakty, narážky na množstvá textov o totalite

a množstvá totalít.

Ivan Moskovič, poslabší, počerný muž od pera, sotva päťdesiatnik, kľačí na jednej nohe na okraji lavice a druhou sa opiera o zem. Nevníma kňaza, čo si obradne upíja z vína zo zlatého kalicha, ani jeho miništrantov v bielych róbach, čakajúcich na prázdny kalich, kým ho kňaz neutrie bielym obrúskom a nepodá im ho, aby ho postavili nabok, a potom sa opäť vrátili, aby mu mohli pomôcť, ale zvedavými očami blúdi po obrazoch svätých; najprv po svojej ľavici, potom zrakom prejde na pravú stranu, aby videl ďalších svätých. Ale nemôže ich všetkých dobre vidieť, lebo všetci kajúcnici nekľačia a pokojne si stoja na chodbe za lavičkami uprostred Katedrály a zakrývajú svätým nohy a dolnú časť obrazov. Ale aj tak im mohol vidieť hlavy. Boli to ľudia, myslí si. Urobili z nich svätých, lebo trpeli. Melódia silnela, spamätal sa, lebo ľudia, kľačiaci v radoch pri ňom, vstávali, prežehnávali sa a pridávali sa k chóru, znejúcemu po ľavej strane oltára. Tiež vstal na obe nohy a snažil sa spievať, hoci nepoznal ani melódiu, ani slová. Šlo mu to falošne a nablízku stojaci naňho poočku pokukávali, nepovedali nič a spievali ďalej.

Ani nevedel, prečo sem vlastne vôbec vošiel. Zaskočil iba po cigarety do krčmy oproti, a ten chorál, rozliehajúci sa námestím, ho načisto vlákal do Katedrály. Žeby si ma sám Pán Boh povolal na slovíčko k sebe, v hodine, keď zvony vyzváňajú a ľudia sa kajajú za svoje hriechy, čo napáchali počas týždňa na svojích priateľoch, blížnych i neblížnych, a potom, odrecitovaním ‘Zdravas’ a ‘Otčenáš,’ zhadzujú zo seba plášť krivdy a utiekajú sa pod ochranu vlastného svedomia? Sám nevedel. Nikomu som neuškodil, nikoho neoklamal...A nepoznám ani túto melódiu... ani jej slová... Na chvíľu sa zamyslel. Až kým naňho nezačal zostupovať strach. Bože, zašepkal, odpusť mi moje rúhanie sa. Potom sklonil hlavu a prežehnal sa ako bohabojný kajúcnik.

Cítil sa čudne. Možno nepripravený na debatu so svojím Bohom. Opatrne sa poobzeral dookola, pootočil sa a sledovaný vyčítavými pohľadmi sa pretlačil dlhou chodbou na ulicu. Ale chorál znel za ním. V tónoch mu letel ponad hlavu a držal sa jeho kroku. Nechcel zaniknúť, iba potroche slabol, ba miestami aj silnel, až kým nezamĺkol v diaľave.

Prešiel krížom cez koľaje a zamieril k malej drevenej búdke oproti Hotelu.

„Máte cigarety?“ spýtal sa.

Za malým okienkom otočila k nemu hlavu stará žena.„Aké chcete?“

„Hociaké, len nech sú to cigarety. Máte aj na výber?“

„Koľko by ste chceli?“

„Štyridsať, prosím.“

„Dávame iba po dvadsať. Máme ich málo.“

„Aj tak dobre.” Vybral z vrecka bankovku a podal ju žene.

Rozbalil cigarety a jednu si hneď vložil medzi pery. Potľapkal sa po vreckách za zápalkami.

Zrazu mu niekto schytil odzadu obe ruky. Prv, než sa stačil obzrieť, vytrhol mu z úst cigaretu a cez hlavu prehodil čierne kožené vrece.

Nikoho nevidel, iba cítil, ako mu chlap stláča vzadu ruky. Dvaja muži v tmavých kožených kabátoch ho viedli kamsi dopredu. Tesne za nimi sa ozývali kroky tretieho muža. Kráčalo sa mu zle, pomaly a neisto. Potkol sa o kameň, ale nespadol. Bol v dobrých rukách.

Po niekoľkých krokoch ho sotili do auta. Ani nevedel do akého. Len čosi zamrmlal, ale spod čierneho koženého vreca na hlave mu nebolo rozumieť ani hlásky. Chabo sa bránil, najprv sa mykal a začal aj kopať.

„Zviažte ho!“ zakričal jeden z trojice, muž s drsnou tvárou, zrejme hráč prvých huslí.

V aute ich bolo päť. Všetci boli v kožených kabátoch. Okrem neho. Ten, čo sedel za volantom, na rozkaz nijako nereagoval, iba sa nemo prizeral, ako zajatcovi tí dvaja vzadu zväzovali remeňom ruky aj nohy. Miesta mali dosť, džíp bol priestranný a dalo sa v ňom podnikať všeličo.

Kým ho tí dvaja zväzovali, veliteľ si nasadil na tvár čiernu masku. Ostatní neskôr urobili to isté. Iba vodič nemal masku, tvár si zaboril do dlaní, oprel si ju o volant a odzadu mu ju vidno nebolo. Okná džípu zakrývali hrubé zelené plátenné záclony a zvonku nebolo vidno, čo sa deje vnútri.

„Vymeňte mu vrece! Nech dýcha!“ prikázal stroho veliteľ.

Jeden z nich mu sňal z hlavy kožené vrece. Bolo pod ním horúco a nedalo sa dýchať. Dole jeho vystrašenou tvárou sa liali veľké kropaje potu.

Zhlboka sa nadýchol. Bol veľmi preľaknutý.

„Čo odo mňa chcete? Kto ste?“ zakričal z plnej sily. Liala sa z neho zlosť. V očiach sa mu zračilo veľké prekvapenie. Namiesto tvárí ho obklopovali groteskné masky. Ale nie nadlho. Opäť mu na hlavu hodili čierne plátenné vrece. Aspoň sa cezeň dalo dýchať, hoci neprepúšťalo ani trocha svetla, ktorého v džípe beztak bolo málo. Silné štuchnutie do rebier prinútilo vodiča, aby sa obzrel. Dával najavo, že tí v džípe ho nijako nezaujímajú. Prudko zaradil rýchlosť a už uháňali námestím.

„Kam ma veziete?!“ zaprotestoval hlas v čiernom vreci.

„To nech ti je fuk!“ odsekol veliteľ vpredu.

„To nech mi je fuk?“ nasrdil sa. Po chvíli sa utíšil a spýtal sa pokojnejším hlasom.

„Kto vlastne ste?“

„My sme my!“

„Aj ja som ja! Budem sa sťažovať!“

„Komu? Bohu?“

„Aj!“

„Skús! Uvidíme, či ťa príde zachrániť.“

„Ó, Kriste! Kde si?“ Hlava vo vreci sa dvihla k nebesiam a čakala na odpoveď.

Veliteľov drsný hlas ho však v rozjímaní prerušil.

„Skús sa spýtať ešte raz,“ nabádal ho šepotom, „možno ti odpovie, hahahaha!“

Zavládlo ticho. Muži v kožených kabátoch si sňali z tvárí masky a hľadeli tupo na cestu. Ich nemý výraz prezrádzal, že ani nepremýšľali. Iba z času na čas raz jeden, raz druhý dvihli pohľad, aby sa presvedčili, ako sa muž vo vreci správa.

A opäť len hľadeli na cestu, ktorá vybiehala von z mesta, miestami bola hrboľatá a nadhadzovala.

„Čo som urobil?“

„To uvidíme!“ odsekol známy hlas.

„To už ste mali vedieť, čo som urobil, ak som vôbec dačo urobil.“

„Len ty veľa nepapuľuj, lebo si ešte môžeš uškodiť.“

Zhlboka sa nadýchol. Nechcel si uškodiť. Ani sebe, ani svojim trom dcéram, ani žene. Opanoval ho nepokoj. Pridlho mu trvá priniesť cigarety z prechádzky cez park.

„Žena sa bude strachovať!“ ozval sa v ňom hlas hlavy rodiny.

„Len sa ty neboj, nejako sa len dozvie, že jej chýbaš, ak jej vôbec budeš chýbať,“ prehodil drsný hlas.

„Moje deti!“ zaprotestoval.

„O deti sa teraz neboj. Kým sa vrátiš, napočítaš ich viac, ako si si zvykol,“ dodal ten vpredu.

„Neurážajte mi ženu!“ strach v ňom nepopustil.

„Ukľudni sa, Moško,“ ten vpredu zmenil tón.

„Nevolám sa Moško,“ odvrkol.

„Na to nie sme zvedaví. Všetci sa nejako voláme,“ prehodil ten vpredu lakonicky

.“

 „Čo odo mňa chcete?“ vybuchol ako sopka.

„To sa dozvieš neskôr,“ odvetil ten vpredu a ani sa neobzrel.

„Kedy neskôr?“ dobiedzal.

„Neskôr. Kedykoľvek. Dnes, zajtra, o mesiac, o rok, možno o päť.“

 „Vy ma chcete mať na očiach... päť rokov?“

„Možno aj desať.“

Aj keď Moskovičovu hlavu pokrývalo vrece a siahalo mu až dolu na hrudník, bolo počuť, ako nahlas preglgol. To bol celý jeho protest. Hoci sa mu chcelo zakričať na plné hrdlo. A keby mohol, zmlátil by všetkých hlava-nehlava. On však mlčal. Mlčal od prekvapenia.

Vo vzduchu zavládlo ticho. Ako keby si v tom okamihu života každý uvedomil úlohu svojho Ja, všetci sa odmlčali. Až kým jeho Ja opäť nezakričalo do ticha.

„Kto si tu dovoľuje osobovať právo zahrávať sa s mojím osudom?“ zareval, pritom chcel vstať, aby bol viac na očiach, ale spútané nohy i ruky mu to veľmi nedovoľovali a zodvihol sa iba na niekoľko centimetrov.

Ale i to malo účinok! Jeho výkon upútal všetky pohľady. Dokonca aj vodič prestal na chvíľu vnímať cestu pred sebou a so strachom v očiach obrátil hlavu smerom k vrecu. Počuli výkrik strachu, prejav hnevu nad vlastnou nemohúcnosťou, snahu o záchranu. Bol to hlas, vyvierajúci odkiaľsi z podvedomia, že všetko je sprostý nezmysel, iba omyl, alebo aj nesvedomitosť.

Veliteľovo nervózne obočie sa však dvihlo na poplach. Ochranca po Moskovičovej pravici vedel čítať posunky, dvihol ruku a udrel hlavu vo vreci čímsi tupým. Hlava odkväcla a padla na plece tomu naľavo. Ten sa poodtiahol, akoby sa hlavy očividne bál, keď tak neprítomne visela vo vzduchu, akiste v bezvedomí. A opäť všetci podľahli tichu. Zraky upreli na cestu pred kamsi sa náhliacim džípom.

Uháňali už dobrú hodinu. Cesta bola čoraz hrboľatejšia.

„Kde som?“ ozval sa hlas vo vreci. Štyri páry očí, dokonca i vodičove, sa upriamili na vrece

 „Neboj sa, si v dobrých rukách,“ upokojovala hlava na prednom sedadle.

„Už sme tu?“ spýtal sa bez okolkov.

„Kde by si chcel byť?“

„No, vo väznici.“

„Tam by si chcel byť?“

„Kam sa tak človek môže dostať?“

„Ty čuš!“

„Priviezli ste ma sem preto, aby ste ma umlčali?“

Veliteľ sa pohniezdil a na tvári sa mu zjavil úškľabok. „Vieš, ako to bolo s tou mačkou, čo kvôli prílišnej zvedavosti prišla o život?“ vyšlo z neho napokon.

Zajatec premýšľal, čo len môžu mať za lubom. Mohol iba hádať. Z tváre sa mu dalo čítať, že to mohlo byť všeličo. I to najmenej očakávané.

„Čo všetko sa len človek môže od vás dozvedieť,“ utrúsil napokon.

„Tak.“

Niekoľko veľkých jám v ceste naraz prerušilo konverzáciu. Džípom začalo hádzať. Hádzalo viac a viac. Asi preto, aby sa sem nedalo dostať len tak ľahko.

Džíp o chvíľu zastavil. Zvonku sa ozývali nepravidelné mužské povely a pobehovanie ťažkých pracovných bagančí.

Spod čierneho vreca sa dalo iba tušiť, že tu vôkol neho nastával akýsi zmätok. Možno iba teraz, alebo tu už pravdepodobne existoval a tvoril súčasť bežného života, kolobeh dňa.

„Ako sa volá táto väznica?“ spýtala sa hlava v čiernom vreci.

„Toľko ti na tom záleží?“ vyzvedal veliteľ podlízavým hlasom.

„Možno.“

„Či si na Sibíri, alebo v Sing-Singu, to nech ti je fuk. Alebo si zvlášť potrpíš na mene?“

„Možno sa raz aj zapíše do histórie,“ odvetil nebojácne.

„Do histórie!“ Veliteľ prepukol do trasľavého smiechu, pohŕdavo. „Vás raz história sama vymaže z histórie.“

Nevedel, koho mal na mysli, keď mu naraz začal vykať.

Redakčne krátené úryvky z rukopisu románu, ktorý vychádza vo VSSS.