„Keď túžim ujsť už od dejín, od vrážd a lží a zlodejín, nie, nemusím si pustiť plyn – len v Štefánke si pustím splín... Takto znie začiatok piesne Štefánka tango, v ktorej som – s láskavým súhlasom Iljovej manželky pani Marienky a ich dcéry Sašky – otextoval Iljovu melódiu. Je to tak. Vždy, keď zablúdim do Štefánky, si tam púšťam ten splín – a k tomu splínu patrí vždy aj spomienka na Ilju...“
V takomto duchu sa niesol príhovor, ktorý som predniesol 11. decembra 2018 v koncertnej sieni bratislavskej Vysokej školy múzických umení pri prezentácii dvoch knižných zväzkov Ilju Zeljenku Rozhovory a texty. A hneď ako jednu z prvoradých informácií o ňom som povedal, že patril medzi lídrov generácie, ktorá vynechala socialistický realizmus: „Vynechať socialistický realizmus – to bol vtedy (t. j. v krutých päťdesiatych rokoch minulého storočia) nielen dobrovoľný či nedobrovoľný postoj, ale aj dôležitá podmienka, aby v pravej chvíli mohla nastúpiť nová, slobodomyseľná garnitúra, do ktorej sa zaradia práve tí vynechávači. Milan Rúfus so svojím právom na smútok, na výtvarnú modernu nadväzujúci Galandovci, vo filme Uher a Grečner – a v hudbe Ilja a jeho generácia.“
Krivdil by som však Zeljenkovým Rozhovorom a textom aj ich editorovi, keby som tvrdil, že dovidia iba na hudbu Iljových generačne najbližších rovesníkov. Jednou z jeho základných vlastností bola dvojdomosť – bol to nielen muzikant, ale aj literát. A k tomu treba pridať jeho záujem o film, fyziku, chémiu, matematiku – v minulosti sa takej osobnosti hovorilo polyhistor. Ostaňme však pri dvojdomosti.
Ilja Zeljenka pripúšťa, že v čase, keď umenie znásilňovala ideológia, hudbe sa žilo ľahšie než literatúre, ideológia vedela preniknúť do názvu skladby, zriedkavejšie však aj do jej obsahu. No vynahradila si to inak. Socialisticko-realistický výtvor musel byť primitívny, aby cenzori mali istotu, že im nič neuniká – a ak im unikalo, riešili to zákazmi. Niekedy zakázali skladbu, niekedy aj autora – Ilja zažil oboje. Takto opísal zákaz kantáty Osvienčim v stati O svojej tvorbe: „Osvienčim, skladbu pre orchester, dva zbory a dvoch recitátorov, som napísal roku 1959. Zámienkou na päťročný zákaz jej zverejnenia bol tzv. ,formalizmus a poklonkovanie západným smeromʻ.“ Bol to zákaz o to absurdnejší, že súčasťou skladby Osvienčim bola rukopisná báseň Mikuláša Kováča. Tá báseň nielenže bola zrozumiteľná, ale jej antifašistická téma bola aj ideologicky prijateľná. A predsa s ňou Ilja narazil. Kováčov verš „Kdeže ste odišli, ľudia?“ je o to výrečnejší, že hoci vznikol pri pohľade na ostrihané vlasy obetí fašizmu, čítame ho dnes aj ako výpoveď o diskutabilnej ľudskosti cenzorov.
Povšimnutiahodný je aj dátum zákazu tej skladby – rok 1959. Predchádzal mu rok tzv. celoštátnych previerok, ktoré rázne ukončili chruščovovský „odmäk“ a na pár rokov reinkarnovali stalinizmus. Vývoj však šiel ďalej, ľady sa opäť pohli – a čo sa Ilju týka, s tým pohybom ľadov a pribúdajúcimi rokmi sa rozširoval okruh jeho mladších „rovesníkov“, aby to omladzovanie napokon vyvrcholilo v roku 1963 hudbou k smelej inscenácii Švarcovho Šarkana – absolventskej réžii o deväť rokov mladšieho Karola Spišáka. (Bola to zároveň aj moja prvá spolupráca s Iljom – do tej inscenácie som s ním urobil pieseň Prestaň sa držať za jazyk.)
***
Vráťme sa však ku Kováčovi. O dva roky od Ilju mladší Mikuláš Kováč začal v roku 1954 študovať na Vysokej škole pedagogickej. Choroba ho donútila prerušiť štúdium a utiahnuť sa do Banskej Bystrice. Tam, hoci osamelo, no iste aj vďaka dobrej lektúre (jeho básnickým vzorom bol Tadeusz Rόżewicz), dozrel jeho básnický talent a v roku 1960 debutoval vynikajúcou zbierkou Zem pod nohami. Jej antifašistická tematika pomohla vtedy Kováčovi viac než Iljovi – no nikto mu nemohol vyčítať tematickú vypočítavosť. Kováč mal na tragickú tému väčší nárok než iní básnici: za vojny prišiel o otca. Toto pozadie museli v jeho poézii rešpektovať aj cenzori. A takisto Ilja Zeljenka bol už od vojnového obdobia (teda už od detstva) antifašista. Presvedčivo o tom rozpráva v siedmom rozhovore s Vladimírom Godárom – ako k nim chodili na návštevu otcovi priatelia a ako ho dojímali tie ich „ozdoby“ (tak nazýval malý Ilja žlté hviezdy, ktoré vtedy museli nosiť Židia).
A napokon dôvod, prečo si vybral na zhudobnenie Kováčovu báseň, treba hľadať aj v Iljovej originálnej povahe: hoci bol veselý, inklinoval k smutným témam. Akoby sa to naučil u Shakespeara (ktorý aj svoju komédiu Sen svätojánskej noci začína tým, že otec Egeus sa u aténskeho vojvodu dožaduje popravy vlastnej dcéry), aj Ilja vyznával zásadu, že keď nejde o život, nejde o nič. Presvedčil som sa o tom neskôr aj ja, keď som si všimol, aké texty si Ilja vyberá na zhudobnenie spomedzi mojich prekladov. Prečo ho inšpirovali básne dávnych Aztékov? Okrem básnickej krásy iste aj preto, lebo v každej tej ich básni šlo o život:
Kam idú kvetiny? Má smrť aj pre ne ríšu?
A je tam ďalší život a či mŕtvota?
Kde nájdeme kraj sveta? Kde má svoju skrýšu
darca života?
Alebo prečo ho inšpirovala Antonyčova Elégia o prsteni mladosti? Aj v tejto nádhernej básni básnika, ktorý sa dožil iba dvadsiatich ôsmich rokov, šlo o život.
Spočinie srdce pod krídlatým klenom,
jak pod morom mu bude pod zeleňou
a iba pieseň voľná, zrelá,
neskrotná, živá, hrdá, smelá,
bezo mňa pôjde s mojím venom.
***
Na záver ešte vyslovím hold, čo bude rovnako patriť Iljovi Zeljenkovi aj jeho mladšiemu kolegovi Vladimírovi Godárovi. Ilja vládol nielen tónom, ale aj slovom. Hovoriť s ním býval aj divadelný pôžitok. Spomeňme si, akú dynamiku mala jeho reč. Harold Pinter hovorí, že dobrú divadelnú repliku napíše každý dramatik, ale dobrú pauzu len majster. Ilja bol majster dobrej repliky aj dobrej pauzy. Navyše, všetko sa to odohrávalo aj na jeho tvári. Mimikou, očami vedel dať najavo, že hľadá správne slovo. Čiže nesprávne slovo. Lebo len nesprávne slovo je tým správnym slovom, čo vie vdýchnuť dušu celej básni. A Ilja bol aj básnik.
Dobre si s ním pri hľadaní správneho nesprávneho slova rozumel aj Vladimír Godár. Malý príklad. Pri jednom z ich stretnutí sa Ilja zmienil, že videl v televízii nejakého fyzika, čo pátral vo vesmíre po Božskej trojici. Objavil tri druhy kvarkov a doniesol si k tomu aj obrázky. „Starý pán,“ hovorí Ilja, „začal na staré kolená veriť, aby predišiel nejakej kalamite v tej čistiarni“. Vladimír Godár sa opýta: „V očistci?“ A Ilja, spokojný, že má v rozhovore pohotového partnera, čo uhádol jeho básnickú hádanku, už iba prikývne. „Hej“.
Takýmto „hej“ by som i ja rád prikývol Iljovi Zeljenkovi, Vladimírovi Godárovi a všetkým spolutvorcom aj čitateľom oboch zväzkov tejto výnimočnej knihy.
