Vyhľadávanie
Ocenenie za druhú myšlienku získala Ema Pisarčíková, ktorá navštevuje Konzervatórium na Tolstého v Bratislave. Je ďalšou esejou, ktorú vám zo súťaže Esej Jána Johanidesa prinášame.
Novú esej na našom webe nájdete vždy v pondelok, stredu a piatok. Ich zverejňovanie ukončíme 4. júna.
Celkové výsledky súťaže a viac informácií nájdete na tomto odkaze.
Veľkým fenoménom vo filozofickom vnímaní človeka sa stala otázka jeho slobody, ktorá otvára polemické diskusie už dlhé desaťročia. Sloboda nemusí byť taká jednoduchá na uskutočnenie, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. S ľudskou slobodou sa totiž človeku nalepila na päty aj otravná zodpovednosť za všetky jeho rozhodnutia; vzniká prvý dotyk s konceptom individuálnej zodpovednosti.
Ján Johanides vyslovuje hneď na začiatku myšlienky dôraz na slobodu človeka, hovorí: „Je na nás…”. Prináša tézu individuálnej zodpovednosti skrze individuálnu slobodu. Individuálna povaha zodpovednosti sa však adaptuje vo vzťahu k svojmu prostrediu. Ak slobodný človek stojí nepostrehnuteľný uprostred davu ľudstva, jeho hlas sa stráca v hluku spoločnosti. Jeho individualita už viac nie je relevantná, vyparila sa do pestrofarebného abstraktna tvoreného ľudskými unikátnosťami. Už viac neexistuje jeden, už sú len mnohí. Veď ľudstvo je len hmotou mnohých slobodných indivíduí. Nedisponujeme iba individuálnou, ale aj kolektívnou zodpovednosťou.
Svetu okolo nás je pánom nik iný ako človek a podstatu sveta tvoríme my sami - ľudstvo. Súčasný svet sa preto stáva naším vlastným produktom. Točíme sa v začarovanom kruhu. Kto z koho? Sme v podmienenom a nevyhnutnom vzťahu so svetom okolo nás. Sme to, čo tvoríme. Sme svojím vlastným produktom. A čo je najväčším produktom progresívneho ľudstva? Opovážim sa tvrdiť, že dnešný svet nás učí odvracať pohľad od sféry duchovna a transcendentna a naopak upierať zrak na chladný materializmus. Udupáva sa naša duchovná podstata, následne ako spoločnosť, kolektív ľudí, strácame svoju ľudskosť a v čo sa formujeme? Stáva sa z nás prázdna substancia… pretože ľudstvo s absenciou ľudskosti stratilo svoj zmysel. Moderným démonom sa stáva relatívna strata ľudskosti a na vine je ľudstvo. Nepriateľom človeka sa stáva človek sám…
Ak chceme ochrániť svoje vnútro, ako apeluje spisovateľ, musíme ho teda uchrániť pred ľudskou snahou dehumanizácie a materializmu. Avšak vzniká tu konflikt, pretože ja sám so svojím vnútrom som súčasťou ľudstva. Z toho vyplýva nasledovná požiadavka: musím sa vyčleniť zo spoločnosti. Antropológia však jasne tvrdí, že človek je sociálny tvor, potrebuje ľudstvo pre svoje prežitie. Dostali sme sa znova do začarovaného kruhu, pretože pre ochranu svojho vnútra, svojej duše pred modernými démonmi, ktorými sa stávajú ľudstvo a jeho produkty, musím prerušiť svoj vzťah so spoločnosťou, avšak ako človek stvorený na sociálne spolužitie s inými osobami, to nie som schopný urobiť. Ján Johanides ponúka ešte jedno východisko, nazýva ho súkromím. Indikuje, že súkromie je priestor, kde prebýva vnútro, teda duša. Súkromie stojí v protiklade ku spoločnosti. Vieme teda, že únikovú cestu nemáme hľadať za hranicami davu ľudstva, ale v hĺbke svojho vnútra; otázka znie: čo naozaj znamená obrátiť sa do svojho vnútra? Začíname sa pohybovať v nepoznaných vodách duchovna. Človek je zneistený týmto zistením, pretože nebol učený nazerať pod povrch toho, čo sa zdá byť samozrejmé. Ako ľudia disponujeme mnohým nemateriálnym bohatstvom, napríklad slobodou, a to je vzácnejšie ako byť najbohatším človekom na svete. Prečo ale vidím okolo seba snahu prepísať túto rovnicu? Strácame záujem o hodnoty, ktoré sa nedajú počítať v číslach, ktoré nie sú hmotné, a preto im nevenujeme pozornosť. Čo nemá fyzickú podobu, odmietame, čo sami nepomenujeme a nevlastníme, nepoznáme. A ono sa to duchovné bohatstvo a krása človeka odráža práve tam, kde nejestvuje žiadne zrkadlo!
Nazeranie do svojho vnútra, sokratovské „poznaj sám seba” dnes predpokladá istú metafyzickú vzburu jedinca. Poznať svoju slobodu, to je dnešná výzva; pretože svoju slobodu neprežívame, keď sa stotožňujeme s každým populárnym názorom a velebíme všetky vykonštruované pravdy na internete. Takým spôsobom len sami seba vrháme do Platónovej jaskyne, slobodne si volíme nevedomosť. Skutočná sloboda začína vnútri, v najhlbších tajomných vodách ľudskej duše. Potrebujeme prebudenie a precitnutie, pretože iba tak sa môžeme vzoprieť univerzálnym názorom, ktoré nás neoslobodzujú, ale pripravujú o slobodné myslenie. Pre aktívne prežívanie slobody je v istom zmysle nevyhnutné vzbúriť sa konvenciám.
Každý z nás je zodpovedný za svoje vlastné rozhodnutie. Každý z nás je zodpovedný za to, čo sa deje v spoločnosti. Každý z nás je zodpovedný za absenciu ľudskosti v akejkoľvek oblasti. Každý z nás je zodpovedný za prítomnosť moderných démonov… Každý z nás a pri tom nik. A to všetko začína slobodou v momente, kedy si uvedomím, že aj ja nesiem zodpovednosť za svoje rozhodnutia a moje slobodné činy sú súčasťou enormného kolektívneho produktu mojej súčasnej spoločnosti. Individuálna zodpovednosť sa stáva kolektívnou, pretože žijeme v nevyhnutnom vzťahu so spoločnosťou. Buďme opatrní, koho si vpustíme do nášho vnútra ľudskej spoločnosti, pretože v ňom je ukrytý poklad, ktorý sa nazýva ľudskosť.
Esej hodnotí spisovateľ Marek Vadas:
Väčšina esejí na tému druhého Johanidesovho citátu o moderných démonoch sa z rôznych uhlov pohľadu zaoberala sociálnymi sieťami a potenciálnym zneužitím osobných údajov. Preto som v množstve prác ocenil iný spôsob uchopenia témy, ktorý sa dôslednejšie držal autorovej myšlienky. Ema Pisarčíková na ňu nazerala z filozofického pohľadu a pevné ukotvila pojmy, s ktorými sa rozhodla operovať.
Sloboda a zodpovednosť sú kategórie, o ktorých ľudstvo premýšľa od počiatkov, no pre autorku je dôležité hľadať „pod povrchom toho, čo sa zdá byť samozrejmé“. Moderného démona vidí v samotnom ľudstve, sme nepriateľmi sami voči sebe a práve tento konflikt rozvádza k riešeniu, odhalenému v nadpise.
