Instantné poetické zamyslenie
Ó, áno, to je presne to, čo sme potrebovali, kávičky a koláčiky – pri knižkách. Rozmýšľajme spolu, ako by to asi mohlo vyzerať, keby tu bol Facebook a Instagram napríklad od začiatku 20. storočia. To by stihol ešte aj Hviezdoslava, od ktorého by si sociálne siete zrejme vyslúžili nejaký vzletný hanlivý prívlastok ako „appky, pristrihnuté na západe“, ako sa raz náš bard vyjadril o novej podobe poézie Ivana Kraska.

No a Krasko... scrolluješ mu instafeed a vidíš tie inšpirácie – tu Baudelairove Kvety zla, odfotené niekde v kaviarni; tu zas dekadentné zátišie s Havranom E. A. Poea; možno knižka zasadená do industriálneho prostredia cukrovaru v Klobukoch, ale ktorá? Noc a samota, zopár pochmúrnych veršov ako teaser na novú zbierku, alebo, nebodaj, redukcia textov na minimalistické dvojveršia, ktoré by sa celé zmestili na obrazovku smartfónu?

V medzivojnovom období si predstavujem úspešný oficiálny instagramový profil pre Edíciu mladých slovenských autorov či zverejňovanie kľúčových pasáží z manifestov avantgardných poetík. Sformovala by sa katolícka moderna homogénnejšie, keby mali spoločný FB fanpage a mohli by pálčivé otázky riešiť v četovacej skupine?

Isté je to, že v druhej polovici 20. storočia by ovládli sociálne siete kratšie aj dlhšie básne Miroslava Válka (ale nie tie najdlhšie, texty ako Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať by zrejme ostali zabudnuté, pretože sú „príliš dlhé“). Bohužiaľ, zo sociálnych sietí by sa asi rýchlo stali socialistické siete, ktoré by sa využili na budovanie novej spoločnosti – bežný používateľ s dobrým vkusom by sa tak musel psychicky pripraviť na záľahy spamu.

Trnavská skupina by asi ostala verná papieru, ale Osamelí bežci by sa pustili v ústrety všetkému možnému novému, takže by bolo veselo, kým by ich nezabanovali. Undergroundom by automaticky bolo všetko, čo by malo menej ako tisíc followerov na Instagrame / lajkov na Facebooku – a Dominik Tatarka by bol stále populárny, len by mu mazali príspevky a namiesto zvodných agentiek (ktoré napokon ostali samy zvedené), by naňho nasadili hekerov.

Ťažko povedať, ako by boli poznamenané 90. roky, keby už vtedy existovali sociálne siete – myslím si však, že túto dekádu ani netreba rozvádzať, lebo ona samotná má evidentne hranice možného až kdesi za hranicami mojej predstavivosti.

A sme viac-menej v súčasnosti, kladieme si obľúbenú otázku profesora Čúzyho, ktorý ma učil na FiF UK literatúru 20. storočia: A čo s tým? Čo s literatúrou a digitálnym priestorom? Čo s novými možnosťami textovania? Čo s eventuálnymi transformáciami žánrov? Čo s písaním na sociálnych sieťach? Mala by to skúmať literárna veda alebo skôr sociológia? Alebo literárnovedná sociológia?

Nové priestory (aj) pre literatúru teda priniesli hneď niekoľko otázok, keďže sa však nachádzajú takmer na konci textu v dĺžke 3059 znakov (vrátane názvu a podpisu), asi sa nemusím báť toho, že sa niekto k nim dostal, zamyslel sa nad nimi a pustil sa do ich riešenia – jedine, že by teda automaticky očami zascrolloval až naspodok stránky.
 
Matúš Mikšík