Iný žáner, tie isté problémy

Horúce letné dni sa menia na rovnako teplé letné noci a ja sa upotený trápim nad knihami. Prečo som sa na toto znovu dal? Pýtam sa sám seba v duchu, keď očami hltám stovky slov textu. Postavy, zápletky, všetko sa mi začína zlievať. Potom si spomeniem. Chcel som skúsiť niečo iné a rozlúštiť záhadu.

Ako teoretik populárnej kultúry si nevdojak kladiem otázky. Ako je to so slovenskou detektívkou? Ponúkajú únik? Píšu sa u nás ešte alebo realita nefunkčného štátu svojou absurditou predbehla fikciu?

Naoko abstraktný problém. Zaujímavý akurát tak pre teoretikov literatúry, čudákov s nosom neustále strčeným v knihách. Patrím k nim, ale mojou „expertízou“ je iný žáner – fantastika. No tú slovenskú nenávidím i milujem zároveň. Milujem preto, lebo je naša domáca, nenávidím preto, lebo väčšinou je až zúfalo monotónna a nekreatívna.

A tak som si ja, popkultúrny teoretik a kritik fantastiky povedal, že skúsim iný žáner. Nechal som sa nalákať na ten „o zločine“. Do neho patria detektívky, kriminálky, thrillery, špionážne dobrodružstvá a podľa slovenských distribútorov a vydavateľov aj horor. Iste, historické prepojenie by sme tam našli, ale mám pocit, že horor je samostatný žáner. Ale dobre teda, pristupujem na túto hru, lebo horory mám rád. Nie je nič lepšie počas horúcich dní, ako príjemné mrazenie z umelého strachu.

Rozhodol som sa však ísť na to inak. Pri čítaní a listovaní vlaňajšou ponukou slovenského krimi som sa snažil teoretika a odborníka vo mne umlčať. Chcel som sa do tohto žánru ponoriť ako laický čitateľ s jedným jediným cieľom – nájsť knihu, ktorá vyvolá napätie. Ukázalo sa to ako obrovský problém.

Pútavá záhada

Viem, že v týchto prehľadoch ide hlavne o to, aby som referoval o každej knihe zvlášť. No nedokážem to urobiť bez akéhosi obšírnejšieho rámca ani bez toho osobného úvodu. Nazývam to „určenie si referenčného bodu“. To zahŕňa moje očakávania, znalosti žánru i predchádzajúce skúsenosti a nejakú ukážkovú knihu, ktorá bude slúžiť ako ideálny predstaviteľ, s ktorým slovenské krimi budem porovnávať. Čítaval som Troch pátračov, Sherlocka Holmesa, Dominika Dána i Ďura Červenáka. Ako prípravu na tento prehľad som sa pustil do Snehuliaka Jo Nesba. Toto boli moje kotvy, rámce pri čítaní.

No a potom som sa začal hrabať v tej kope kníh, čo u nás vlani vyšla, a skúšal prísť na to, čím začať. Vtedy sa objavil prvý problém. Väčšina kníh sa navzájom podobala alebo mala gýčové obálky, ktoré ma ani trochu nelákali, práve naopak.

Na prebaloch sa často objavovali inotaje odkazujúce na súčasnú alebo minulú turbulentnú politiku Slovenska alebo sa zobrazovali ženy, ktoré sa ocitli v problémoch. Rozmach tém bol, podobne ako pri fantasy, až žalostne úzky. Aspoň na prvý pohľad.

Starý známy

Siahol som teda po tom, čo mi bolo povedomé. Dominik Dán, stálica slovenského krimi. Kedysi som jeho knihy hltal. Končila sa mi vtedy puberta a surový jazyk i svet „dánoviek“ sa mi zdal ako niečo výnimočné. No časom som jeho knihy odkladal, teraz si ho prečítam len sporadicky. Vlastne nečítam, počúvam ho ako audioknihu, lebo len tak je pre mňa znesiteľný.

Uvedomil som si totiž, že Dán píše to isté dokola. Občas sa mení uhol pohľadu rozprávača, občas mená, roky, ale v podstate je to stále to isté. Po desiatkach kníh sú jeho témy, jazyk (ktorý vlastne nikdy nebol dobrý, len som to nevidel), hrdinovia a zápletky pomerne prevarené. Pribúda aj textovej vaty, a tak čítanie Dána ma irituje zo všetkého najväčšmi. Taký populárny vypísaný autor a s niečím novým a nápaditým príde len raz za niekoľko rokov. Inak nevybočuje zo svojho štandardu.

Navyše, ani to nie sú detektívky. Áno, knihy obsahujú detektívov a pátranie a vrahov, všetko potrebné pre detektívku. Ale ako i sám autor často prízvukuje, pri chytaní vraha hrá najvýznamnejšiu rolu náhoda. Možno to tak naozaj funguje v realite, ale takto uspokojivá detektívka nevzniká. Výnimkou nie sú ani jeho najnovšie počiny Mačacia Stopa a Bremeno Minulosti (obe Slovart).

Príjemným zistením však bol fakt, že Dánove knihy už nefungujú len ako samostatné príbehy, ale začínajú tvoriť uzavreté dilógie a trilógie.

Rozmýšľam, prečo sa teda čitatelia k nemu vracajú? Stagnujúci autor, prevarené prvky... Asi je to ako vkĺznuť do známej krčmy alebo vychodených papúč. Je to dôverne známe, povedomé. Dán sa už pravdepodobne ako literatúra alebo krimi ani nečíta. Čítať Dána znamená vypočuť si ďalšie historky známych a kamarátov. Kvalita ide bokom.

Tomuto rozumiem, nebudem Dánovi jeho fanúšikov zazlievať. Bolo by však fajn, keby práve on nebol výkladnou skriňou slovenskej detektívky a neudával normu.

Že nie je? Prečo mám potom v zozname jeho napodobeninu od iného vydavateľstva?

Václav Neuer je v podstate Dán, len ho vydáva Ikar. Jeho Uplakaná jeseň je ďalším dielom jeho voľnej série, ktorá takisto sleduje dobrodružstvá bratislavskej mordparty. Tiež sa tu stretáme s dvomi vyšetrovateľmi obkolesenými pestrými charaktermi, ktorí naháňajú zločincov v hlavnom meste. Neuer dáva väčší dôraz na detektívnu prácu než Dán, ale v podstate je to to isté. Iný bar, tá istá značka piva.

Medzi stálice slovenskej krimi patrí už aj Juraj Červenák. Ten nadviazal v roku 2021 na svoj cyklus o Steinovi a Barbaričovi knihou Pre hrsť dukátov (Slovart). Tu nie je čo dodať. Červenák je technicky zručný vypísaný autor a jeho detektívky fungujú nielen ako krimi, ale aj ako autentický historický román. V čitateľskej aj recenzistickej obci za ne žne chválu a ja nebudem iný. Mohol by som namietať, že je to v podstate šablónovitá kniha, ale Červenák má tú šablónu v malíčku. V tomto smere je omnoho reprezentatívnejší ako Dán. A ten jeho jazyk, tá jeho práca s historizmami! Majster remesla.

Keď už sme pri historických detektívkach, malú záhadu pre mňa predstavovala séria dobrodružstiev Leopolda Sanitasa. Ide o štyri knihy autorky Barbory Gero. V roku 2021 vyšiel vlastným nákladom zatiaľ posledný diel Vražedné sprisahanie. Ostatné diely má však vo svojom portfóliu vydavateľstvo Elist, ktoré vlani zabezpečilo aj nové vydanie prvého dielu. Priznám sa, mám preto mierny chaos, ktorý diel kde a kedy vyšiel. Dobrou správou však je, že všetky diely sú stále dostupné, minimálne ako e-knihy.

Dobrá správa je to hlavne preto, že Gerovej príbehy sa nehrajú na niečo, čím nie sú. Sú to historické brakové dobrodružstvá. Pomerne krátke. Pabperbackové vydanie im mimoriadne svedčí a tak isto je to niečo, čo sa oplatí dať skôr do čítačky. Oddychové nenáročné dobrodružstvo pre fanúšikov žánru. Kvalita ustupuje zábavnosti a úprimne som tomu rád, lebo niečo presne také som v krimi aj hľadal.

Nový podozrivý

Keď som mal za sebou známe mená, vrhol som sa na tie menej známe. Aspoň pre mňa. Podozrivých z napísania dobrej kriminálky bolo dosť. Začal som „prešetrovaním“ atraktívne vyzerajúcej knihy Volavka (Ikar) od Františka Kozmona. Prilákala ma hlavne tým, že zápletka sa odohráva súčasne v Bratislave a v okolí Viedne. Navyše, nie je o skorumpovaných politikoch (hoci v nej vystupujú). V podstate má poriadne zapletenú záhadu, ktorú som chcel rozlúsknuť spolu s vyšetrovateľmi. Ako strany pribúdali, moje nadšenie opadalo.

Kniha spočiatku nemá jasno v tom, kto je jej hlavný hrdina. Keď sa to konečne ustáli, uvedomíte si, že štvrtinu máte za sebou. Zároveň sú v nej ploché a klišéovité postavy. Hlavne ženské predstaviteľky si to odnášajú – vyznievajú jednorozmerne a, samozrejme, všetky z nejakých nevysvetliteľných dôvodov idú po našich nesympatických detektívoch. Jednoducho, musia mať chlapa za každú cenu a mne nie je úplne jasné prečo.

Toto by ani neprekážalo. Ak je štýl a záhada dobrá, krimi plochých hrdinov unesie. Lenže Kozmonov štýl je suchý a nudný. Knihe chýba energia či silnejšia atmosféra, jednoducho niečo, čo by ju vyčlenilo z priemeru.

Vrátane obálky, na ktorej je vystrašená žena. Inak, to by mohla byť samostatná kategória slovenského krimi  – knihy, ktoré majú na obálke vystrašenú, podozrievavú alebo hrozivo sa tváriacu ženu. Dominovalo by v nej vydavateľstvo Naše vojsko, od ktorého mi v zozname pristali dve knihy. Napriek tomu, že sa obe odohrávajú v rozdielnych prostrediach, sú ľahko zameniteľné. Obe napísali ženy (čo nie je problém, len treba rátať s tým, že ženy k žánru pristupujú inak ako muži), obe sú o ženách v nebezpečných situáciách a obe majú hrozné gýčové obálky. A obe sú priemerné. Nie zlé, ale nie dostatočne zaujímavé, aby som ich označil za dobré.

Prvá z nich je kniha Kristíny Pavelkovej Hriech minulosti. V nej sa mladá a úspešná podnikateľka Sara musí vyrovnať s kriminálnou minulosťou svojej firmy. Dej sa začína tradičným klišé: bohatá panička má všetko, ale nie je s tým spokojná, lebo majetok a moc nie sú nič. Aby bola šťastná, potrebuje chlapa, ktorému urobí deti. A do toho prídu vyhrážky. Podarí sa jej prežiť a zároveň nájsť naplnenie života?

Klišé na klišé, ale viem, že tento prístup má svojich fanúšikov. Zjavne to vie i autorka. Ja jej teda nebudem nič vyčítať.

Soňa Bulbeck napísala podobne ladenú knihu Unesená, ktorá je o tajnej agentke Lessly. Tá sa špecializuje na prípady odohrávajúce sa v Saudskej Arábii. Tentoraz pátra po unesenej princeznej. Prostredie je exotickejšie ako pri jej sesterskej knihe, čitateľ má možnosť nahliadnuť do inej kultúry. Ale stále ide o priemernú spotrebnú knihu.

Autor Peter Gašparík debutoval vo vydavateľstve Marenčin svojou knihou Smrť v Štiavnici, ktorá hneď dostala aj pokračovanie Smrť na Zlatých. Úprimne, ide asi o najhoršie kusy v tomto výbere. Lebo sa tvária ako skutočné knihy, no ide iba o nejaké dlhšie poviedky, resp. novely, ktoré sú príliš priamočiare, jednoduché. Toto nie sú knihy, ktorým svedčí tvrdá väzba, toto sú rodokapsy.

Nič proti rodokapsám. Sám si rád kupujem tie hororové. Ale viem, do čoho idem. Viem, že to bude nekvalitný brak. Gašparíkove knihy tak na prvý pohľad nevyzerajú, lenže už po pár stranách čitateľ pochopí, že klamú telom. Aspoň že nie sú dlhé.

Na druhej strane tu máme Tri hodiny ráno, útly paperback Juraja Raýmana  (Filmotras). V podstate je to taký jednoduchý Zločin a trest. Hrdina knihy o tretej ráno omylom prejde cyklistku a počas nasledujúcich približne 100 strán sa s touto skutočnosťou snaží vyrovnať. Je to zaujímavá autorská kniha, ktorej by možno ten tvrdý prebal slušal väčšmi. Ale takto sa aspoň zmestí do vrecka a na cesty.

Napodobňovatelia

Už nejaký čas sú v móde severské detektívky. Aj naši autori sa na túto vlnu naladili. Aspoň tak sa to zdá pri knihe Pod snehom (Slovenský spisovateľ) od Kataríny Pivarčiovej. Tá sa doteraz venovala hlavne romantickým príbehom, ale život je zmena a tak presedlala na detektívku. Jej príbeh sa točí okolo stretávky bývalých maturantov. Bujaré oslavy však prekazí snehová víchrica a mŕtvola v saune.

Pivarčiovej štýl je jednoduchý a nenáročný. V zásade ide o príjemnú priemernú oddychovú literatúru s jemným závanom severskej krimi. Nie je to kompletná vykrádačka.

To však nemôžem napísať o knihe Prepínač Jakuba Mišči (Art Floyd). Ide o kriminálku s poriadnou prímesou hororu, v ktorej sa banda stredoškolákov ocitne tajomným sadistom uväznená v pivnici. Na povrchu v Bratislave ich rodičia podnikajú pátranie na vlastnú päsť.

V podstate je to slovenská Saw – Hra o prežitie so všetkými prvkami, čo k tejto filmovej značke patria. Dobre napísaná, ale stále vykrádačka. No na rozdiel od Gašparíka je Miščiho kniha paperback, takže viete, že idete čítať poctivé žánrové béčko. Mám rád knihy, ktoré sa na nič nehrajú.

Správy z našej reality

Teraz sa dostávam k hlavným podozrivým. Naša slovenská realita je často absurdnejšia a zamotanejšia než ten najlepší kriminálny román. V realite sme sa však nedočkali uspokojujúceho rozuzlenia. Práve v tomto je zásadný rozdiel medzi fikciou a skutočnosťou. Na konci dobrej kriminálky je zločinec odhalený a potrestaný. Alebo, ak sledujeme dianie očami zločinca, je to sympatický gentleman à la Dany Ocean, ktorý má pre svoje konanie vznešené dôvody. Radi držíme palce rebelským hrdinom, ako je napríklad Robin Hood. V skutočnosti sa však tieto dve veci na Slovensku nestretajú.

Preto mám s nasledujúcimi knihami menší problém. Nie je to ani tým, aká je ich kvalita. Hoci napríklad taká Biela zástava Mareka Viciana (Variflex) je napísaná zle. Od popisov, štýlu, jazyka až po výstavbu príbehu. V ňom náš autor bojuje s poistnými podvodníkmi. Text má postmoderný experimentálny nádych tým, že sú do neho vložené QR kódy, aby si čitateľ mohol fikciu porovnať s realitou. Nápad je to skvelý, ale v už dosť zlej knihe jednoducho vyrušuje. Navyše Vicianov beletrizovaný popis skutočnosti necháva v čitateľovi pachuť, lebo sme sa nedočkali ani sympatických postáv, ani uspokojivého konca. Vydarenejšie pracoval s beletrizáciou skutočnosti Ľubo Olach vo svojom Predsedovi (Marenčin).

V neveľmi nenápadných inotajoch popisuje vzostup k moci Borisa Kollára. Pardón, v knihe je to Peter Stolár. Opomeniem niekedy naivný štýl písania i jazyk, nedá mi však nespomenúť, že práve v takomto druhu rozprávania absentuje  tradičná príbehová štruktúra. Chýbajúce zakončenie v pravom slova zmysle je len šľahačka na torte. A pomyselnou čerešničkou sú otrasné posledné vety („Že sa vám to, vážení čitatelia, nezdá? Ani mne, ale ako hovorí klasik, na Slovensku je to tak. Alebo žeby nie?“). To len keby náhodou niekto po 220 stranách nepochopil, o čom je reč. Podceňuje ma autor? Absolútne áno.

Lepšie je na tom Policajná chobotnica (Ikar) Petra Šlosera z jeho série krimi románov. V nej sa stretáme s pozadím fiktívnej vládnej strany Zder a jej prepojenia s políciou. Výborne napísaná kniha, ale trpká pachuť ostáva. Príliš to pripomína realitu.

Prečo teda takéto knihy vychádzajú? Asi tam funguje ten bulvárny princíp. Vieme síce, ako to všetko je a že sa to neskončí dobre, ale chcem vedieť o tých špinavostiach všetko do posledných nepríjemných detailov. Možno to s nami pohne. Len je otázne, či toto pohnutie padne na úrodnú pôdu. Fikcia reflektuje realitu, aby potom realita mohla reflektovať fikciu.

Podľa skutočných udalostí hlása nápis na prebale jednej z tých lepších kníh, čo vlani u nás vyšli. Tupilak (Slovart) Marka Thelena je jasnou napodobeninou severskej kriminálky. A nielen to. Odohráva sa na malebnom Islande a chlad dýcha z každej strany. Opäť to je vydarená napodobenina. Zápletka sa točí okolo vraždy slovenskej podnikateľky na pracovnej ceste. Výbuch jednej z mnohých Islandských sopiek komplikuje vyšetrovanie.

Pri tejto knihe som nemal predstavu, kde sú jej prieniky do reality a myslím, že je to jedno. Lebo kniha funguje i sama osebe ako poctivý krimi thriller. A to je najdôležitejšie. Keď už chce autor čerpať z trpkej reality, tak je nutné robiť to tak, aby jeho príbeh obstál aj bez kontextu, aby vedel stáť aj sám, na vlastných nohách. Ako sme sa doteraz presvedčili, niekedy je ten kontext na škodu.

A niekedy je to to najdôležitejšie. Kniha Ondreja Horáka Ztracený svatý je celá o kontexte. Je napísaná po česky, českým autorom, ale vydala ju Slovenská národná galéria. Slúži totiž ako doplnok k výstave Akcia ZET, ktorá sa zameriava na propagandistické umenie Československa za stalinistickej éry. Aj zápletka je vlastne o tom: Slovenská kunsthistorička pátra v Prahe po stratenom obraze Stalina.

K tejto knihe mám zmiešaný postoj. Na jednej strane ide o úchvatné postmoderné dielo. Je dobre napísaná a skvele spracovaná. Či už ide o grafiku, typológiu, obálku aj obsah. Mieša text, historickú fotografiu, kresbu a komiks do jedného celku. Zároveň slúži ako perfektný výklad a priblíženie umeleckej reality druhej polovice dvadsiateho storočia.

Na druhej strane, kniha pôsobí mierne snobsky. Nie je to oddychové čítanie, dokonca ani žánrové. Text je prešpikovaný odbočkami, vysvetlivkami, odbornými výrazmi. Neustále čitateľa o niečom poučuje. Mne osobne to neprekážalo, ale táto kniha sa rozhodne nedá čítať len ako príbeh. Je to náročné, ale poučné čítanie. Preto si myslím, že laického čitateľa, ktorý hľadá hlavne oddych, nemusí zaujať.)

Horory

Horor patrí medzi moje obľúbené žánre. Som presvedčený, že i slovenský masový čitateľ ho má rád. Lenže spoločenská tradícia u nás tvrdí opak. Označenie horor u nás vyvoláva viac hrôzy než samotné texty. Napriek tomu sa ľudia boja radi a na tropické leto si neviem predstaviť ideálnejšie čítanie .

Preto slovenskí vydavatelia a distribútori maskujú horor ako „mrazivý thriller“, „krimi“ alebo inými absurdnými výrazmi. A napriek tomu všetci vieme, že Jozef Karika píše horory.

Vlani chcel čitateľskú obec zaujať dvojknihou Hlad / Smäd (Ikar). Ide o zbierku poviedok, ktoré fungujú aj samostatne, ale na istej rovine sú prepojené a vytvárajú strašidelnú fikčnú históriu Ružomberka. Karika v tejto rovine napodobňuje Lovecrafta alebo Kinga. Navyše sa hrá s textom, jeho umiestnením a orientáciou. Ide o zaujímavú autorskú a literárnu hru, ale mnohých čitateľov to zmiatlo.

Navyše, s Karikom mám podobný problém ako s Dánom; píše dookola to isté. Nehovoriac o tom, že jeho štýl je suchý a napriek všetkej snahe chladný. Má problém vo mne vzbudiť hrôzu, jeho pointy a postupy už neprekvapia. Začína byť nezaujímavý a opakujúci sa. Ako autor sa len málo vyvíja. Musím však dodať, že kratšie texty mu momentálne svedčia väčšmi.

Oproti tomu taký Ján Babarík koketuje s hororom tiež, ale svoju polohu v ňom ešte len hľadá. To mu dovoľuje dávkovať veci postupne (Karika na to nemá cit) a hrať sa so žánrovými prvkami. Jeho kniha Posledný revenant (Marenčin) je poctivo napísaný horor, ktorý voľne odkazuje i na predchádzajúce Babaríkove príbehy. Sám je však aj funkčným čítaním. V tomto pripomína Kariku, len je o vlas lepší. Treba však dodať, že táto kniha je pomerne zaujímavým slovenským zombie príbehom.

No slovenský horor, ktorý ma vlani najväčšmi potešil, je prvotina Petra Derňára Škrabot (Lindeni). Nie vždy je to strašidelné, dokonca obrovské časti textu okolo hororu ani nejdú. Miestami je to dokonalá kópia Kariku. V príbehu čítania som mal teda zmiešané pocity. No autor akoby to tušil a vyvolal ich náročky. Lebo v istom momente príde zvrat a všetko sa zmení. Veci do seba zapadnú a dostávame uspokojivý, dobre napísaný napínavý príbeh. Derňár vie, čo a ako píšu jeho kolegovia, vie, čo čitateľ očakáva, a vie sa s tým šikovne hrať. Už dávno ma slovenská kniha tak neprekvapila.

Rozuzlenie

Ak som nejakých autorov alebo knihy vynechal, ospravedlňujem sa. Nedostavili sa na „výsluch“ alebo nebol čas. Aj tak vyšetrovanie ukončujem.

Realita, hlavne naša slovenská, je príliš neuspokojivá, aby nateraz prenikala do našej žánrovej literatúry. Ak tak má robiť, nech je to u šikovných autorov, ktorí majú jasný cieľ. Bulvárny princíp sám osebe to neutiahne.

Slovenské krimi je síce príťažlivé v polohe, v ktorej realitu reflektuje, ale najlepšie sa číta práve tam, kde sa od nej vzďaľuje. Lebo len tam dostanem uspokojivý príbeh, ktorý prináša katarziu. To večerné správy nedokážu.

Zároveň som si uvedomil, že problémy slovenských autorov presahujú žáner. Tie isté veci, s ktorými som sa stretal vo fantastike, sa dajú nájsť aj v krimi. Nedostatok gradácie, repetitívnosť motívov a tém či nedostatočná redakčná alebo autorská úprava textu. Toto je všade univerzálne. Našťastie, pár výnimiek sa vždy nájde. A práve preto sa do slovenských kníh púšťam vždy a znova – dúfajúc, že tie kvalitné kusy nájdem. Keď nie v tomto žánri, tak v inom.

Juraj Búry (1991)

Doktor estetiky, publicista a novinár, ktorého doménou je žánrová literatúra. Hlavne horory a fantastika. Okrem toho má rád komiks a mačky.