Irena Brežná v Goetheho inštitúte: Ruštinu si nechcem nechať zobrať

Goetheho inštitút pozval do svojich priestorov Irenu Brežnú a spolu s vydavateľstvom Aspekt a vydavateľstvom Absynt zorganizovalo skvelú diskusiu, ktorá sa dotýkala viacerých tém.

V oboch vydavateľstvách vyšli knihy tejto výnimočnej autorky a reportérky, ktoré sú do veľkej miery o jej minulosti, no v týchto dňoch prichádzame na to, že majú presah aj do súčasnosti. Najmä teda v spojitosti s vojnou na Ukrajine a migráciou jej obyvateľstva nielen smerom na Slovensko.

Irena Brežná počas diskusie hovorila okrem iného aj o ruskom imperializme a o koloniálnych vojnách, v ktorých sa ocitla a bola ich svedkyňou. Na otázku ako prežívala chvíle, keď sa začala vojna od spoluzakladateľky ASPEKTU Jany Cvikovej, ktorá diskusiu moderovala s Michalom Hvoreckým, odpovedala:

„Mám pocit, že sa to všetko opakuje. Nemám to už ani čím doplniť (svoje texty a knihy). Pani prezidentke Čaputovej som povedala – ak pôjdete na Ukrajinu, aj by som s vami išla – no inak sa tam nechystám. Nie je ma tam treba. Dozvedela som sa, že dávajú (ruskí vojaci) výbušniny pod mŕtve telá. To isté sa dialo v Čečensku, používajú tie isté zbrane. Teraz sa na to pozerám tak, že som to už prežila.“

Ani po toľkých rokoch, čo sa skončili obe vojny v Čečensku, sa však jej postoj k neprávostiam či ruskému prezidentovi, nezmenil. „Ak to tak môžem povedať, dnes mám pocit zadosťučinenia. Dúfam, že sa dožijem toho, že Putin skončí na súde v Haagu.“

Veľmi ťažká otázka, ktorú položil spisovateľ Michal Hvorecký, sa týkala témy znásilnenia ako vojnovej zbrane, či dokonca vojnovej stratégie Ruska na Ukrajine. Irena Brežná k tomu prečítala úryvok zo svojej knihy Vlčice zo Sernovodska:

Za hranicami tela

Otvorený list čečenskej obhajkyni ľudských práv Zajnab Gašajevovej

Milá Zajnab,

pred niekoľkými dňami si mi volala z Ingušska, snažila si sa byť pokojná, aby si ma nevystrašila. Udalosť, o ktorej si mi ticho rozprávala, sa ma hlboko dotkla. Smútok, hnev, strach, zamyslenie. Ty si v priebehu minulých dvoch vojen videla množstvo smrti a mrzačenia, nakrúcala si utrpenie a informovala o ňom na Západe tak často, že všetko nepo­chopiteľné sa pre teba stalo takmer bežným. Lenže tento nový zločin je ešte nepredstaviteľnejší ako „obyčajná“ voj­nová smrť. Toto mi povedal Tvoj pridusený hlas, tie unavené pauzy, Tvoja bezradnosť:

„Už nevieme, čo máme robiť. Príďte za nami.“

Sotva som Ťa niekedy počula takto rozprávať – po všetkých tých zločinoch, ktoré už siedmy rok sprevádzajú Tvoj život, a ktorým si sa naučila vzdorovať so stoickým pokojom, aby si neprepadla šialenstvu. Nedávno som čítala esej Organizované zlo od poľského reportéra Ryszarda Kapuścinského, v ktorej píše o súvislostiach genocídy a vojny s ich deštruktívnymi vý­plodmi. Páchateľ privádza prenasledovaný národ, do ktorého si premieta zlo, do bezvýchodnej situácie, z ktorej sa zúfalým ľuďom javí ako jediné východisko smrť. Žiaľ, Kapuściński zo svojej analýzy vynecháva Čečensko.

Povedala si mi, že ten prípad sa udial počas čistky 2. júla 2001 v dedine Sernovodsk. Lenže Sernovodsk je iba meno, ktoré zastupuje celé Čečensko, ku ktorému sa ruská armáda správa, ako keby nepatrilo k zvyšku ľudstva. Hovorila si, že maskovaní vojaci – ale aj tí, čo bez hanby ukazovali svoje tváre, pretože nadobudli takú sebaistotu, že sa už neboja nijakého trestu – znásilňovali na poli mužov aj ženy pred očami obyvateľov, ktorých tam nahnali. Niektoré z obetí sa potom dobrovoľne prihlásili za kamikadze, nosičov bômb, ktorí sú odhodlaní zobrať na seba výbuch. Po tom, čo vy­buchla ich duša, je na rade telo. Dvaja z nich už svoj úmysel uskutočnili, jeden zomrel, druhého zachránili s početnými zraneniami. Znásilneným sa už nechce žiť.“

Napokon ako každá diskusia s Irenou Brežnou, i táto bola veľmi emotívna a opäť zanechala v poslucháčkach a poslucháčoch hlboké stopy, ktoré len tak nezmiznú. V tých, čo mali možnosť zažiť ju naživo, bude rezonovať ešte veľmi dlho, ak nie navždy. A tí, čo ste túto skvelú príležitosť prepásli, si môžete diskusiu vypočuť, aj keď s oneskorením, no predsa, TU.

Irena Brežná
Slovensko-švajčiarska spisovateľka, vojnová reportérka, humanitárna pracovníčka, aktivistka a publicistka. V roku 1968 emigrovala spolu s rodičmi do Švajčiarska, kde žije dodnes. Pred rokom 1989 prispievala ako švajčiarska korešpondentka do Rádia Slobodná Európa, britskej BBC a nemeckého Deutsche Welle. Dvanásť rokov aktívne pracovala v Amnesty International. Od roku 1980 píše do niekoľkých nemeckých a švajčiarskych novín. Vo Švajčiarsku získala niekoľko ocenení za žurnalistiku a literatúru, teraz je čerstvo ocenená štátnym vyznamenaním – Pribinov kríž II. triedy, ktorý získala za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj SR. Jej knihy vychádzajú v niekoľkých jazykoch, a ako sama tvrdí, písať v cudzom jazyku jej zabezpečuje istý odstup.