Italo Calvino v kráľovstve nevypovedateľného

Preto by sme asi mali použiť formuláciu: bol milovník rozprávania, miloval bez prekážok plynúci tok slov, ktorý niekam smeroval, niečo opisoval, skúmal, zachytával atmosféru, posúval osoby z bodu A do bodu B.

Vyrástol na rozprávaní iných, potom už rozprával sám. A vo všetkom, čo písal, sa vytrvalo a dôkladne, pri rozličných témach, vracal k otázkam, ktoré ho celoživotne znepokojovali. Pasca, v ktorej sa ocitá intelektuál, ak sa správa konzekventne, a (ne)existencia možnosti, ako z nej uniknúť, tvorivý proces a miesto autora v ňom a to najdôležitejšie, o čo sa pod hladinou textu usiloval po celý život, úsilie o nemožné, o zjednotenie, zmierenie života a literatúry.

Pulzujúce srdce literatúry

Calvino debutoval dvadsaťtriročný v turínskom vydavateľstve Einaudi, kde následne dlhé roky pracoval. Román Cestička pavúčích hniezd vyšiel v roku 1947, uprostred obdobia vrcholiaceho neorealizmu. Už prvé publikované dielo vyvolá postupom času otázky, pozastavenia nad inakosťou, ktoré budú sprevádzať autorovu tvorbu až do konca. V Calvinovom podaní je neorealizmus akýsi iný; alebo to možno nie je neorealizmus? V čom je Calvinova prvotina iná, zistíme už po prečítaní prvých strán. Cestička pavúčích hniezd je autorovo spomínanie a hold partizánskym časom. Čitateľom ich však sprostredkuje pohľad dospievajúceho chlapca, ešte dieťaťa. To autorovi umožňuje pomenúvať veci priamo, v celej zložitosti, komplexnosti a nejednoznačnosti, bez hrubého filtra nánosov a významov, ktoré dospelí osobám, udalostiam a faktom pridávajú. Autor prináša na partizánske hnutie pohľad zboku, väčšmi ho zaujímajú jednotlivé postavy, ich dialógy a pocity. Ako sám hovorí, keďže rád podáva návod na použitie svojich textov najmä v predslovoch k reedíciám svojich diel a v mnohých esejach, téma, hoci bytostne blízka, sa mu zdala priveľmi zaťažená pátosom a inštitucializovaná. „Viac ma zaujímal výber detailov. Tých detailov, ktoré nás previedli z ligurského mestečka na konci Druhej svetovej vojny do kráľovstva nevypovedaného a nevypovedateľného, čo každý z nás nosí v hĺbke svojej osobnej skúsenosti a čo sa mení na pulzujúce srdce literatúry.“

Dvaja Calvinovia

Kontúry Calvinovej tvorby jasne vystupujú z pohľadu dneška alebo celkom nedávnej minulosti. Nepredpokladám však, že jeho súčasníci naplno vnímali, že majú v Calvinovi päťdesiatych rokov do činenia s dvoma odlišnými autormi. Jeden z nich sa po románovom debute naplno venuje poviedke nesporne realistickej a Einaudi mu navrhne vydanie antológie celej jeho doterajšej poviedkovej tvorby. Súčasťou antológie sa stanú aj majstrovsky napísané  novely Oblak smogu a Stavebné špekulácie. Kým poviedkový Calvino sa venuje zostaveniu štruktúry antológie a venuje tomu naozaj veľa času, ten druhý Calvino, majster fantasknosti, napíše trilógiu Naši predkovia a pomedzi to ešte dva roky pracuje na prerozprávaní dvesto ľudových rozprávok z celého Talianska. Láska k rozprávaniu vrcholí. Pod spoločným názvom Naši predkovia sa skrývajú tri slávne Calvinove fantasticko-alegorické historické romány Rozdvojený vikomt (1952) v slovenskom preklade Hany Ponickej, Stromový barón (1957) a Nejestvujúci rytier (1959) v slovenskom preklade Michaely Jurovskej.  Protiklad dvoch Calvinov najvýraznejšie ilustruje vydanie Stromového baróna a novely Stavebné špekulácie v jednom roku (1957). Realita versus fantasknosť. Len na okraj, Nejestvujúci barón sa v roku 1960 dostal do finále najvýznamnejšej talianskej literárnej ceny Strega a Pier Paolo Pasolini, ktorý Calvinov román vo finále ceny predstavoval, ho odporúčal aj touto básňou:

Jeho próza je 

skôr francúzska ako toskánska,

jeho vzlet skôr voltairovský 

ako našinecký: mám rád jeho nie sivú

prostotu, jeho nie unavujúci cit pre mieru,

jeho nie domýšľavú jasnosť.

Jeho nádhernú lásku ku

kvasiacemu a pokrivenému svetu príbehov. 

Pasolini a Calvino si boli od mladosti veľmi blízki aj napriek rozličným polemikám napríklad o mieste autora v tvorivom procese. Calvino si držal od čitateľa aj od diela určitý odstup, kým Pasolini sa domnieval, že čitateľovi sa má autor takpovediac vnucovať, že má byť v diele výrazne prítomný. Neskôr ich vzťah ochladol, Pasolini to komentoval: „Cítim, že Calvino už nie je vedľa mňa.“ Calvino, chladnejší, rezervovanejší, neodpovedal. Pasolini si napriek tomu až do smrti zachoval ku Calvinovi priateľskú náklonnosť.

V literárnej polemike s Carlom Cassolom, ktorý nabáda autorov, aby sa odvrátili od súčasnosti a hľadali podstatu literatúry vo večných ľudských hodnotách, autor Našich predkov tvrdí, že sa treba vrhnúť do súčasnosti, precítiť ju a vychádzať z nej. Vedomý si zdanlivej rozporuplnosti svojich tvrdení dodáva: „Na to, aby som verne zachytil rytmus súčasného života, musím písať o bitkách a dueloch v časoch Karola Veľkého. No súčasnosti sa nezriekam.“

Čo spája dvoch odlišných Calvinov, v čom sa ich množiny prekrývajú? Pravdepodobne najmä v spôsobe písania. Natalia Ginzburg, spisovateľka a kolegyňa z vydavateľstva Einaudi: „Jeho štýl bol od začiatku priezračný a jasný. S postupom času sa stával krištáľovo čistým. V jeho textoch všetko podliehalo presnému rytmu dýchania.“

Uprostred vesmíru

So začiatkom šesťdesiatych rokov sa veci definitívne menia, aj keď na prvý pohľad sa môže zdať, že sa vracajú do pôvodného stavu – Calvino je už len jeden, zjednotený a v tvorbe opatrný, takmer nič nepíše. Je dôležité nezabudnúť, že v roku 1957 vystupuje z Komunistickej strany Talianska. Z elegantného a zdvorilého listu je jasné, že rozlúčka je definitívna a úplná. Ako z listu vyplýva, sovietsky zásah v Maďarsku v roku 1956 je len vrcholkom ľadovca. Dajme opäť slovo Natalii Ginzburg: „Svetlo v jeho knihách je iné, zo žiarivého a ligotavého sa mení na biele, nie studené, ale pusté. Irónia je tam stále, no ťažšie zachytiteľná, bez radostnej energie, biela a pustá ako mesiac.“

Človek už nie je v strede autorovho záujmu, ten hrá na väčšom ihrisku a vo vesmírnych súradniciach je človek menej ako zrnko piesku. V roku 1965 vychádzajú Kozmikomické poviedky, v ktorých sú protagonistami celé galaxie či čierne diery. Calvino pri ich písaní využil svoj záujem o vedu a vedecké výdobytky a ako názov poviedkovej zbierky naznačuje,  aj humor a iróniu.

V roku 1967 sa Calvino s manželkou a dcérou sťahujú do Paríža. Majú v úmysle stráviť tam päť rokov, do Talianska sa vrátia v roku 1980. Podobne ako predtým New York, aj Paríž Calvina nesmierne priťahoval. Stretáva sa tu najmä s Raymondom Queneauom, ktorý ho predstaví ďalším členom skupiny OULIPO, básnikom a matematikom, medzi nimi aj Georgeovi Perecovi. Calvino práve dokončuje preklad Queneauovho diela Modré kvety a čoskoro sa stane zahraničným členom OULIPO. Tvorba Raymonda Queneaua a ďalších členov zoskupenia má na Calvinovu autorskú prácu veľký vplyv, aj vďaka nim do Calvinovho písania vstupuje kombinatorika. Calvino je v styku aj s Claudom Lévi Straussom,  a Michelom Foucaultom, navštevuje prednášky Rolanda Barthesa o umení kombinatoriky.

Neviditeľné mestá

Dlhé roky príprav a na podnety bohaté prvé parížske roky prinášajú v roku 1972 svoje ovocie. Vychádzajú Neviditeľné mestá, jedinečné dielo, v ktorom autor uviedol do života výsledky svojho dlhoročného výskumu a úsilia pridať literatúre novú hodnotu, aby sa stala rovnocennou vedeckým disciplínam. Výsledkom je nádherný text, umelecké dielo, ktoré si milióny čitateľov na celom svete kladú na nočný stolík, aby sa k nemu vracali a obracali ho v rukách a všetkých zmysloch ako diamant, ktorý sa vzpiera akejkoľvek interpretácii, či skôr neustále ponúka nové. Neviditeľné mestá sú inšpirované dielom Marca Pola Milión. Marco Polo rozpráva veľkému vládcovi Tatárov Kublaj chánovi o cestách po jeho obrovskej krajine, opisuje mu mestá, ktoré nikdy nevidel, nie sú však preto o nič menej reálne. Jedna z interpretačných teórií hovorí, že Marco chánovi opisuje svoje mesto, Benátky. Opisuje nielen architektúru, budovy, ulice, opisuje aj vzťahy, atmosféru, ktorá v danom meste vládne, zákony, zvyky.

To, čo nám autor ponúka, nie sú iba príbehy, Calvino zachytáva emočné vyžarovanie ľudského rodu a zoraďuje ho do opisov päťdesiatich piatich imaginárnych miest, ktoré možno zaradiť do jedenástich tematických skupín: znaky, túžba, mestá, pamäť, oči, mená, mŕtvi, obloha...

Neviditeľné mestá je román pre tých, ktorí ustavične túžia byť niekde inde, pre tých, ktorí túžia uniknúť nástrahám minulosti, prítomnosti, budúcnosti, blokujúcim ich v ilúzii pohybu.

„Čo je dnes pre nás mesto? Myslím, že v Neviditeľných mestách som vytvoril niečo ako ľúbostnú báseň venovanú mestám, a to v poslednej chvíli, keď to bolo možné. Žiť v mestách je čoraz ťažšie. Blížime sa k nezvratnej kríze mestského života. Neviditeľné mestá je sen, ktorý sa zrodil zo srdca miest, v ktorých sa už nedá žiť.“

Miroslava Vallová (1952)

Vyštudovala taliansky a francúzsky jazyk na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobila ako konzulka na Veľvyslanectve SR v Ríme a v rokoch 2012 až 2021 bola riaditeľkou Literárneho informačného centra.  Je predsedníčkou spoločnosti Dante Alighieri. Prekladá predovšetkým z taliančiny (Alessandro Baricco, Umberto Eco, Alberto Moravia, Michela Murgia, Carlo Cassola, Italo Calvino...)