Ivan Krasko znie ako dobré, overené logo

Nespomeniem si, v ktorej triede základnej školy som sa prvý raz stretol s jeho menom a recitoval jeho báseň. Pamätám si však tú situáciu. Tragicky vážna báseň z úst dieťaťa musela vyznievať komicky. A predsa – mama sa nesmiala, otec bol dojatý a ešte dlho sa k tomu zážitku vracal. Niektorým známym potajme rozprával, že jeho syn sa naučil Otcovu roľu.  

Vtedy som ešte netušil, že budem nasledovať Ivana Kraska do Prahy, študovať na tej istej škole – Českom vysokom učení technickom – a rovnako ako on, navzdory profesionálnemu zameraniu na techniku, vnútorne sa budem orientovať na poéziu. Ani by sa mi neprisnilo, že raz budem v blízkosti ešte bielym plátnom zahalenej tabule čítať prejav s úvodnými slovami: „Stretli sme sa pri odkrývaní pamätnej tabule zakladateľskej osobnosti modernej slovenskej poézie, básnika, ktorého dielo rezonuje v tvorbe rozličných generácií dodnes.“

Pamätná tabuľa Ivana Kraska v Klobukoch, ktorú inicioval Klub nezávislých spisovateľov, zabezpečilo občianske združenie Skalná ruža a podporilo Literárne informačné centrum, sa stala realitou. 14. augusta 2021 ju odkryl veľvyslanec Slovenskej republiky v ČR pán Rastislav Káčer spolu so starostkou obce Klobuky pani Soňou Ottovou. Prítomná bola riaditeľka Slovenského inštitútu v Prahe pani Ľubica Krénová, delegácia z Kraskovho rodiska Lukovištia a ďalší hostia.

Ivan Krasko, tiež Janko Cigáň, občianskym menom Ján Botto, vzdialený príbuzný romantického básnika a štúrovca Jána Bottu, bol básnik, prozaik a prekladateľ. Venoval sa aj vedeckej práci ako chemik, historik a kunsthistorik. Po roku 1918 bol dlhý čas politikom. Získal tituly inžinier, doktor technických vied a národný umelec.

Najvyrovnanejší a duševne najvyspelejší

Narodil sa 12. júla 1876 v Lukovištiach na Gemeri. Po maturite na gymnáziu v rumunskom Brašove (1896) sa vrátil domov, kde pomáhal v podnikateľských aktivitách svojej rodine. V roku 1900 sa prihlásil na štúdium chemického inžinierstva v Prahe, ktoré úspešne ukončil v roku 1905. Ako študent aktívne pôsobil v spolku Detvan. V rokoch 1901 – 1904 bol jeho predsedom Milan Rastislav Štefánik, ktorého Krasko označoval ako svojho vtedajšieho „najintímnejšieho priateľa“. Bohumil Haluzický o Kraskovi napísal: „Janko Botto prišiel do Prahy... už po určitých životných skúsenostiach ako dvadsaťštyriročný. Bol z nás všetkých študentov najvyrovnanejší a duševne najvyspelejší... Bol medzi nami akýmsi arbitrom literárneho vkusu, estétom, ako sme ho označovali pre jeho literárne vedomosti a vždy pevne vyhranený kritický úsudok.“¹

Od konca septembra 1905 do polovice marca 1912 pracoval v Spoločnom cukrovare v Klobukoch ako chemik, potom ako technický inžinier a nakoniec ako technický adjunkt. V záverečnom vysvedčení o práci v podniku sa uvádza: „Pan inženýr Botto ve všech... stupních svého úřadování osvědčil se býti vždy naprosto spolehlivým, poctivým a pracovitým úředníkem, takže nikdy nižádným způsobem nezadal příčiny k té nejmenší nespokojenosti. Svým taktním vystupováním a svou mírnou a milou povahou získal přízně všech, kdož s ním v jakýkoli styk, ať úřední neb společenský přišli. / Pan inženýr Jan Botto opouští zdejší závod dobrovolně, a sice z té příčiny, by věnoval síly své jinému odvětví průmyslu technické chemie...“² V rokoch 1912 – 1914 pracoval ako technický vedúci výroby v chemickej továrni v Slanom. Tam skonštruoval dva technicko-chemické aparáty, z ktorých prvý bol aj patentovaný; tretí vynález sa vzhľadom na vyhlásenie mobilizácie v roku 1914, keď Krasko musel narukovať, nerealizoval. Po skončení vojny v roku 1918 sa stal poslancom Národného zhromaždenia vzniknutej ČSR, neskôr senátorom. Vzhľadom na politický vývoj bol koncom októbra 1938 na vlastnú žiadosť penzionovaný. Žil najmä v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch, kde sa nachádza aj jeho pamätný dom. Zomrel 3. marca 1958 v Bratislave, pochovaný je v rodných Lukovištiach pri dedine Kraskovo. Práve toto pomenovanie sa svojho času tak zapáčilo Svetozárovi Hurbanovi Vajanskému, že nastávajúcemu debutantovi navrhol, aby dovtedy časopisecký pseudonym Janko Cigáň zmenil na Ivan Krasko.

Vráťme sa však do obce Klobuky, kde Ivan Krasko žil a pracoval v rokoch 1905 – 1912. V tomto období napísal zbierky básní Nox et solitudo (1909) a Verše (1912). Neskôr sa venoval písaniu poézie len ojedinele. Z tvorivého hľadiska je teda „klobucké obdobie“ básnika to najvýznamnejšie.  

Misia Krasko

Slávnosť odhalenia tabule začala svoju genézu pred piatimi rokmi, na podujatí nazvanom Misia Krasko. Túto misiu s podporou Literárneho informačného centra organizoval Klub nezávislých spisovateľov s aktívnou účasťou vydavateľstva Skalná ruža. Vtedy sme s poetkou Danou Podrackou, básnikom Jánom Zamborom a výtvarníkom Jánom Kudličkom navštívili Klobuky a Slaný a spoločne sme sa začali zaoberať myšlienkou realizácie pamätnej tabule Ivana Kraska.

Iniciátorom myšlienky bol Ján Zambor, ktorý sa už pred nami vydal po stopách básnika, keď pracoval na jeho monografii Vzlyky nahej duše. Povzbudení najprv naším verným a obetavým sprievodcom pánom Vladimírom Procházkom, potom aj pani starostkou Soňou Ottovou, začali sme rozmýšľať, ako myšlienku premeniť na čin. Obecný úrad v Klobukoch našu iniciatívu privítal a navrhol umiestniť tabuľu na svoju budovu. Koncepciu riešenia a mozaiku z keramických a keramicko-sklenených kameňov znázorňujúcu jeden z typických Kraskových symbolov "topole" navrhol akademický maliar Ján Kudlička. Text na tabuľu navrhol Ján Zambor. Kompletnú realizáciu si zobrala na starosť Skalná ruža. Finančne projekt podporil Klub nezávislých spisovateľov a Skalná ruža.

Poézia ako výraz duše a srdca

Ivan Krasko je najvýznamnejším básnikom slovenskej moderny a slovenského symbolizmu. Jeho novosť sa prejavuje v tom, že prišiel s poéziou orientovanou na vnútornú problematiku človeka, venuje pozornosť záhadám ľudskej psychiky a bytia, dotýka sa aj temných, priepastných stránok ľudskej duše. Každá jeho báseň je malou lyrickou drámou. Z francúzskych symbolistov má najbližšie k Paulovi Verlainovi najmä princípom hudobnosti, obchádzania „krasomluvy“ a chápaním poézie ako výrazu duše a srdca. Vo vzťahu k českej poézii sú mu blízki modernistickí básnici Antonín Sova, Otakar Březina, Karel Hlaváček a z generácie vstupujúcej do literatúry okolo roku 1900 najmä Karel Toman, rodák z Kokovíc neďaleko Klobuk, s ktorým ho spájali priateľské vzťahy. Nemožno nespomenúť ani rezonancie s básnickým dielom Petra Bezruča.

Literárny fond udeľuje od polovice päťdesiatych rokov Cenu Ivana Kraska debutujúcim autorom za dielo vydané v uplynulom roku. Historicky prvým nositeľom tejto ceny bol Milan Rúfus za zbierku Až dozrieme (1956). Najnovšie získala prestížne ocenenie Dominika Moravčíková, ktorej debut Deti Hamelnu vyšiel v Skalnej ruži v roku 2020. To je príklad živého prepojenia Kraskovho mena s prítomnosťou, až k najmladšej básnickej generácii. 

Zo zvetranej fasády odpadáva omietka, ale z Kraskovho mena čas ani 145 rokov od jeho narodenia nič neubral. Naopak – jeho meno znie ako dobré, overené logo. Vedie nás k zamysleniu, čo je to skutočná blízkosť. S úžasom si uvedomujeme, že prerastá do spriaznenosti; aj v Skalnej ruži sa snažíme pestovať stále živý obsah pojmu modernizmus a vydávať poéziu, ktorá sa neprestáva usilovať o prekračovanie seba samej.   

^{1, 2} Citáty sú z monografie Jána Zambora Vzlyky nahej duše.

Na fotografii detail tabule s textom, ktorý navrhol Ján Zambor.

Foto: Juraj Kuniak.