Vyhľadávanie
Ján Čomaj: Fenomén Zamarovský
Vojtech Zamarovský sa narodil 5. októbra 1919 v Trenčíne. Roku 1943 absolvoval štúdium práva na Slovenskej univerzite v Bratislave. Pracoval v rôznych hospodárskych a štátnych orgánoch v Bratislave a v Prahe, vypracoval sa na odborníka na finančnú a menovú politiku, prednášal na viacerých vysokých školách, ale na začiatku päťdesiatych rokov ho vylúčili z komunistickej strany a musel si hľadať novú existenciu. V rokoch 1953 – 1956 bol vydavateľským pracovníkom Státního nakladatelství krásné literatury v Prahe. Od roku 1956 žil v slobodnom povolaní a venoval sa literárnej tvorbe. Po počiatočnej prekladateľskej činnosti sa sústredil na vlastnú literárnu tvorbu. Jeho knihy vyšli v miliónoch výtlačkov a boli preložené do 14 jazykov. Zamarovský posledné obdobie svojho života žil v Souticiach pri Prahe. Zomrel 26. júla 2006 v Prahe vo veku 86 rokov. Prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič Vojtechovi Zamarovskému ku Dňu ústavy 1. 9. 2006 udelil najvyššie štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy in memoriam.
Knihy Jána Čomaja Fenomén Zamarovský s podtitulom Mozaika vzrušujúceho života, ktorá o pár dní vyjde vo vydavateľstve Perfekt sa už nedočkal. Prinášame ukážky z textu knihy.
V nedeľu 5. októbra 1919 prišlo na svet prvorodené dieťa mladých manželov Margity a Štefana – syn Vojtech.
Rodný dom Vojtecha Zamarovského stojí dodnes na Matúšovej ulici číslo 3 pri drevených farských schodoch, nad staromestským námestím a tesne pod mohutným Trenčianskym hradom. Domček už dávno obýva keramikár Pavol Vozárik a od roku 2005 je v ňom aj Pamätná izba Vojtecha Zamarovského. Vďaka nadšencom Zamarovského diela, miestnym vzdelaným a aktívnym lokálpatriotom i vďaka vedeniu mesta je to sympatické a obohacujúce zákutie.
Belo ako gymnazista sa musel vyučiť za kominára. Otec sa tak rozhodol nie preto, že remeslo má zlaté dno, a jeho chlapec môže mať v dospelosti lepší príjem ako keby bol nejakým úradníčkom. Neviedli ho k tomu ani obavy, že Belo ako študent hádam zlyhá, nech má teda aj nejaké zázemie, niečo v hrsti pre najhorší prípad, nie. Otec len chcel, aby syn poznal hodnotu remeselnej práce, manuálnu robotu, aby zblízka spoznal obyčajných ľudí, aby im rozumel, i oni jemu, a aby si to všetko aj dokázal vážiť.
Bol v septime, keď otca pozvali na celoslovenskú schôdzku kominárov do Martina. Vzal Belina so sebou. Na chvíľu aj do sály, len aby otec zistil, aký bude asi časový rozvrh rokovania a mohol sa so synom dohodnúť, kedy sa stretnú. Na rozvrhu sa kominári ľahko dohodli, nemal však kto písať zápisnicu. Tak sa otec spýtavo pozrel na syna, a ten voľky-nevoľky prikývol. Zápisnica z kominárskej schôdzky na jar roku 1937 bola prvým literárnym dielom Vojtecha Zamarovského.
Na jeseň roku 1939 sa Vojtech zapísal na Právnickú fakultu Slovenskej univerzity v Bratislave, dnešnú Univerzitu Komenského. Neviedla ho ta túžba byť sudcom či advokátom, o ich práci nemal veľmi ani predstavu. Skôr ho lákali témy – Rím, Rímska ríša a rímske právo, cirkevné právo a jeho neprávosti, stredoveké právo a filozofia... Netušil, na čo to bude potrebovať, len ho to vábilo, ako vedia vábiť veci, o ktorých človek veľa konkrétneho nevie, ale o to intenzívnejšie čosi tuší. Ako vie muža lákať krása za závojom. Ako človeka priťahujú krajiny, ktoré nikdy nevidel, ale z čohosi, nevedno z čoho, z počutia, obrázkov, filmu, možno len z melódií si vytvára o nich predstavu. V tom ho štúdium práva nesklamalo. Zžil sa s ním.
Tušil, že literatúra, to je tá cesta, ktorá ho oddávna čaká. Možno ju ani nemal odkladať do štyridsiatky! Ale aj koňak je lepší, keď má svoje roky. Aj víno! Akéže roky, nakoniec? Veď u starých Slovanov sa stal muž dospelým až v štyridsiatke! Vtedy dosiahol „mieru“ – od toho je naše staroslovenské „meru“, povedzme – meruôsmy rok. Vtedy sa stal „sročným“ – od toho je ruské „sorok“. Až vtedy, keď chlap dosiahol „mieru“, či „meru“, „srok“, či „sorok“, mohol si prisadnúť k ohňu a rozhodovať o osudoch svojho rodu, kmeňa, občiny. Mohol voliť a byť voleným.
– Takže, o čom je tu reč? Akurát sa onedlho stanem dospelým! – povedal si Zamarovský a hneď sa cítil lepšie. Napokon, roky sa časom zlievajú. Zamarovský v tej chvíli nemal vlastne ani štyridsať. Mal, ak sa nemýlim, tridsaťosem
Onedlho si vymyslel aj tému svojej prvej knihy. A približne do roka dokončil rukopis. Kniha sa volala Za siedmimi divmi sveta.
Vyšla v Mladých letách roku 1960. Ilustroval ju František Škoda, grafickú úpravu navrhol Antonín Jukl a rukopis redigovala Marta Príbusová. Mal vyše štyristo strán, v knihe to urobilo 309 strán a ešte sedem strán farebných príloh. Formát bol veľký, 25 krát 18 centimetrov. Tlačili ju v Martine a náklad bol 8 260 výtlačkov. Publikácia mala poradové číslo 1062. O prvej knihe sa patrí všetko zaznamenať. Od tých čias vyšlo len na Slovensku ďalších šesť vydaní tohto diela. Šesť vydaní vyšlo v Česku. A desať vydaní vo svete. Málokto z nás si môže spomenúť na prvotinu, ktorá by mala toľko vydaní!
Dve vydania vyšli v Kyjeve, jedno v Moskve, dve v Katoviciach, jedno v Sofii, jedno v Tatrane po maďarsky, ďalšie dve vyšli vo vtedy ešte rozdelenom Nemecku – v Mníchove a Lipsku. Posledne jeho prvá kniha vyšla v roku 2003 vo vydavateľstve Perfekt ako súčasť Zamarovského súborného diela.
Autor bol však usilovný. Vedel, že jedno podmieňuje druhé. Ak si uvedomíme, že všetky ďalšie knihy písal pre slovenské vydavateľstvá po slovensky a pre české v češtine, napísal do roku 1985 každý rok jednu knihu. Vlastnoručne. Dôkazom sú jeho hrboľaté prsty na pravej ruke. Málokedy človek vidí také mozole. To je priam neuveriteľné. Zlý pohľad. Ako rutinovaný úradník, prirodzene, vedel písať na písacom stroji. Aj dnes je na jeho pracovnom stole moderný elektronický písací stroj. Všeličo písal na stroji, bežnú agendu s vydavateľmi, úradné listy, poznámky, odkazy..., ale literatúru vedel písať iba rukou.
Niekde vtedy, na začiatku tvorby, sa vybudovala pevná prenosová sústava medzi mozgovým centrom, v ktorom sa ukladajú naštudované vedomosti z kníh, prevažne cudzojazyčných a vlastné zážitky z ciest po historických miestach prastarých dejov, centrom, v ktorom sa indukuje prúd logickej fantázie a z ktorého vyviera rozprávačské umenie autora – a tromi prstami na pravej ruke. Bez tohto spojenia to nefungovalo.
Keď som sa pozeral na tie kľavé prsty, samý mozoľ, predstavil som si aj začiatok tohto veľkolepého spojenia, na tie spomínané centrá – aj tam vznikajú podobné mozole?
Vojtech Zamarovský napísal štrnásť či pätnásť pôvodných diel, podľa toho, aké kritérium si zvolíme. Vyšli dosiaľ v asi stoštyridsiatich vydaniach a ich súhrnný náklad možno odhadnúť na vyše milióna. Dvadsaťdva kníh preložil do češtiny alebo slovenčiny, bol medzi nimi Schiller, Goethe, Rousseau, aj staré eposy. Prekladal z francúzštiny, nemčiny, angličtiny a latinčiny. Je autorom päťdesiatich dvoch rozhlasových pásiem, ktoré mali vyše sto repríz. Na jeho scenár nakrútili približne štyridsať umeleckodokumentárnych filmov. Z jeho diel vyšlo dvadsaťšesť zväzkov v slepeckej tlači a takmer štyritisíc minút audiokaziet pre nevidiacich a slabozrakých.
Rozprávanie o Vojtechovi Zamarovskom som dopísal v polovici júla. O pár dní neskôr, 26. júla 2006, prišla smutná správa, odišiel navždy. Verejnosť sa s ním rozlúčila na Olšanskom cintoríne v Prahe, rodina a blízki v Souticiach. Tam sa s ním rozlúčil aj jeho rodák, Trenčan a priateľ Ivo Veliký. Na truhle bola červená ruža. Taká, akú rád nosieval na saku Vojtech Zamarovský.
