Vyhľadávanie
Jaroslav Vlnka
Jaroslav Vlnka(1971)debutoval básnickou zbierkou Verše na raňajky (Odkaz 2000), ktorá získala prémiu Ceny Ivana Kraska. Vyučuje na FF UCM v Trnave, pravidelne publikuje recenzie, básne, poviedky a eseje v literárnych časopisoch. Je dlhoročným prispievateľom Knižnej revue.
Disharmónia
Obloha je hustý záhon
modrých ruží, uprostred neho
v chatrči na spadnutie
so strieškou z tupých tŕňov
žije Boh
a pletie darčekové košíky...
V zovretých pästiach šteklia lienky,
zároveň páchne prach, peľ a čas.
Aký horký paradox!
Nebeský kosec oslou kosu ostrí
a čerstvé potom
skláňa tieto živé kvety...
Autoportrét
Zhoď, prosím, Bože, na mňa kamene
a z kúta duše zarev: amen!
Srdcia bytostí bijú nečujne.
Vždy ráno potom iste vstanem.
Čudák som, ktorému sa čudujem,
kam jeho kroky vedú presne.
V zápale často býva rúhanie
aj nezvyčajne miestne.
Zrodenie tela
Nikdy som sa nenarodil. Nikdy
neodkry meno, ktoré krivdí.
Pôrod je ako hlava Salome v striebre,
možno sa mama mýli, klam je v rebre...
Ten ľadový krížik na mojom čele,
ktorý nakreslila naslineným prstom
príjemne schol a chladil,
až zrazu nebolo nič, čo ešte vadí...
Kým schol, príjemne chladil
a potom vpustil brata smrti,
keď silil som sa do spánku.
Oči zovreté ako päsť
a jazyk ako mŕtvy hadík
po slaných perách sa plazil,
po červenom kameni...
Už viem, že oblaky sú vymyslené,
že všetko, čo má krídla, vidí
so zrakom aj slepé...
Anjel, bocian, havran aj okrídlená veta
– rozličné veci veští to, čo lieta...
Na konečnej č. 31
Asi som nebol mladý
ako dátum v kalendári,
končiaci sa každý mesiac
pod Golgotou.
V prázdnej lipovej vani
uvzato krúžili vrany.
A opäť kruhy,
pod očami.
Rybník, ktorý
odmieta zatvoriť vodu.
Vešiaš si vlasy
na vlny z rádia,
nevinne piješ dážď
z obitého pohára.
Máš z neho
v očiach dúhu.
Tak mäkko ako lupene
v ostružlinkách ceruziek
ležia nám zármutky v pamäti.
Rovnica
Za vlastným chvostom
vystrašene krúži drak.
Aký otrasný súčet:
vraj vo večnosti
už na nič
nebude
čas.
* * *
Keď anjel padá, bolí tráva
a z okien dočahuje
voda na požiar.
Z ciest, po ktorých prešli
čierne mačky,
vracajú sa ľudia.
Dívajú sa hore
či to predsa nie sú hviezdy.
Nie.
A tak spievajú glória.
Bez slova slovo
Mŕtvy kňaz
z Vlkolínca
miluje Rúfusove verše.
Slová, ktoré vravíme zakaždým,
privádzajú do mlčania.
V zimných korunách
krehnú včely,
cínový Kristus
zohrieva na chrbte kríž.
Mŕtvy kňaz
z Vlkolínca
miluje jeho verše.
Jeden počúva,
ďalší mlčí.
K modlitbe patria
obe ruky.
Pravé ráno
Neotváram okno,
aby som zabudol.
Všetky slimáky klamú,
sú bezdomovci.
A cesty, ktoré vedú,
sú bezpečné
a šliapu do záhuby.
Plachý vetrík
sa vymotáva z tŕňov.
Zmena počasia
Kostra ryby pláva oparom,
ktorý lesy hádžu za hlavu.
Je to len šarkan z detského sníčka,
ktorý na každom prste ťahá
farebnú čiarku.
Slnko je v blate také smiešne,
za tmavým štítom ako zvárač
čaká... na zázrak kontinuity,
iní na kultúru dažďa.
Odhrň si svetlo, všetko z očí,
na území krajín krutonocí
môžu žiť len krátkozrakí,
s bodliakmi na klepetách.
* * *
Ako zabúdaš, votrelec, na domov?
Je cudzí v ovčom rúne sen...
Sklonená hlava pojedá
azbestové ihličie.
To je tá rakovina pastiera,
vľúdna dýka,
eschatológia Zeme
a vraj v nebi nebyť
nie je možné.
Z básnickej zbierky Jaroslava Vlnku Púšť, ktorá vychádza vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov.
