Je to ozaj nadnedobré?

Ocenenie za prvú myšlienku získal Oliver Turok Heteš z Gymnázia Hubeného v Bratislave. Je prvou esejou, ktorú vám zo súťaže Esej Jána Johanidesa prinášame.
Novú esej na našom webe nájdete vždy v pondelok, stredu a piatok. 
Celkové výsledky súťaže a viac informácií nájdete na tomto odkaze.

Je to ozaj nadnedobré? 

Esej bola inšpirovaná myšlienkou:  „Obávam sa, že sa blížime k obdobiu, keď sa ľudia budú dorozumievať ochudobneným jazykom ako v komixe.“

 

„…Ak jestvuje slovo „dobrý”, na čo je potrebné slovo zlý? „Nedobrý“ celkom postačí – je dokonca lepšie, pretože je presný opak, čo sa nedá povedať o druhom slove. Alebo ak potrebuješ silnejší výraz slova „dobrý”, aký zmysel má celá reťaz nepresných a nepotrebných slov ako výborný či vynikajúci a všetky ostatné? Ten význam predsa vystihuje „naddobrý”, alebo, ak potrebuješ ešte niečo silnejšie „nadnaddobrý“,“  hovorí postava v dystopickom románe Georga Orwella 1984. Rozplýva sa nad jazykom Newspeak, ktorý odstránil synonymá a zbavil sa antoným – namiesto slov ako studený či studenší používa neteplý a nadneteplý. Je to jazyk plný skratiek, striktne bez výnimiek, je ľahký na naučenie. Je to oklieštený, stále sa zmenšujúci jazyk, ktorý využíva zjednodušenú gramatiku a trpasličiu slovnú zásobu na kontrolu más – pretože dôsledkom ochudobneného jazyka je ohlúpnutý ľud – a na to, aby znemožnil ľuďom rozmýšľať o abstraktných konceptoch. Pochoval snahu o pochopenie, čo i len pomyslenie napríklad na slobodu, občianske práva, individualitu, rovnosť, náboženstvo a vedu, keďže tá je bez dostatočne rozsiahlej slovnej zásoby márna. Je možné, že aj náš jazyk kráča k takémuto katastrofickému koncu? Spejeme do tohto štádia aj bez Veľkého brata a vlastným pričinením?
Osobne vidím najväčší problém týkajúci sa úpadku jazyka v už spomínanej stenčujúcej sa slovnej zásobe. Zatiaľ čo drobné gramatické chyby či napríklad nesprávne použitá predložková väzba nevedú k absolútnemu znehodnoteniu obsahu, je nesmierne nepríjemné, ak je myšlienka kvôli nedostatku slov limitovaná iba na myseľ hovoriaceho. Ostáva uväznená v bubline – v bubline ako v komikse, z ktorej nedokáže uniknúť. Príčin je viacero. Napríklad výrazný posun, niektorí možno budú preferovať výraz pád zo schodov, ktorý prišiel s globalizáciou sveta, komunikácie či kultúry. Konkrétne s angličtinou plaviacou sa hlavne na vlne technológií. Anglické výrazy sa vkrádajú do nášho každodenného slovníka a vytláčajú naše pôvodné slová, čo neplatí iba pre mladú generáciu. Ďalej je tu aj otázka vulgarizmov, ktorých problémom nie je ich vulgárnosť samotná, ale skôr ich schopnosť pohodlne nahradiť veľké množstvo plnohodnotných výrazov. Takéto slová môžu plniť funkciu slovies, prídavných aj podstatných mien. Do tejto kategórie by sme pokojne mohli zaradiť aj kvantum univerzálnych a výplňových slov ako oné, ondiť (sa) či vlastne. Z hľadiska jazyka by sa to, že je človek vulgárny dalo prepáčiť, ale to, že formuluje vety s využitím širokej škály okolo štyroch slov, je likvidačné. Napokon by som spomenul čítanie (kníh). Jeho výhody sú rovnako početné ako nevýhody jeho nedostatku v našich každodenných rozvrhoch. Mnoho ľudí si nedokáže nájsť čas na knihy, čo je vyložene zlé. Knihy totiž na rozdiel od filmov či komiksov, ktorými sa náš jazyk nepochybne tiež obohacuje, ponúkajú skoro nulové rozptýlenie od slov. Absencia vizuálnej časti neodvádza pozornosť od jazyka a spolieha sa naň ako na jediný prostriedok na prerozprávanie myšlienky alebo príbehu, čo následne slúži na rozvoj slovnej zásoby, teda by sa dalo povedať, že vyvažuje neblahé efekty prvých mnou spomenutých bodov.
Hoci dokážem uznať existenciu škodlivých trendov a negatívnych vplyvov na náš jazyk, kvôli svojmu pomerne mladému veku nedokážem spoľahlivo posúdiť, či z dlhodobého hľadiska skutočne aktívne degeneruje. A teda mi zostáva sa pýtať, keď jazyk upadá: Odkiaľ? Odkedy? Keď upadá, musí predsa odniekiaľ padať. Sú teda jazyky za svojím zenitom? Angličtina má Shakespearea dávno za sebou, no náš jazyk je príliš mladý na to aby sme mohli s určitosťou prehlásiť, že už dosiahol svoj vrchol, a pri tom tvrdíme, že sa z neho rúti strmhlav dole. Načo sa potom naši drahí kodifikátori toľko snažili? Tlačili pred sebou skalu hore brehom ako Sizyfos, len aby sa o niekoľko storočí mohla na vrchole obrátiť a im zostalo bezmocne sa prizerať tomu, ako sa valí naspäť drviac všetko, čo vybudovali?
Odpoveďou je, že žiaden vrchol, kde sa vývoj jazyka zmení na jeho úpadok, neexistuje. Bolo by mylné vyhlásiť, že jazyk prekvital v minulosti viac ako je tomu dnes. Percento negramotnosti je najnižšie v histórii ľudstva (88% v 1820 a 58% v 1960 oproti dnešným 14%). A keďže cieľom spoločnosti by malo byť férové rozširovanie vedomostí rovnakou mierou medzi všetky vrstvy obyvateľstva, tieto čísla svedčia o úspechu. Predstava, že sa väčšina ľudí v minulosti vyjadrovala lepšie ako väčšina ľudí dnes, je nepochybne skreslená. Skreslená faktom, že si ako dôkaz a za príklad berieme menšinovú skupinu tých, ktorí komunikovali na úrovni. Každé obdobie dokáže byť podobne krititcké, teda je schopné hravo odsúdiť vyjadrovacie schopnosti obyčajného človeka. Každé obdobie sa totiž pozerá do svojej minulosti a tvorí si mienku o jazyku na základe hŕstky obyvateľov alebo prežívajúcich vrcholných (literárnych) diel. Je zrejmé, že je potrebné obklopovať sa hodnotným jazykom, pretože zo schopnosti dobre a ucelene vyjadriť sa, máme úžitok najviac my sami. Napriek tomu tvrdím, že nie vždy je nutné odsúdiť jeho menej kvalitné formy a uvedomiť si, že práve takéto existovali po celú dobu jeho vývoja.
Jazyk je bezpochyby zložitá záležitosť. Je náročne naučiť deti a mladých ľudí rozprávať a písať, ak z ich strany nie je prejavený práve horlivý záujem. A keď sa naskytne príležitosť zjednodušiť si jazyk, človek ju berie všetkými desiatimi. Za to ho nesmieme viniť. Lenivosť predsa vedie k nachádzaniu jednoduchších ciest a tie by sa inak dali nazvať pokrokom. V úvode som použil výraz úpadok jazyka. Znamená to teda, že ak skombinujem tieto dve myšlienky, výsledkom bude, že dochádza zároveň k úpadku a k pokroku? 
S určitosťou si dovolím prehlásiť, že jazyk nikdy nestagnuje. Rovnako sa dá povedať, že sa neustále vyvíja. Preto to, čo zažívame teraz – zmeny v spôsobe komunikácie a vyjadrovania sa sú opäť iba vývojom, ktorý bezpochyby nie je črtou len našej doby. Niektorí teraz podotknú, že je značne smutné, že sa náš jazyk vyvíja práve týmto smerom. Zvoľme si nebyť takí nagatívni.  Skala je tlačená hore brehom, pretože je dostatok ľudí, ktorí ju tlačia. Slov pribúda, určite nie sú mazané zo slovníkov, a aj štát si potrebu jazyka uvedomuje a v teórii ho podporuje. A aj keď to v praxi náhodou nestačí, stále je dostatok kníh, filmov, či ochotných jednotlivcov zapálených pre vec – pre vec zachovania, rozširovania a zlepšovania jazyka. Uvediem príklad: jednoducho dobrí učitelia, reportéri, spravodajcovia, spisovatelia.
Náš národ nevymiera, preto nehynie ani náš jazyk – zánik národa je totiž jediná prirodzená cesta k zániku jazyka. Oni predsa idú ruka v ruke. Ľudia sa strácajú, generácie sa striedajú, a môže sa stať, že sa nám v istom momente bude zdať otrhaný, zbedačený, vychudnutý, ale vedzte, že pokiaľ ľudia neprestanú rozprávať, dorazí jazyk do pomyselného cieľa bohatší ako keď vyrážal.


Esej hodnotí prozaička Soňa Uriková:

Aj keď by sme sa mohli zahrať na diablových advokátov a polemizovať o nadužívaní citácií Georgea Orwella v esejistických textoch, tu si autor výrokom z knihy 1984 pomáha umne, ide predsa o esej na tému jazyka a Orwellove slová nám ako čitateľom poskytujú výborný vstup do textu. Ten je sám o sebe podnetný a Oliver využil odrazový mostík, ktorý si týmto citátom vystaval. 
Autor rozumie vývoju jazyka a zbytočne nemoralizuje o úpadku krás slovenčiny, ale prijíma zmeny, ktoré jazyk – ako  jeden z pilierov aj našej rýchlo sa rozvíjajúcej spoločnosti – do seba nasáva. Esej prináša komplexný pohľad a detailnú argumentáciu všetkými podstatnými smermi, udržuje si prehľadný jazyk a v závere nenásilne apeluje na čitateľa, aby sa vybral cestou pozitívneho náhľadu na vec. Na tejto inteligentnej eseji treba oceniť aj formálnu stránku príspevku s použitím citácií.