Je tu kúsok farebného Mexika

Jane H. Hoffstädter a mexickému ilustrátorovi Santiagovi Solís Montes de Oca vyšla exotická kniha o lávovom králikovi Teporingo. 

Sľubuje dobrodružstvo a spoznávanie Mexika a navonok dokonca zaváňa inakosťou, modernosťou a dávkou šmrncu. Postačuje to?

Vydavateľstvo E. J. Publishing knihou Teporingo ponúklo čitateľom a čitateľkám výlet do Mexika, krajiny, ktorá v publikáciách pre deti nie je veľmi frekventovaná. Záverečné predstavenie autorky objasňuje, že výber prostredia podmienila práve autorkina láska k nemu. A urobila dobre!

 

Minimexikopédia

Knihu robí výnimočnou práve prostredie. Spoznávame bežné súčasti Mexika, typické jedlá, miesta, fungovanie spoločnosti a jej zvyčaje. Zostávame pri tom najtradičnejšom a najznámejšom, no pri deťoch vo veku od 6 do 9 rokov, ktorým je kniha určená, takáto dávka prezentácie Mexika úplne postačuje. Ak začneme od konca, zistíme, že súčasťou knihy je aj Minimexikopédia. V nej sa dozvedáme viac ako v beletristickej časti, širšie a adekvátnejšie vzhľadom na štýl a zámer.

Minimexikopédia má výhodu, že svojím obsahom smeruje väčšmi k encyklopédii než k beletrii. Texty tejto časti sú preto faktické, jasné, stručné, hoci s určitou zainteresovanosťou autorky. „Opuncia a jej plody. Je to kaktus a v Mexiku ho nazývajú nopal. A verte-neverte, jeho listy sa dajú jesť. Len čo je zbavený pichliačov, môžete ho konzumovať surový alebo si ho pridať napríklad do praženice. Tento kaktus má aj plody, ktoré sa v Mexiku volajú tunas (u nás len plody opuncie). Mňam, sú fantastické a veľmi zdravé.“

Vďaka drobným odchýlkam od „striktného encyklopedického jazyka“ a prihliadnutiu na vek čitateliek a čitateľov nie je Minimexikopédia odtrhnutá od beletristickej časti, práve naopak – akoby bola jej pokračovaním, hoci nedejovým. Treba podotknúť, že autorka nezabudla na názornosť. Pri opisovaní polohy Mexika upriamila pozornosť aj na Slovensko a vzájomne ich porovnala – nielen veľkostne, rovnako aj umiestnením na Zemi.

 

Sýty vizuál

Podstatu žánru dopĺňajú ilustrácie, ktoré sú – upozorňujem – v celej knihe na vysokej úrovni. Majú novátorský ráz, strohé línie, napriek tomu sú obrazovo nasýtené a výpovedné i v kontexte deja. Farebne sa ilustrátor pridŕža toho, ako je Mexiko vnímané – farebnosť, detailnosť, hravosť, plnosť. Napriek tomu sú ilustrácie minimalistické a strhávajú pozornosť aj vďaka svojej hravosti. Pri tejto knihe by sme mohli povedať, že obal a vizuál určite predá.

Zaujímavá je i voľba číslovania kapitol. Na prvých stranách knihy zisťujeme, že existuje mayský/aztécky číselný systém. Aby sme sa v ňom zorientovali, naše čísla majú pridelené svoje maysko-aztécke ekvivalenty. Jednotka bodku, č. 5 rovnú hrubšiu čiaru a číslo 20 niečo, čo pripomína vlajku. Tento číselný systém potom nachádzame v celej knihe. Ide teda nielen o edukatívnosť, ale aj o zábavu – niekedy máte totiž pocit, akoby ste sa snažili prečítať tajnú správu.

 

Potenciálna postava

Okrem vyššie spomínaného má kniha výhodu i v novom type postavy – lávový zajac, Teporingo. Maličký, ľahučký, druhovo vzácny, s drobnými okrúhlymi ušami, krátkymi labkami a  minichvostom vám je sympatický okamžite. Autorka ho síce predstavila na dvoch miestach (v úvode beletristickej časti aj v Minimexikopédii), no nikde sme sa o ňom nedozvedeli dosť. O jeho vzťahoch k iným, živote predtým, o tom, ako ho zmení cesta za morom, ktoré túžil vidieť. Všetko je načrtnuté, ale nedopovedané.

 Edukačné prvky (výška, váha, vzhľad, čo jedáva, kde žije a pod.) striedajú krátke nekompletné príbehy o tom, čo sa naučil, čo zažil v škole, nič však kompletnejšie. Ide skôr o konštatovanie a rýchly prierez jeho doterajším bytím, ktorý neposúva dej, iba narúša jeho plynulosť. V jednej situácii sa napríklad dozvieme, že sa učil na literatúre čítať – hlavne kvôli zloženiu keksov, nelogicky prechádzame k tomu, že mliečne nemôže, lebo ho z toho bolí brucho, potom, že zjedol nanuk, skrúcal sa od bolesti, videl jogurt, ten už nezjedol. Následne čítame komentár „Ako hovorím, škola je už za mnou,“ ale pokračuje v ďalších myšlienkových pochodoch – zbieranie mincí po turistoch a vlastnenie palubného lístka. Spomína lietadlá, autá a lode, no až v ďalšej časti povie: „Hej, medzičasom som sa už dozvedel, čo je plť, čo je čln a čo loď.“ Autorka neponúka kľúč k tomu, čo Teporingo pozná, čo nie a čo spoznal až počas cesty za morom. Dozvedáme sa všetko akoby mimochodom. Tak sa stáva, že sa niekedy zarazíte a poviete si – Loď nepozná, ale surf áno?

Potenciál postavy nie je využitý, pretože Teporingo iba putuje a hoci sa prekonáva, neposúva sa osobnostne ďalej. Stále je rovnako vystrašený, rovnako zvedavý, rovnako neistý. Na konci vieme iba to, že sa chce vrátiť späť. Kľúčové momenty chýbajú. Škoda... pretože sme chceli vedieť, ako sa dostal do lietadla (kamarát Potkan mu tvrdil, že je to veľmi náročné, ale mohlo by sa to podariť) alebo ako sa Veverička dostala na surf a čo zmenilo jej rozhodnutie vrátiť sa späť, alebo ako sa zoznámila s inými postavami, ktoré ovplyvnili jej názor. Namiesto toho čítame iba o putovaní, ktoré má plno odbočiek. Nehovoriac o tom, že vôbec nevyužil to, čo sa v škole naučil (napr. spomínané čítanie).

Kniha má možnosť uspieť, no v tejto fáze je dobrým konceptom, ktorý treba ešte dotiahnuť. Inak pôsobí ako dej o všetkom a o ničom s množstvom opisu a bez akcie.

V rámci deja sú však dve silné scény – keď sa rozhodnú pomôcť korytnačke s prenášaním jej detí do mora a samotný záver.

Kniha Teporingo by mohla zažiariť, zatiaľ však iba svieti.

 

Lucia Panáčková (1993)

Vyštudovala slovenský jazyk a literatúru a etickú výchovu na UMB v Banskej Bystrici. Pôsobila ako kurátorka pre literárne zbierky v Literárnom a hudobnom múzeu v Banskej Bystrici, v Bábkovom divadle na Rázcestí v Banskej Bystrici ako dramaturgička. Venuje sa recenzovaniu súčasnej slovenskej literatúry, predovšetkým tvorbe pre deti, organizuje literárne podujatia, spolupracuje aj s divadlom.

 

Jana H. Hoffstädter: Teporingo

Ilustrácie: Santiago Solís Montes de Oca

Bratislava: E.J. Publishing, 2021