Každý rok u nás vychádzajú v priemere tri tituly z nizozemskej literatúry. Podľa prekladateľa Adama Bžocha ide vždy o preklady kvalitných autorov. Takým je aj román Verejné práce (kalligram 2013) Thomasa Rosenbooma. Prinášame vám postrehy z knihy a diskusie, ktorá sa konala za účasti samotného autora aj prekladateľa 16. apríla v bratislavskom Panta Rhei. Podujatie moderoval Silvester Lavrík.

Fučiace parníky, luxusne pôsobiace hotely, rušné prístavy s rybím zápachom a húf ľudí kráčajúci s kuframi zo stanice. Obraz Amsterdamu v 80. rokoch 19. storočia v tomto románe evokuje atmosféru ľuďmi, zvukmi a zápachmi nasýteného holandského mesta závratným tempom sa meniaceho na modernú spoločnosť. Svet veľkomesta, v ktorom sa dejú rozsiahle urbanistické zmeny, nie je pre dnešného čitateľa neznámy. Veď niečo podobné sa deje aj u nás, hoci s tým nemusíme súhlasiť. Zaujímavejšie je to, čo sa deje na jeho periférii. Každé veľkomesto má aj svoje tiene, miesta, od ktorých odvracia tvár. V prípade Amsterdamu sú to mokrade, veľká chudoba a ťažba rašeliny rovnajúca sa otroctvu. Na močaristých škvrnách pôdy medzi rašelinovými vodnými priekopami žijú biedni rašelinári, tzv. Poľní, ubití prácou, zrastení s vlhkou mokraďou, vyzerajú, „akoby celú zimu jedli iba seno“. Tento svet plynie opačným smerom a dýcha vlastným tempom, deje sa tu čosi živelné, magické a zároveň prosté. Uprostred tohto prostredia sa odohráva príbeh ťahajúci za sebou ako okovy dejiny jednej civilizácie – Židov. Rozprávač ich príbeh opisuje poeticky, ako zlomenú haluz, ktorá sem spadla z iného života, nedobrovoľne. Títo obyvatelia sa metaforicky sami stávajú mokraďou. Ich existencia je ťaživá a čímsi neustále zahalená. Poľní sú tematicky na okraji, polohou na boku mesta, na periférii záujmu. Román je však aj o tom, ako sa to celé otočí a oni konečne nájdu vyslobodenie

Oba svety spája motív identity. Židovská rodina Benneminovcov, kedysi žijúca podľa Tóry, hľadá svoje korene. V priestore veľkomesta zas autor zachytil motív prostredníctvom dvoch hlavných postáv – lekárnika Anijsa a opravára huslí Veddera. Títo obstarožní páni túžia po verejnom uznaní. Anijs sa vidí ako záchranca ľudských životov bez doktorského diplomu, Vedder ako kritik mestskej architektúry píšuci pod pseudonymom a vychýrený opravár huslí. Je v tom zvláštna tragikomika, obaja sa snažia zo všetkých síl stať sa odborníkmi vo svojom odbore, no stále sú to len diletanti, ktorých poháňa vlastná fascinácia vecou. Natoľko sú zaslepení túžbou „byť niekým“, „niečo znamenať“ medzi obyvateľmi, že to nahlodáva ich zmysel pre morálku. Schopnosť rozhodnúť sa eticky je v ich prípade závislá práve na tom, aký obraz to o nich na verejnosti vyvolá. Dostávajú sa teda do trápnych situácií a všetko, čo robia s pôvodne dobrým úmyslom, vyznieva presne opačne. Ich nadutosť a nafúkanosť nie je stále rovnako výrazná a nepríjemná. Autor sa s charakteristikami postáv pohráva a minuciózne dávkuje. Čitateľ môže mať teda pocit, že tieto postavy nie sú zlé, len, žiaľ, zaslepené. V tom tkvie bravúrna psychologizácia postáv, ktorú vyzdvihol i prekladateľ Adam Bžoch.

Takmer v každom európskom literárnom diele možno nájsť vo väčšej alebo menšej miere tematizáciu napätia medzi osobnou a verejnou identitou človeka. V tomto zmysle je román Thomasa Rosenbooma vytrvalou a rozsiahlou štúdiou ľudského vnútra. Veď azda jeho najväčším vzorom je práve Dostojevského Zločin a trest.


Adam Bžoch: Román s byrokratickým názvom verejnosť veľmi zaujal. Je napísaný precióznym, patinovaným, obradným, miestami až ceremoniálnym jazykom z konca 19. storočia typickým pre realistické romány. Má v sebe veľa dramatického napätia, irónie, ale aj irónie nechceného. Je trochu zastaraný a dýcha atmosférou sveta, ktorý už neexistuje. V diele ide predovšetkým o priblíženie atmosféry zašlého, neexistujúceho, svojím spôsobom aj fantastického sveta. Taktiež môže zaujať nezvyčajnou optikou – obrazom Amsterdamu z konca 19. storočia, ktorý sa nachádza v čase obrovitánskeho boomu, keď sa špekuluje s pozemkami, stavajú sa hotely, stanica, investujú sa nemalé financie. Myslím si, že je to niečo, čím román môže zaujať aj nás, pretože my sme možno v podobnej situácii, ako boli Holanďania v tom čase. Tiež je u nás množstvo „malých“ ľudí, ktorí si myslia, že z toho môžu nejako profitovať a zbohatnúť, ale v konečnom dôsledku končia zase len ako „malí“ ľudia.

Thomas Rosenboom (1956): Myslel som si, že tento román bude mojou poslednou knižkou. Keď som ho dopísal, nebol som s ním ešte celkom vyrovnaný, napriek tomu ukončil so mnou vzťah. Hlavné postavy sú muži starší ako ja, sú komplikovaní, ale keď ich spoznáte, budú sa vám páčiť. Opravár huslí Vedder je celkom vymyslený. Anijs, ktorý býva na vidieku, v skutočnosti aj existoval. Dostali sa do situácie, keď mohli niečo dokázať, ale keďže to robili s veľkým fanatizmom, tak sa im to nakoniec nepodarilo. To, čo robí knižku univerzálnou, sú šance prichádzajúce zvonka, aj keď môžu byť veľmi nebezpečné. Román vnímam primárne ako psychologický a sekundárne ako historický. Nebolo mojím účelom, aby som komentoval modernú spoločnosť. Išlo mi skôr o ľudskú drámu, ľudský príbeh, nemám vlastne veľa čo povedať k spoločnosti.