Vyhľadávanie
Jevtušenko po prvý raz (ale nie naposledy)
recitoval na Slovensku
Ruský básnik (i prozaik, filmový režisér a herec) Jevgenij Jevtušenko bol predsedom tohtoročnej poroty trenčianskoteplického filmového festivalu – ale dva razy vystúpil v Bratislave aj ako básnik. V oboch prípadoch som mal tú česť robiť mu partnera.
Prvý raz to bolo 24. júna v Auparku, v kníhkupectve Panta rhei, večierok moderoval Dado Nagy. Aj keď vie Jevtušenko svojím prednesom roztlieskať štadión Lužniky, nenaplnili sa obavy, že bude skromnejším auditóriom kníhkupectva sklamaný. Predstavil sa ako človek, ktorý si vie vážiť, že jeho slovenskí priaznivci naplnili kníhkupectvo na prasknutie. Aj on sám – ako povedal – išiel naplno, takmer prišiel o hlas. Ako skúsený oslovovateľ publika venoval ten večer najmladšiemu zríteľu – dievčatku, ktoré si všimol v hľadisku. Napodobnil som ho, a takisto som ten večer venoval najmladšiemu účastníkovi – Jevtušenkovi. Totiž tomu deväťročnému, z básne Svadby, z ktorej ho pred polstoročím spoznala naša generácia – nie ako politického básnika, a dokonca nie ani ako básnika lásky, ale ako básnika ľudského utrpenia a empatie. Hoci je Jevtušenko ročník 1933 a na konci vojny mal iba dvanásť rokov, báseň Svadby je určite jednou z najsilnejších básní o druhej svetovej vojne.
Svadby
Ó, svadby v čase vojnovom!
Ten bujný sebaklam,
tá úzkosť skrytá za slovom –
nech netrafia ťa tam!...
Cez záveje a meteľ zlú
zas musím do zimy –
na rýchlu svadbu zas ma zvú
z vedľajšej dediny.
Mňa,
tanečníka slávneho,
s ofinou do čela,
hneď vtiahnu, unaveného,
do stredu veselia.
Uprostred
druhov,
rodiny
je ženích schovaný,
i parádny,
i bezradný –
mobilizovaný.
S nevestou Vierou
sedí si.
A o niekoľko dní
cez plece zbraň si prevesí
a pôjde do vojny.
Už nebude mať
pod nohou
tú hlinu domova –
nemecká guľka možno ho
tam v diaľke pochová.
Nalievajú – piť nemôže.
A akože aj môcť!
Ich prvá nôcka možno že
aj posledná je noc.
Smutno mu je z tej oslavy
a všetok bôľ mu z úst
vyletí, keď ma osloví:
„No! Do tanca sa pusť!“
Hneď na mne visia očami,
zabudnú na vodku.
A ja už zvoním plieškami
a robím vývrtku.
Tu zadrobčím,
tu zakreskám,
po dlážke klopy-klop.
I zahvízdam,
i zatlieskam –
až po povalu hop!
„Hitler kaput!“
aj na stenách
sa heslá tuším hnú,
aj z nevestiných očí
hrach,
čo ukrýval sa dnu.
Už tvár mi potom zalialo,
už ledva cítim zem...
„Len tancuj!...“
kričia zúfalo
a ďalej tancujem...
Som doma.
Nohy – kopytá.
A znova je tu svat –
to nová svadba opitá
zas prichádza ma zvať.
Toť ešte dojčaťom som bol –
už svadby vymetám
a dobre že nie popod stôl
odzemkom zametám.
Nevesta horko rumádzga
a plače každý hosť.
Strašne mi je.
Nie do tanca.
No prestať–
nemožnosť.
Usiloval som sa svoj preklad predniesť tak, aby nebol medzi mnou a
Jevtušenkom priveľký rozdiel, no darmo, aj tak bol obrovský. Keď potom prednášal tú báseň on (prirodzene spamäti), neváhal aj v komornom prostredí predviesť spôsob, ktorým fascinuje štadióny. A zrazu sme si vedeli predstaviť, že dobrá báseň môže byť spoločným zážitkom množstva poslucháčov – zbytočne sme si zvykli na predsudok, že je to žáner, určený iba malej hŕstke.
Jevtušenko potom ešte filozofoval, spieval aj tancoval – celkom si publikum v Panta rhei podmanil. Na záver znova potvrdil, čo už povedal v rôznych interview – že kniha, ktorá mu vyšla v roku 1988 na Slovensku (Len aby z toho niečo nebolo...) je najkrajšia kniha, aká mu kedy vyšla. Mal som na túto chvíľu preňho prichystané prekvapenie – z Jablonice som pozval ilustrátora knihy. Ľudo Hološka mal so sebou aj originály ilustrácií a vyzval básnika, aby si niektorú vzal na pamiatku. Ako hovoril ich názvy, Jevtušenko ho zastavil pri názve Vojnové vdovy. I v tomto okamihu potvrdil svoju povesť básnika, ktorý rozumie nielen ženám – ale najmä ich (a nielen ich) utrpeniu.
I na druhom vystúpení – v nedeľu 16. júna na Hviezdoslavovom námestí – sa Jevtušenko rýchlo zblížil s publikom – nikto neodišiel, ani keď sa rozpršalo. Medzi básňami, ktoré predniesol, nemohla chýbať slávna Kariéra, ukážky z poémy Fuku! – no pridal aj svoju obľúbenú z najnovších, už ju vie vraj v Rusku naspamäť každá žena.
Muži ženám nevedia sa odovzdať
Muži ženám nevedia sa odovzdať –
len ich ako vodku kŕčovito pijú.
A keď, Pánboh zavaruj, sa spijú pod obraz,
aj ich bijú, div ich nezabijú.
Keď si nežný, je to vari dôkaz, že si slabý?
Odovzdáš sa – odsúdiš sa na otrockú hanbu?
A či silu ukážeš, keď žene tvoje laby
do výstrihu aj do duše hrabnú?
Ja len k hriechu láskavosti priznávam sa, ľudia!
Ženám so mnou odpúšťa sa zrada.
Moje prsty iba nežne po stavcoch im blúdia,
po materských znamienkach ich hladia.
I ja vstávam z mŕtvych, keď ma ony kriesia,
no nikoho ani vtedy nezradia!
Bez obáv do mojich očí každá pozrieť smie sa,
keď o zázrak života ma požiada.
Ženy ma vždy v ťažkých chvíľach spasia
a ja zase opatrne môžem
ako tajná družka vŕbou stať sa,
ktorej zveria horkosť voči mužom.
Nestvorili – ani Pánboh ani rodná zem –
nás mužov len na to zabíjanie.
Ako žena, čo sa skrýva v mužovi, sa chcem
odovzdávať svojej milovanej.
Vystúpenie sa skončilo, no Jevtušenko mal ešte jeden plán. „Ja chaču
v kladbišče.“ Chcel sa pokloniť pamiatke Alexandra Dubčeka. Keď sme prišli do Slávičieho údolia, ležali už na Dubčekovom hrobe čerstvé kvety – Jevtušenko ich pre istotu zaobstaral a dal tam poslať vopred.
Po návrate z cintorína sme si sadli na pohárik do jednej zo záhradok na Panskej ulici. V tej belgickej pivárni bude onedlho visieť Jevtušenkov portrét – dievčatá, ktoré ho obsluhovali, sa s ním dali vyfotografovať. Aj ony prispeli k tomu, že nielen my s ním, ale aj on s nami sa cítil dobre, a hoci bol na Slovensku prvý raz v živote, prisahal, že to nie je naposledy.
(Najbližšia príležitosť nedá na seba dlho čakať – v Panta rhei sa s ním dohodlo vydavateľstvo Ryba edition, že mu vydá knihu, a už sa na tom pracuje.)
Ľubomír Feldek
