Joseph Ratzinger: Benediktova Európa v kríze kultur

Knihu začal Joseph Ratzinger písať ešte ako kardinál, no dokončil ju až roku 2005 už ako pápež. Obsahom knihy nie je duchovnosť svätého Benedikta, ale zápas myšlienok medzi vierou a rozumom, medzi pravdou a slobodou, medzi vierou v Boha a etickými základmi spoločnosti. To všetko sú otázky nad ktorými sa autor zamýšľal a diskutoval s laickými mysliteľmi.

 

Význam a obmedzenia súčasnej racionalistickej kultúry

Teraz si musíme zodpovedať dve uvedené otázky. Na prvú z nich, či sme dosiahli univerzálne platnú a konečne celkom vedeckú filozofiu, v ktorej by sa vyjadroval rozum spoločný všetkým ľuďom, treba odpovedať: nepochybne sme dospeli k dôležitým výdobytkom, ktoré si môžu nárokovať na všeobecnú platnosť; presvedčenie, že náboženstvo nesmie nanútiť štát, ale môže byť prijaté iba v slobode; dodržiavanie základných ľudských práv, ktoré sú pre všetkých rovnaké; oddelenie moci a kontroly moci. Nedá sa však domnievať, že tieto základné hodnoty, ktoré uznávame ako všeobecne platné, sa môžu uskutočňovať rovnakým spôsobom v každom historickom kontexte. Vo všetkých spoločnostiach nie sú sociologické predpoklady na demokraciu založenú na stranách, ako je to na Západe; rovnako aj úplnú náboženskú neutralitu štátu vo väčšine historických kontextov možno považovať za ilúziu. Dostávame sa k problémom, na ktoré poukazuje druhá otázka.

Najskôr však objasnime otázku, či moderné osvietenské filozofie z celkového pohľadu možno považovať za posledné slovo rozumu, spoločné všetkým ľuďom. Tieto filozofie sú typické tým, že sú pozitivistické, čiže antimetafyzické, takže napokon Boh v nich nemôže mať žiadne miesto. Zakladajú sa na samoohraničení pozitívneho rozumu, ktoré je vhodné pre technickú oblasť, ale ak sa zovšeobecní, vedie k zmrzačeniu človeka. Z toho vyplýva, že človek už nepripúšťa žiadnu mravnú autoritu okrem svojich výpočtov a že, ako sme videli, ponímanie slobody, o ktorej sa sprvoti zdalo, že sa neobmedzene šíri, nakoniec vedie k samodeštrukcii slobody. Je pravda, že pozitivistické filozofie obsahujú dôležité prvky pravdy. Tie sa však zakladajú na samoohraničení rozumu, typického pre určitú kultúrnu situáciu – situáciu moderného Západu –, a tak určite nemôžu byť posledným slovom rozumu. Hoci sa zdajú úplne racionálne, nie sú hlasom rozumu, ale tiež sú kultúrne spútané situáciou súčasného Západu. Preto vôbec nie sú filozofiou, ktorá by raz mohla platiť na celom svete. Predovšetkým treba povedať, že táto osvietenská filozofia a príslušná kultúra sú neúplné. Vedome odtína svoje vlastné historické korene, čím sa oberá o životné sily, z ktorých vyrástla, o takpovediac základnú pamäť ľudstva, bez ktorej rozum stráca orientáciu.

Teraz totiž platí zásada, že mierou konania človeka majú byť jeho schopnosti. To, čo vieme robiť, zároveň aj môžeme robiť. Už nejestvuje rozdiel medzi schopnosťou a možnosťou konať, lebo by to bolo proti slobode človeka, ktorá je absolútne najvyššou hodnotou. Človek vie robiť veľa vecí a vie robiť čoraz viac; a ak táto schopnosť konať nenachádza mieru v nejakej mravnej norme, stáva sa, ako to už môžeme vidieť, ničivou mocou. Človek vie klonovať ľudí, a tak to robí. Človek dokáže používať ľudí ako „sklad“ orgánov pre iných ľudí; robí to, lebo sa zdá, že si to žiada jeho sloboda. Človek vie zostrojiť atómovú bombu a z princípu je aj ochotný ju použiť. Aj terorizmus sa napokon zakladá na tejto „auto-autorizácii“ človeka, nie na učení Koránu.

Radikálne oddelenie osvietenskej filozofie od svojich koreňov v konečnom dôsledku vedie k tomu, že človek nie je potrebný. Človek v podstate nemá žiadnu slobodu, tvrdia nám hovorcovia prírodných vied, a úplne tak protirečia východisku celej tejto otázky. Nesmie si myslieť, že je čímsi iným v porovnaní so všetkými ďalšími živými tvormi, a tak by sa s ním aj malo zaobchádzať ako s nimi, tvrdia nám dokonca najhlasnejší hovorcovia filozofie, ktorá sa oddelila od koreňov historickej pamäti ľudstva. Položili sme si dve otázky: Je racionalistická (pozitivistická) filozofia úzko racionálna, a preto všeobecne platná, je úplná a vystačí si sama? Môže, či dokonca musí, zapustiť svoje historické korene do oblasti „čistej minulosti“, do oblasti toho, čo môže platiť jedine subjektívnym spôsobom?

Na obidve tieto otázky musíme jasne odpovedať „nie“. Táto filozofia nevyjadruje celkový rozum človeka, ale iba jeho časť, a pre toto oklieštenie rozumu ju skutočne nemožno považovať za celkom racionálnu. Preto je aj neúplná a uzdraviť sa môže iba tak, že opäť obnoví kontakt so svojimi koreňmi. Strom bez koreňov vyschne... Týmto tvrdením sa nepopiera všetko pozitívne a dôležité, čo filozofia hovorí, ale skôr sa poukazuje na jej potrebu úplnosti, na jej hlbokú neúplnosť. Znova sa ocitáme pri dvoch kontroverzných bodoch preambuly európskej ústavy.

Vypustenie kresťanských koreňov nie je výrazom vyššej tolerancie, ktorá rešpektuje rovnako všetky kultúry a žiadnu z nich neuprednostňuje, ale je skôr prejavom absolutizácie myšlienky a života, ktoré sa radikálne stavajú proti iným historickým kultúram ľudstva. Skutočným protikladom, ktorý charakterizuje dnešný svet, nie je protiklad medzi rôznymi náboženskými kultúrami, ale protiklad medzi radikálnou emancipáciou človeka od Boha, od koreňov života na jednej strane a veľkými náboženskými kultúrami na druhej strane. Ak dospejeme ku zrážke kultúr, nestane sa to pre zrážku veľkých náboženstiev – ktoré odpradávna bojujú proti sebe, ale ktoré zároveň vždy vedeli žiť jedno vedľa druhého –, ale stane sa to pre zrážku medzi touto radikálnou emancipáciou človeka a veľkými historickými kultúrami. Zamietnutie zmienky o Bohu nie je výrazom tolerancie, ktorá chce ochrániť neteistické náboženstvá a dôstojnosť ateistov a agnostikov, ale je skôr výrazom vedomia, ktoré by chcelo Boha definitívne vymazať z verejného života ľudstva a vytlačiť do subjektívnej oblasti zvyškových kultúr z minulosti. Relativizmus, ktorý predstavuje východisko toho všetkého, sa tak stáva dogmatizmom, ktorý sa nazdáva, že je vlastníkom definitívneho poznania rozumu a že má právo považovať všetko ostatné iba za jedno štádium, ktoré ľudstvo v podstate už prekonalo a ktoré je možné primerane zrelativizovať. V skutočnosti to znamená, že potrebujeme korene, aby sme prežili, a že nesmieme stratiť Boha z dohľadu, ak chceme, aby sa nestratila ľudská dôstojnosť.

Úryvok z knihy, ktorá v preklade Andreja Rajského vychádza vo vydavateľstve Spolok svätého Vojtecha – Vojtech.