Jozef Banáš - Zóna nadšenia

Jozef Banáš: Zóna nadšenia

Politik, diplomat a autor kníh Lepší ako včera a Idioti v politike sa predstavuje novým dielom. Sám o ňom píše, že ho napísal sám život.

,,17. augusta 1968 som sa vo Vysokých Tatrách zoznámil s Thomasom. 21. augusta 2007 som sa v Mukačeve zoznámil s Ivanom. V auguste 1969 som strávil mesiac u Thomasa v Západnom Nemecku. „O rok prídeš k nám do Bratislavy,“ pozval som ho. „Prídem,“ volal za odchádzajúcim vlakom na nástupišti v Kolíne nad Rýnom. Na jar 1970 sa zatvorili hranice na dvadsať rokov. Ostala mi po ňom čiernobiela fotografia a spomienka na úžasné debaty s ním a jeho priateľmi...“

Na Vianoce 2005 dostal Jozef Banáš originálny darček. Dcéra vypátrala jeho priateľa z mladosti.

,,Thomas ma s tridsaťsedemročným oneskorením navštívil. Rozprávali sme si životy naše, ale aj životy Nemecka, Česka, Slovenska, Ukrajiny, Ruska. Prekárali sme sa, smiali, plakali, neveriaco krútili hlavami. Žili sme od seba doslova niekoľko metrov a netušili sme to. Keď sme sa v Bratislave lúčili, Thomas povedal: ‹Tento príbeh je na román!›“

Ten román s podtitulom Dramatický príbeh priateľstva a lásky 1968 - 2008 je tu. Prinášame z neho dva úryvky. Slávnostná prezentácia knihy Zóna nadšenia sa uskutoční 22. augusta.

Keď autor rozpráva životný príbeh Jozefa Baláža v prelomovej dobe tretej tretiny minulého storočia, prelína ho s príbehmi niekoľkých Balážových priateľov v rôznych krajinách. Aj príbehy tých priateľov majú vzťah k politickému mechanizmu, a tak pomáhajú knihe udržať žáner, ktorý si autor zvolil: nazval totiž svoje dielo dokumentárnym románom. Banáš naštudoval materiál zo zákulisia Kremľa, Bieleho domu, Hradčian a ďalších mocenských centier, v knihe defilujú postavy štátnikov a generálov v oficiálnych aj intímnych situáciách. Nielen pre mládež to budú nové veci – aj pamätníci sa zo Zóny nadšenia dozvedia všeličo až teraz. Banášove pútavé rozprávanie teda plní aj vzdelávaciu úlohu.

Ľubomír Feldek

I. časť. XXIII. kapitola

Neuwied 1968

Thomasova matka v posteli skôr sedela, ako ležala. Nohy mala opuchnuté a boleli ju čoraz viac. Svoje si doslova odskákali po vojne, keď bola Annemarie Ankermannová jednou z miliónov nemeckých „Trümmerfrau“ – „žien ruín“, ktoré stavali zničenú krajinu. Nikto nezráta tie tisíce, desaťtisíce, možno aj státisíce tehál, čo prešli jej rukami. Trpezlivo ich oklepávala malým zodratým kladivkom. Tehličku k tehličke prikladali murári, zväčša starí chlapi, ktorých pre vek neodviedli na vojnu a stavali príbytky pre ľudí, ktoré im v nezmyselných náletoch zbombardovali šíritelia svetovej demokracie. Mladí muži alebo zahynuli na fronte, alebo boli roztrúsení v sovietskych a amerických zajateckých táboroch. Jej manžel mal šťastie. Koniec vojny ho zachytil pri Hamburgu. Dostal sa do anglického zajatia, odkiaľ sa našťastie vrátil.

Annemarie cez otvorené dvere do obývačky počúvala akúsi televíznu debatu, v ktorej sa hádali o tom, ktoré Nemecko sa viac vyrovnáva s nacistickou minulosťou. Východné či západné. Premýšľala nad večnou témou – „Schuldgefühl“.  Akýsi mužský hlas čítal: „Beate Karlsfeldová, nežidovka nemeckého pôvodu, manželka francúzskeho žida Sergea Karlsfelda, ktorý prežil koncentračný tábor a preslávil sa ako lovec nacistov, prišla 7. novembra do Berlína na zjazd sociálnych demokratov, pristúpila ku kancelárovi Kiesingerovi, označila ho za nacistu a dala mu zaucho.“

     „Mala mu vraziť aj dve, nakopať ho do zadku a zraziť z pódia!“ komentoval správu Thomas, ktorý sa v obývačke chystal na popoludňajšiu zmenu. Privyrábal si v továrni na betónové prefabrikáty, kde pracoval ako majster jeho otec. Matka mlčala. Hlas pokračoval: „Do konca roku 1968 Spolková republika Nemecko uväznila 6221 Nemcov za zločiny spáchané za nacistického režimu. V roku 1968 odsúdili u nás len tridsať nacistov, väčšinou bezvýznamné figúrky. Nebol odsúdený ani jeden sudca z hitlerovskej éry.“

„Zatvor dvere!“  zvolala matka na Thomasa. „Nemôžem to už počúvať. Ja som nikdy v strane nebola, nikoho som nezabila, zničila som si zdravie pri rekonštrukcii Nemecka, ale nikdy som neukazovala prstom na druhého. Všetci sme mlčali a báli sa. Dnes je každý hrdina. Neznášam oneskorených hrdinov...“

„Nerozumieš tomu, mama. Tu nejde o to mstiť sa za...(chcel povedať „vaše“, ale zastavil sa)... zlyhania vo vojne. Ide o to, aby sa to už neopakovalo. Ak sa nevyrovnáme s minulosťou, bude sa opakovať.“

„Máš šťastie, že tu o päťdesiat rokov nebudem a nebudem sa ťa môcť pýtať na tvoje dnešné zlyhania.“

„Robím všetko preto, aby som žil tak, že sa budem môcť svojim deťom pozrieť pokojne do očí.“

„Myslíš, že my s otcom sa ti do očí pozrieť nemôžeme?“

„Prepáč, nemyslel som to konkrétne na teba.“

„A na koho?“

Zazvonil zvonec. Poštárka Hilda prišla osobne, pretože priniesla dva listy. Jeden obyčajný zo Západného Berlína od Petra Greinera a druhý doporučený z Rektorátu Univerzity Fridricha Wilhelma. Thomas netrpezlivo otvoril obálku s Petrovým listom. „Ahoj, Thomas! Trošku som sa odmlčal, ale len preto, že som sa sťahoval z Tiergartenu do Wilmersdorfu. Je tu pokojnejšie bývanie a Ingrid je bližšie k matke. Konečne som dostal zmluvu od nového zamestnávateľa - redakcie Das Leben. Od 1. novembra som oficiálne jej dopisovateľom pre Západný Berlín a NDR. Už som mal toho prostituovania sa v Bild Zeitungu dosť. Na novom pracovisku som slobodnejší v tom, čo, ako a kedy napíšem. Paradoxne, aj keď je Západný Berlín obohnaný tým odporným múrom, atmosféra sa mi zdá slobodnejšia ako v Spolkovej republike. Študenti sú tu oveľa gurážnejší. Možno je to aj tým, že Slobodná univerzita vznikla až v roku 1948 a nie je zaťažená minulosťou. Premysli si, či by ti nestálo za to študovať politológiu na tunajšej univerzite. Zistím prípadne podrobnosti a pošlem Ti.

Som rád, že ti tie moje fotografie pri vypočúvaní na polícii pomohli. Priznám sa, že som sa skutočne bál, aby ťa nestrčili na pár mesiacov do väzenia. Asi si si celkom dobre neuvedomil, že od mája platí u nás zákon o výnimočnom stave. Máš správy od Tvojho priateľa Jozefa z Československa? Pozdravujem Ťa a ozvi sa skoro. Peter.“

Thomas pozrel na hodinky, autobus z Ischlu do fabriky odchádza o šesť minút. Strčil o druhý list do vrecka košele, narýchlo dal mame pusu na čelo a utekal na zastávku. Bol piatok a tešil sa, že v sobotu sa pôjde s Helgou kúpať na novú krytú plaváreň. Bol krásny slnečný začiatok decembra 1968. Rušný rok sa pomaly končil, Thomas myslel na Vianoce. Po nich má tri skúšky a dúfa, že sa mu semester podarí včas uzavrieť.

Spomenul si na list vo vrecku košele. Otvoril ho. Rektor univerzity mu s poľutovaním oznámil, že na základe oznámenia polície zo Západného Berlína sa zúčastnil na nedovolenej demonštrácie. V zmysle zákona o výnimočnom stave nie je možné, aby študenti, ktorí sa zúčastňujú na nepovolených demonštráciách, študovali na vysokých školách Nemeckej spolkovej republiky. S poľutovaním mu oznamujú, že rada univerzity rozhodla, že s okamžitou platnosťou je z ďalšieho štúdia vylúčený.

II. Časť. III. kapitola

Prešov 1970 ‒ 1971

Bálecká rozzúrená treskla dvermi a odišla. Bálecký sa usmial. Okamihy, keď stará treskla dvermi a odišla aspoň na hodinu z domu, patrili k málo radostiam v jeho živote.

„Oči žiáária, pery vráávia, mám ťa rááád, kade chodím, tam si nôtíím, mám ťáá rád...“ s radosťou začal vyspevovať Lehára. Predstava, že by mohol byť dedom, sa mu vcelku zapáčila. Marta, ktorá pricestovala na Vianoce aj so sestrou Evou z Olomouca, kde študovala na univerzite, sa vrátila z obchodu. Priamo sa jej na to spýtal.

„Áno, mešká mi menzes...“

„A kto je ten chlapec?“ nedala zvedavosť otcovi. Marta mu ukázala zopár Jozefových listov. Otec, vidiac dôkazy lásky neznámeho muža k jeho dcére, sa upokojil.

„A vezme si ťa, ak sa dozvie, že si v tom?“

„Už sa dozvedel.“

„A?“

„On si ma chcel vziať aj bez toho. O pol roka končí vysokú školu, ja maturujem, dajako to zvládneme.“

„Ak sa to narodí, môžete bývať u nás.“ Marta nereagovala. „Viem, viem... nechceš kvôli mame...“

„Najprv musíme dokončiť školu a... iné...“

„Čo iné?“ spýtavo na ňu pozrel otec.

„Jojo,“ tak Marta Jozefa volala, ,,by chcel prísť k nám a porozprávať sa s vami. Oco, môžeš s mamou dajako rozumne prehovoriť? My sme sa už dohodli, že sa vezmeme. Bojím sa, aby nerobila cirkus...“ Otec si ju nežne privinul. „Cirkus robiť bude, ale na to sme hádam už zvyknutí, nie?“ Šibalsky sa na seba usmiali. „Najvyšší čas, aby som si poriadne toho Smetanu naštudoval... Hádam mi ho dovolíš spievať na tvojej svadbe...“

     O dva dni pricestoval do Prešova Jozef. Priniesol budúcej svokre obrovskú kyticu, čo ju trochu obmäkčilo.

     „To muselo byť veľmi drahé...“ zdanlivo sa hnevala. Nevediac, čím by znervóznila atmosféru, obrátila sa s výčitkou k manželovi. „Kedy si mi ty naposledy priniesol kvety?“ Bálecký sa v šokujúcej predstave, že by svojej starej mal priniesť kvety, nezmohol na slovo. Bálecká bola nadurdená, lebo Marta o situácii najprv informovala otca. Teraz chytila iniciatívu do svojich rúk. Keď ju Jozef s mierne chvejúcim sa hlasom požiadal o ruku mladšej dcéry, spustila povinné vzlyky, nariekala, že dcéra ešte ani nezmaturovala, že je príliš mladučká, že si ešte života neužila. Jozef bol Maťou dobre pripravený a opakovane sľuboval, že sa o ňu postará. Napokon, i keď bol ešte študentom, finančne na tom nebol zle. Priemer známok mal presne dva, za čo dostával dvesto korún, prospechové štipendium, za reprezentáciu školy školu vo volejbale ďalšie dve stovky, a najmä pracoval ako redaktor športového týždenníka TIP na polovičný úväzok, za čo mal rovných päťsto korún. Keď to vysvetlil budúcej svokre, začala sa na neho pozerať vážnejšie, pretože ona ako vedúca mzdovej učtárne s tridsaťročnou praxou zarábala len o štyri stovky viac.

„A bývať budete kde?“ spýtala sa.

„To sme ešte neriešili, ale aj to dajako zvládneme.“

Báleckí mlčali, len budúca svokra si občas vzdychla a utrela si hranú slzu. Predstava, že staršia dcéra má známosť v Olomouci, mladšia sa chce vydávať a ona, zdá sa, ostane v Prešove sama so svojím mužom, ju rozosmutnila.

„Marta mala osemnásť pred poldruha mesiacom... Nerada by som, keby sa vydávala s bruškom. Nemusia to všetci vedieť... Viete, ako je to tu na východe...“ zamyslela sa Bálecká.

„Ha-ha-ha...“ rozosmial sa Bálecký. „Čo si tak ľudia budú myslieť, keď sa vydáva osemnásťročná dievčina pred maturitou?“

Bálecká nad čímsi premýšľala, a potom to z nej vyšlo. „Mám známeho farára v Starom Smokovci. Je tam krásny historický kostolík... Tam sme sa brali aj my s otcom...“

„K tomu by sme mali azda zavolať aj Martušku,“ podotkol Bálecký.

„Boli by sme veľmi... veľmi radi, keby sa svadba konala v kostole. Teda aj v kostole...“ tvrdšie zdôraznila Martina matka.

„Pre môjho otca to bude možno problém, ale dúfam, že ho presvedčím...“ zamyslel sa Jozef.

„Svadba na národnom výbore je len povinná fraška, ale svadba v kostole je obrad, ktorý ostáva na celý život. Veľmi nám na tom záleží,“ zopakovala Bálecká. 

     Smokovecký kostolík Nanebevstúpenia Panny Márie je skôr väčšia kaplnka. Dostať termín na sobáš v tejto historickej budove nebolo jednoduché. Svadby sa tu konali častejšie ako v iných kostoloch kvôli výhodnej polohe kostolíka. Stál ukrytý vedľa mohutného amfiteátra, ukrytý pred zrakmi zvedavcov. A najmä tam bol chápavý a diskrétny kňaz. Mať svadbu v kostole v časoch vrcholiacich masových previerok členov Komunistickej strany si vyžadovalo aj istú odvahu.

Pre Jozefovho otca bolo zotrvanie v komunistickej strane existenčnou otázkou. Bol štátnym úradníkom. Vedel, ako dopadli jeho kolegovia, ktorí odmietli dodatočne odobriť „internacionálnu pomoc ZSSR a štátov Varšavskej zmluvy“. Všetkých do jedného presunuli do výroby, skladov či na roľnícke družstvá. Nie že by sa bál roboty, bol z Kysúc, kde život nie je ľahký. Bál sa, lebo má tri deti, a ak by ho zo strany vyhodili, nasledovalo by zníženie platu aj o polovicu. Museli by sa zrejme odsťahovať na vidiek a obstarať si dajakú záhradu, aby prežili. Syn by musel prerušiť štúdium na vysokej škole, a je už v záverečnom ročníku. Keď mu Jozef oznámil, že Báleckí si želajú svadbu v kostole, zvraštil čelo a mlčal.

„Skurvení hajzli!“ treskol otec na stôl Pravdu, ktorá na štyroch stranách s palcovým titulkom priniesla materiál s názvom „Poučenie z krízového vývoja“. Neostalinistický dokument inšpirovaný Biľakom, Indrom, Jakešom a ďalšími ultrakonzervatívnymi komunistami rozbúril vlnu debát v celom Československu. Na schôdzach komunistickej strany, Revolučného odborového hnutia, mládeže, rybárov, spisovateľov a každého, kto bol niekde organizovaný (a to boli vlastne všetci), museli občania demonštratívne za tento „zdrap papiera, s ktorým si slušný človek ani riť nevytrie“, ako vravieval Balážov otec, zodvihnúť ruku. „Poučenie z krízového vývoja“ však bol Moskvou inšpirovaný a ultrakonzervatívcami vo vedení komunistickej strany sformulovaný dokument, ktorý určoval život nielen členov komunistickej strany, ale celého Československa. Zlovestný dokument, ktorý záchvev slobody z Dubčekových čias rozdrvil na ďalšie dve desaťročia.

     „Už ma potupili a vydierali dosť. Celý život som držal hubu a krok, krivil chrbát a poddával sa. Len preto, lebo som chcel, aby ste s Gitkou a Katkou slušne žili, mohli študovať, vydať sa, oženiť sa a byť šťastní. Do kelu aj s takým životom...“ Otec si ukryl tvár do dlaní. Jozefovi sa zdalo, že sa mu zarosili oči. „Včera som na schôdzi vyplnil formulár, že som vyrovnaný s náboženskou otázkou... myslia si, že keď človeka donútia vstúpiť do strany a zakážu mu chodiť do kostola, prestane byť veriacim... Celý život verím, že sa to raz, dúfam, zmení. Že títo debilní Biľakovci, sprostí ako tága zmiznú a začneme tu žiť ako ľudia. Vieš si predstaviť, že mám päťdesiat rokov a nikdy v živote som okrem Budapešti a Krakova nebol za hranicami?! Celú mladosť som sníval o tom, že budem cestovať...“ Jozef počúval. Nikdy predtým sa mu otec takto neotvoril. Až teraz si uvedomil, akú mal ubolenú, zgniavenú dušu. „Vyhodili Mráza, Šnajdera, Pohanku... najkvalitnejších ľudí. Za riaditeľa odboru vymenovali chlapa, čo u nás robil nočného vrátnika. Len preto, že je z východu a tvrdí, že sa pozná s Biľakom. Zasa nás ponižujú.“ Zhlboka sa nadýchol. Odrazu sa prudko postavil. „Nie, už nechcem ustupovať. Aspoň nie vo veciach, na ktorých záleží mojim deťom. Povedz Báleckým, že svadba v kostole bude, aj keby to použili ako dôkaz mojej nevyrovnanosti s náboženskou otázkou...“ Potom si syna privinul. „Kedy to vlastne bude?“

„Martina matka zaistila termín na poslednú januárovú sobotu.”

„Pýtam sa na termín narodenia vnuka...“ zasmial sa otec. „Si posledný Baláž, musíš mať syna...“

Kniha vychádza vo vydavateľstve Kelion.