Jozef Heriban - Posadnutosť

Jozef Heriban. Posadnutosť

Nová kniha Jozefa Heribana Posadnutosť je voľným pokračovaním bestselleru Intimita vlkov, ktorý bol v roku 2008 niekoľko týždňov najpredávanejším titulom internetových portálov martinus.sk, pemic.sk, gorila.sk, filmy-sme.sk, ako aj siete kníhkupectiev Panta Rhei. Na pozadí sugestívneho príbehu vytvára autor dráždivú zmes zmyselnosti, šokujúcej úprimnosti a esenciálneho humoru. Jeho rozprávanie, popretkávané odkazmi starých civilizácií, pôsobí na naše city ako účinný liek proti starobe a zakrádajúcej sa samote. Ako nápoj, ktorý je najlepšie popíjať cez záchrannú slamku lásky

    1. Obraz

Leteli sme bez prestávky už druhý deň. Prieskumníci. Pod nami sa prevaľovali temné vlny oceánu a ja som si predstavoval krajinu, ktorú sme hľadali. Stromy obsypané šťavnatým ovocím. Zelené úrodné polia. Červené kopce. Vysoké rákosie. Hlasy žeriavov a divokých husí. Predstavoval som si širokú rieku. Plávajúce lode naložené vzácnym drevom. Exotické korenie. Liečivé rastliny. Jemné látky. Kone cválajúce po púšti.

A vtedy sa to stalo. Spoza horizontu sa vynorilo jemné svetlo. Ružová žiara. Nový život. Spev vtákov. Vôňa mora. Z hladiny šíreho oceánu vystúpili prvé slnečné lúče.

Milujem slnko. Milujem Re. Stúpam stále vyššie a vyššie. Stúpam k purpurovej guli. Som posadnutý túžbou dotknúť sa ho. Keď sa pozriem dolu, pod sebou vidím malé biele pierko. Hojdá sa v jemnom vánku. Neviem pochopiť, ako sa dostalo do takej výšky...

Volám sa Ezra Mayer. Pred piatimi rokmi som si zmenil meno. Zmenil som si ho v momente, keď som začal znovu chodiť. Je to zvláštny pocit, keď máte zrazu nové meno. Nikdy som si nemyslel, že je to také zložité. Akoby ste emigrovali zo svojej osobnosti. Akoby vám zhorel dom so všetkými vašimi fotografiami, s celou vašou minulosťou.

Podobne sa asi cítia ženy, keď sa vydávajú. Zrazu majú nové meno, ktoré sa im veľakrát vôbec nepáči. Urobia to z lásky k manželovi. Urobia to a potom majú niektoré so svojím novým menom celý život problém. Deje sa to už celé stáročia.

Zmenil som si meno, ale moji najbližší ma stále oslovujú Michal. Staršia dcéra Ria, mladšia dcéra Tanya, nemanželský syn Boris a niekoľko mojich starých známych a priateľov. Aj Nina, moja zakázaná láska. Keby som bol v kontakte s mojou bývalou manželkou Soňou, určite by sa k nim pridala. Vždy hovorila, že Ezra je elitárske meno. Výlučné, tvrdé a dosť agresívne. Mne sa také nezdá. Ezra v preklade znamená ten, ktorý pomáha.

Žijem už niekoľko rokov na brehu mora. So psom, s dvomi mačkami a starým invalidným vozíkom, z ktorého vždy večer pozorujem západ slnka. Ten invalidný vozík som si priviezol, aby som nezabudol. Za domom je malá záhradka s kvetináčmi, do ktorých som zasadil liečivé byliny. Skorocel, materinu dúšku, šalviu, mätu, rozmarín. Celkom pri plote rastú tri vysoké figovníky. Milujem ich vôňu, ktorá sa mieša s vôňou morských vĺn a dreveného uhlia.

Vône vo mne vyvolávajú spomienky. Pamätám si vôňu borovicového lesa. Jeho obavu z blížiacej sa búrky, aj upokojujúci vzdych jesenného súmraku. Pamätám si vôňu vysokého modrého neba nad nekonečnou mongolskou pustou, aj vôňu piesočnej búrky v údolí kráľov.

Najviac si však pamätám vône žien. Možno je to preto, že ženská krása ma vždy fascinovala. Keby som bol fotografom, celý život by som fotil ženy. Mladé, staršie, aj tie najstaršie. Nahé aj oblečené. Bohaté aj chudobné. Ženy milenky, matky, kamarátky. Ženy, ktoré majú rady svoje deti, ženy, ktoré majú rady svojich mužov, ženy, ktoré majú rady ženy. Ženy všetkých národností, žijúce na všetkých kontinentoch. To by sa mi páčilo. Fotiť ženy a ich citlivosť. Ich auru, ich myšlienky, ich túžby, aj ich sklamania. Keby som bol fotografom, fotil by som ženy a ich vône.

Pamätám si, ako voňala Soňa, keď ma ešte milovala, aj keď mi oznámila, že podala žiadosť o rozvod. Pamätám si tisíce vôní nášho spoločného života. Keď varila, keď sa smiala, keď sa hnevala, aj keď bola šťastná. Pamätám si jej vôňu, keď sme vystrašení utekali do nemocnice s Riou v náručí. Keď sa narodila Tanya. Na tie vône nikdy nezabudnem.

Ale zo všetkých žien najkrajšie voňala Nina. Voňala jemne ružovo, svetlotyrkysovo, achátovo. Voňala ako letný vánok, ktorý prichádza z ďalekých krajín. Tajomne a nežne. Vášnivo a bezbranne. Sebavedome a hravo. Dlho som tú vôňu nevedel identifikovať. Bola mi blízka. Mal som pocit, že ju dôverne poznám. Celé noci som sa pritláčal zozadu k jej horúcemu telu. Pokúšal som sa spomenúť si. Vnáral som tvár do jej vlasov. Tá vôňa sa strácala v diaľke ako priesvitný opar. Unikala mi do neznáma. Teraz už viem, že tak ako Nina voňali veľkňažky bohyne Isis. Keby som to vedel skôr, nemusel som toľko rokov sedieť v invalidnom vozíku na terase sanatória.

Môj život je úplne jednoduchý. Ráno vstanem a uvarím si kávu. Potom si zacvičím niekoľko špeciálnych cvikov na chrbticu a zjem jogurt s vločkami. Niekedy si do misky pridám orechy, med a kúsky ovocia. To sú moje raňajky už tridsať rokov. Keď som žil na Slovensku, dcéry sa ma vždy spytovali, ako môžem jesť stále to isté. Ja som im len s úsmevom vysvetľoval, ako sa už večer teším na svoje ranné jedlo.

Po raňajkách chodievame s Britom dolu na pobrežie. Kráčame po úzkom chodníku a ovoniavame prebúdzajúcu sa zem. Na zelených lístkoch nízkych kríkov sa lesknú kvapôčky rannej rosy. More je niekedy oceľovomodré a inokedy tmavozelené. Kým vlny narážajú do skál, pena sa zachytáva na kamienkoch kotúľajúcich sa do puklín maličkých jaskýň. Na horizonte sa hojdá vychádzajúce slnko. Nahý skočím do vĺn. Plávam k oranžovej guli. Cítim, ako chladná voda hladí moje ubolené telo. Robím to každé ráno. Už niekoľko rokov. Plávam k malému ostrovčeku, kde kedysi dávno stál maják. Každé ráno. Už niekoľko rokov. Plávam a rozprávam sa s Bohom. To je môj ranný rituál.

2. Obraz

Okno na terasu bolo otvorené. Pod starým dreveným stolom sa rozvaľovali moje dve mačky Nut a Maat. Mali dobrý život a vedeli si ho vychutnať. Michaela položila na stôl diktafón a stíšeným hlasom sa spýtala:

- Ja viem, že ste na túto otázku už určite veľakrát odpovedali, ale naozaj ste nikdy počas tých piatich rokov nezapochybovali, že začnete znovu chodiť?

Všetci novinári kladú tie isté otázky. Oveľa jednoduchšie by bolo, keby išli na net, zadali do vyhľadávača vaše meno a rozhovor by mohli pokojne skompilovať. Nikto by to nezistil. Aby som nepokazil hru, odpovedal som ako zvyčajne:

- Nikdy som nezapochyboval. Ani na chvíľu. Od prvého momentu, keď som zistil, že som ten náraz prežil, predstavoval som si, že raz budem chodiť.

- Aj keď vám lekári povedali, že máte fatálne poškodenú chrbticu?

- Aj vtedy keď mi to hovorili, predstavoval som si, že budem chodiť.

- Ako ste si to predstavovali?

Michaela mala hnedé, inteligentné oči. Bola vysoká a štíhla. Pri otázkach sa nakláňala do ľavej strany. Akoby hľadala najvýhodnejšiu pozíciu. Z jej hlasu bolo cítiť sebavedomie, ale aj akúsi nepochopiteľnú zraniteľnosť. Mala dlhé nohy, ktoré si skrížila pod sebou. Tým neobvyklým sedením ma provokovala. Začínala sa mi páčiť.

Predstavoval som si to vždy pri prebúdzaní. Každý deň. Celé roky. Predstavoval som si, ako vychádza slnko nad morom. Ako idem k tomu slnku po opustenej piesočnej pláži.

- Keď som sa pripravovala na tento rozhovor, zašla som za vaším ošetrujúcim lekárom. Povedal mi, že to, čo sa stalo s vašou chrbticou, je zázrak.

- Na svete sa stane niekoľko zázrakov denne. Mohli by ste o nich napísať seriál.

Michaela sa zvodne predklonila. Sústredene sa mi zahľadela do očí. Rozmýšľal som, či ten záujem o moju osobu len nepredstiera. Ak áno, bol to slušný herecký výkon.

- Naozaj si myslíte, že človek môže zásadne zmeniť svoj život?

- Som o tom presvedčený. Človek si môže naprogramovať dobrý život. Najlepšie je, keď si ho naprogramujú dvaja, ktorí sa majú radi. Ešte lepšie je, keď si to naprogramuje celá rodina. Čím viac ľudí myslí na tú istú vec, tým skôr sa  splní.

Michaela ma so záujmom počúvala. Podobala sa na Norah Jones. Mala presne taký zvláštny zamatový hlas. Neveriaco pokrútila hlavou.

- Neviem si predstaviť, že je to také jednoduché.

- Nie je to jednoduché, ale tak to na svete funguje. Aj v dobrom, aj v zlom. Preto sa niektorým národom darí a niektorým nedarí. Preto sú niektoré krajiny úspešné a niektoré neúspešné. Preto vznikajú vojny.

- Vojny?

- Objavia sa v hlavách ľudí. Zrazu si všetci myslia, že jediným možným riešením je niekoho tresnúť po hlave. Poprípade mu hlavu odstreliť.

Mladá novinárka sediaca oproti mne sa zvodne usmiala. Zbadal som v jej očiach zvláštny lesk. Jej zreničky sa rozšírili.

- Dobre teda. Keď si teraz začnem niečo predstavovať, stane sa to?

Pozeral som do jej mačacích očí. Vedel som, na čo myslí.

- Môže sa to stať, ak to chcú obidvaja.

Michaela sa postavila a prešla k aparatúre. Zosilnila hudbu. Norah Jones spievala Turn Me On. Otočila sa ku mne a zvodne sa zavlnila v bokoch.

Prečo by to nemal chcieť?!

Privrela oči a začala pomaly tancovať. Jej pohyby boli vláčne. Spýtal som sa:

- Máte rada Noru Jones?

Michaela stíšeným hlasom zašepkala:

- Veľmi. Ona sa totiž na mňa podobá.

Prikývol som.

Dokonca máte aj podobnú farbu hlasu.

Michaela sa pomaličky približovala k môjmu kreslu. Dlhými prstami si rozopínala krémovú blúzku. Bola pri mne celkom blízko. Cítil som jemnú vôňu vychádzajúcu z jej opálenej pokožky. Zobrala mi ruku a položila ju na svoje hladké brucho. Zacítil som jemnú vibráciu. Cez prižmúrené oči ma pozorovala. Pomaly, pomaličky ma vábila do pasce. Volala ma k sebe. Ale ja som vedel, že sa jej to nepodarí. Turn Me On.

Počul som jej zhrubnutý hlas.

- Chcem to, od prvého momentu, ako som sem prišla.

Začali sme sa bozkávať. Vzrušovalo ma to. Prešiel som jemne prstom po jej perách. Boli vlhké a hebké. Povedal som:

Michaela, páčiš sa mi. Si krásna žena. Nežná, voňavá, ale ja sa nemilujem. Už roky som sa s nikým nemiloval.

Jej dlaň zablúdila do môjho rozkroku. Zašepkala:

- Prečo to nechceš?

- Mám na to dôvod.

- Určite?

Prikývol som. Michaela sa nevzdávala.

- A ja sa môžem pomilovať?

Znovu som prikývol. Michaela si uvoľnila posledný gombík batistovej blúzky a spustila ju na zem. Pozorovala ma cez prižmúrené oči. Bola presvedčená, že nevydržím. V ústach si dráždivo navlhčila dlhé prsty, aby ich zasunula medzi svoje roztúžené stehná.

Otočila sa ku mne chrbtom. Pod vzrušujúcou líniou bokov som uvidel tetovanie. Roztiahnuté krídla bohyne Isis sa strácali v Michaeliných oblinách. Posunula sa dopredu a vydala zvuk podobný vzlyku divokej šelmy. Pokožka nad jej zdvihnutými pologuľami sa napla. Zacítil som neznesiteľný tlak v podbrušku. Krídla bohyne sa jemne pohybovali v rytme tlmených vzdychov.

Michaela sa obzrela. Cez plece zachrapčala:

- Ešte si si to nerozmyslel? Nechceš sa ma aspoň trošku dotknúť? Len tak, končekmi prstov? Bude sa ti to páčiť.

Aj keď som to veľmi chcel, odmietavo som pokrútil hlavou. Fascinovane som pozoroval vznášajúce sa krídla bohyne. Michaela sa prevalila na chrbát a pred mojimi očami sa zmyselne milovala. Natiahla ruku a chrapľavo zašepkala:

- Poď ku mne. Nenechávaj ma tu samu.

Úryvok z románu, ktorý začiatkom septembra vyjde vo vydavateľstve Herial.