Jozef Leikert: Taký bol Ladislav Mňačko

 

Jozef Leikert napísal šesť básnických zbierok, niekoľko monografií a viacero kníh literatúry faktu. V týchto dňoch mu vychádza štyristostranová kniha o známom novinárovi a spisovateľovi Ladislavovi Mňačkovi. Pri jej písaní čerpal z archívnych materiálov, ale najmä z autentických výpovedí Ladislava Mňačka, s ktorým sa stretával v posledných rokoch jeho života. O Mňačkovi sa dodnes šíria rôzne historky, niektoré sú pravdivé viac, iné menej.  Ukážka z knihy hovorí o tom, ako zbil pracovníka ÚV KSS.

            Mňačko bol niekoľko rokov členom Výboru Zväzu slovenských spisovateľov. Ako jeden z mála si mohol dovoliť chodiť na zasadnutia, ako sa mu zachcelo. A keď prišiel, viacej času vraj presedel v Klube spisovateľov, ktorý bol v tej istej budove ako zväz, na Obrancov mieru v Bratislave. 19. októbra 1961 na zasadnutie neprišiel z princípu.

            V zápisnici zo schôdze je uvedené: „Výbor Zväzu slovenských spisovateľov vypočul správu Andreja Plávku o incidente svojho člena Ladislava Mňačka dňa 16. septembra t. r. pri príležitosti stretnutia významných predstaviteľov ÚV KSS so slovenskými umelcami v Gabčíkove, na lodi Družba, a čo najrozhodnejšie a jednomyseľne odsudzuje jeho čin ako nedôstojný socialistického spisovateľa. Ladislav Mňačko inzultoval na spomínanej lodi Družba pracovníka IV. oddelenia ÚV KSS Tomáša Slouku.“

            Čo sa vlastne stalo? Mňačko v knihe Siedma noc píše: „Pred očami niekoľkých členov predsedníctva strany som zmlátil kultúrneho diktátora Slovenska, patologické, jedom sršiace indivíduum. Desať rokov žiadali všetky umelecké zväzy jeho odvolanie, ale práve to bolo v očiach vedenia strany skôr potvrdením jeho kvalít; keď sú umelci proti nemu, tak to znamená, že si dobre plní svoje stranícke úlohy. Zmlátil som ho, dal mu po papuli pred očami takmer kompletného vedenia strany.“

O Tomášovi Sloukovi mi Anton Hykisch povedal, že bol pôvodným povolaním učiteľ, ktorý mal krásnu výslovnosť a spisovne vyslovoval všetky mäkké a tvrdé spoluhlásky. Bol mimoriadne horlivý a preháňal aj tam, kde nemusel. Buď bol taký hlupák, ako ho charakterizovali viacerí, alebo to mal v povahe a chcel si u svojich nadriadených „šplhnúť“. Podľa viacerých bol zákerný a mal radosť, keď niekomu robil zle. Možno mal umelecké sklony, nevedel sa presadiť, a preto umelcov nenávidel. Podľa Vladimíra Petríka išlo o neuznaného umelca, ktorý bol zakomplexovaný a tým aj nebezpečný. Kornel Földvári si pamätá, že mu niekto hovoril, ako mu Slouka ukazoval svoje obrazy. Bolo to vraj niečo hrozné, zlátanina insitného umenia a socialistického realizmu. Možno sa aj pokúšal literárne tvoriť, veď ako učiteľ k tomu nemusel mať ďaleko, no nikto nič od neho nečítal. Umelcov nemal rád, to vedel každý, kto s ním čo len raz prišiel do styku. Navyše všetkým prekážal jeho povýšenecký tón. Zakaždým sa tváril ako najmúdrejší človek na svete. S radosťou dokazoval umelcom, že je niečo viac. Nedávno zomretý spisovateľ Miloš Krno mi potvrdil názory kolegov, na obhajobu Slouku však povedal, že vždy to tak nebolo. Pamätá si, ako sa zastával Alexandra Matušku, keď sa raz opil a nadával na komunistickú stranu. Keď sa to dozvedel tajomník ÚV KSS Pavol David, chcel dať Matušku zavrieť a zakázať mu písať. Až na orodovanie Slouku zmenil stanovisko a Matuškovi sa nič nestalo. Vladimír Babnič tomuto tvrdeniu neverí. Ako šéfredaktor Života Slouku a iných funkcionárov ÚV KSS dobre poznal.

            Ako došlo k incidentu Mňačko – Slouka? Na to sa pýtal Mňačka aj Kornel Földvári. Mňačko mu prezradil mu, že na loď Družba išiel s tým, že Slouku pred všetkými vymláti. Naschvál sa vraj pripil, aby bol alkohol poľahčujúcou okolnosťou, keby nastali problémy. A tie aj nastali, celé „úvé“ bolo na nohách a umelci o ničom inom nehovorili – len o tom, ako Mňačko vytrieskal protivného Slouku. Držali mu palce a dávali za pravdu. Sochár a maliar Tibor Bartfay tvrdí, že z Mňačko sa stal z noci do rána hrdinom. Celá bratislavská bohéma sa na tom bavila. Nakoniec to, čo Mňačko urobil, nebola maličkosť.

V roku 1991 mi Mňačko povedal: „Slouka hneval všetkých umelcov, bol protivný a často až neznesiteľný, lebo stále provokoval. Raz som mu medzi štyrmi očami povedal, že ak neprestane, zmlátim ho. Sebavedome mi odvrkol, že to si nedovolím, lebo by som na to škaredo doplatil. Na tom mi najmenej záleží, bola moja odpoveď. Dodal som, že ak sa rozhodnem, môže si byť istý, že to urobím pred celým ,úvé', na čom sa schuti zasmial. Príležitosť sa naskytla na lodi Družba, kde sa konalo neformálne stretnutie členov ústredného výboru strany s umelcami. Pozvali aj mňa. Slouka zase provokoval, bol frajer, a tak som ho pred všetkými zmlátil. Vyfackal som ho z oboch strán a keby ma od neho neodtrhli, dostal by ešte viac. Z nosa mu tiekla krv, a to mi najviac priťažilo, vraj som ho zbil do krvi. Vôbec neľutujem, čo som urobil, Slouka si to zaslúžil, hoci z ľudského hľadiska nie je správne takto  si vybavovať účty.“

Miloš Krno na lodi nebol, ale počul, že prvý k Mňačkovi priskočil Vlado Mináč. Odtiahol ho a zavrel do najbližšej kajuty, a až keď sa situácia upokojila, pustil ho von. Miro Procházka bol svedkom udalosti a potvrdil, že to tak naozaj bolo. Najviac sa mu páčilo, keď sa Mňačko po chvíli vrátil (po tom, čo ho Mináč pustil z kajuty), rozšafne si zastal do stredu a spýtal sa, čo sa tu stalo. Všetci sa na neho preľakane pozerali. Keď neodpovedali, Mňačko zahlásil, že asi nič, a požiadal, aby mu naliali dvojitý gruzínsky koňak.

Akú dohru mal incident? Mňačko mi povedal: „Pre mňa žiadnu, bolo mi to fuk, nezaujímalo ma aký trest dostanem. Podstatné bolo, že som všetkým ukázal, že spisovatelia sa papalášov neboja. Chcel som splniť sľub, ktorý som dal Sloukovi, že ak neprestane provokovať, dostane poriadnu po hube. Za svoje podlosti si nič iné nezaslúžil.“

Dohru to predsa len malo. V zápisnici z výboru, na ktorom prvý tajomník Zväzu slovenských spisovateľov Andrej Plávka podrobne informoval o incidente, je uvedené: „Výbor jednomyseľne zbavuje Ladislava Mňačka členstva vo výbore a poveruje predsedníctvo, aby ho predvolalo, vypočulo a tlmočilo mu stanovisko členov výboru. Výbor ďalej ukladá predsedníctvu, aby predložilo výboru na základe tohto pohovoru prípadné ďalšie návrhy. Výbor ukladá sekretariátu, aby informoval listom členov a kandidátov zväzu, že zbavil L. Mňačka funkcie člena výboru. Toto uznesenie treba písomne oznámiť L. Mňačkovi.“

O dva týždne Plávka zvolal mimoriadnu schôdzu Výboru Zväzu slovenských spisovateľov, na ktorú zavolali Ladislava Mňačka už nie ako člena výboru, ale ako radového člena zväzu. Prizvaný bol aj Tomáš Slouka. Na pozvánke bol uvedený len jeden bod programu: Uzavretie prípadu Ladislava Mňačka.

Slouka tvrdil, že za nič nemôže. Mňačka nikdy neprovokoval, ani ostatných umelcov. Správal sa k nim, ako sa patrilo na funkcionára ÚV KSS zodpovedného za kultúru a umenie. Podľa Mňačka atmosféra v miestnosti bola mimoriadne napätá. Vedenie zväzu zrazu nevedelo, čo má robiť, s niečím takým sa ešte nestretlo. Mňačko ako vždy ležérne sedel na stoličke a bez rozpakov priznal, že súdruha Slouku skutočne vyfackal, až mu tiekla krv. O dôvodoch sa zmieňovať nechcel. „Povedal som len toľko, že spisovatelia dôvody veľmi dobre poznajú a sú známe aj všetkým prítomným. Viac som nepovedal, aby som nevyvolával hádku a neprivolával ďalšiu pohromu. O mňa nešlo, bál som sa, aby sa to nevypomstilo ostatným spisovateľom, ale aj iným umelcom. Neskôr som sa dozvedel, že o mojom prípade dlho rokovalo vedenie ÚV KSS a zvažovalo, ako ma čo najexemplárnejšie potrestať,“ dodal Mňačko, keď sme sa o tom rozprávali.

V zápisnici zo schôdze Výboru Zväzu slovenských spisovateľov sa píše, že „výbor po obsiahlej diskusii prerokoval prípad Lad. Mňačka a po vypočutí sebakritického vystúpenia L. Mňačka sa uzniesol: prijať vzdanie sa Ladislava Mňačka členstva vo Výbore Zväzu slovenských spisovateľov a zrušiť uznesenie Výboru ZSS zo dňa 19. októbra 1961 (bod 13, b).“ Znamená to, že ho nezbavili členstva vo výbore, ale on sám sa vzdal a k tomu ešte sebakriticky oľutoval svoj čin.

O mimoriadnej schôdzi som na stretnutiach s Ladislavom Mňačkom nevedel, ani o zápisnici, ktorú som objavil až po Mňačkovej smrti. Nezdá sa mi, že by sa Mňačko za tento čin kajal a dobrovoľne sa zriekol členstva vo výbore, aj keď na schôdze výboru veľmi nechodil.

Nepozdáva sa to ani Kornelovi Földvárimu. „Mňačko a sebakriticky priznať, že ho mrzí, že Slouku vymlátil? V žiadnom prípade to nemôže byť pravda, tomu neverím, ako neverím, že Laco sám navrhol, že nechce byť členom Výboru Zväzu slovenských spisovateľov. Najskôr ho k tomu donútili, alebo sa s ním dohodli, že to takto bude lepšie, keď to napíšu do zápisnice. Myslím si, že Plávka a ďalší mali plné nohavice, báli sa, veď dovtedy sa nestalo, aby niekto inzultoval pracovníka ÚV KSS, ktorý bol navyše na akcii služobne.“

Ako to nakoniec všetko dopadlo? V knihe Siedma noc Mňačko píše: „Dôsledkom celej aféry bolo, že o niekoľko týždňov neskôr vyletel (Slouka – pozn. J. L.) z funkcie s výsmechom a hanbou.“ Zdá sa, že Mňačko sa stal ešte známejším, populárnejším a všade, kam prišiel, budil záujem a u mnohých rešpekt.

Kornel Földvári si myslí, že Slouku nemuseli vyhodiť z „úvé“, veď nič neprístojné nevyviedol ani neopätoval bitku. Pravdepodobne ho preradili z Bratislavy, aby nebol umelcom na očiach. Logicky nemohol mať ďalej na starosti spisovateľov, keď ho osobne, a tým aj stranu, znevážili. V tomto prípade na autorite a prestíži viac stratila komunistická strana, ktorú Slouka zastupoval, pričom nebol hocijaký pracovník, ale zástupca vedúceho IV. oddelenia ÚV KSS, čo bola dosť vysoká funkcia.

Prekvapuje, že Mňačkovi sa dohromady nič nestalo, lebo kto trochu pozná komunistické praktiky, len ťažko uverí. V Sovietskom zväze posielali na smrť aj za to, že sa človek na niekoho zle pozrel...

            Podobných excesov mal Mňačko viac. Raz boli väčšie, inokedy menšie. O všetkých sa vedelo a veľa hovorilo. Vznikali historky, ktoré sa v novinárskych a spisovateľských kruhoch tradujú dodnes. V knihe Siedma noc Mňačko spomína napríklad na kontroverziu s tajomníkom ÚV KSS Pavlom Davidom. Nai slávnostnej večeri na počesť poľského veľvyslanca v bratislavskom hoteli Carlton, obávaný tajomník ÚV KSS povedal Mňačkovi, ktorý prišiel o niečo neskôr: „,Ty, Mňačko, my sa raz strašne pobijeme! ' Pozrel som mu do očí, bol odo mňa o pol hlavy vyšší, s pokojným úsmevom som mu odvetil: ,My sa nemôžeme pobiť, súdruh David.' To ho ešte viac vydráždilo. ,Čo nemôžeme, prečo nemôžeme?' ,Nemôžeme sa pobiť. Na bitku musia byť dvaja. Ak by malo medzi nami dôjsť k podobnému nedorozumeniu, tresnem ti, že ti hlava odletí. Tomu sa nevraví bitka, ale výprask.' Čo nasledovalo, sa podobalo záverečnej scéne z Gogoľovho Revízora. Všetci prítomní zdreveneli.“ Nevychádzali z údivu, čo si to Mňačko dovolil. Nečudo, že ho David neprestal nenávidieť...

Na Mňačkovu obhajobu treba povedať, že až taký bitkár nebol, ani násilník, stranícki funkcionári a eštebáci ako jeho terče boli výnimkou. Ak niečo vyviedol, bola to jeho vnútorná vzbura, nesúhlas, revolta... No v každom prípade to bola z jeho strany trúfalosť, lebo sa to mohlo skončiť aj tragicky.

Mňačko bol kaskadér, človek neustále sa pohybujúci na tenkom ľade. Podľa jednej známej, ktorá nechce byť menovaná, si to mohol dovoliť len preto, že nemal deti a na rodine mu veľmi nezáležalo. Ktovie, či by si to dovolil, keby mal tri, štyri deti. Určite by taký hrdina nebol. Niečo pravdy na tom bude. Najväčšou výhodou preňho bolo, že mal robotnícky pôvod (nebola to celkom pravda, jeho otec bol poštár, čo bola iná spoločenská kategória) a nemal vysokú školu, ani maturitu. (Vzdelanie komunistickým vodcom prekážalo a inteligentov nenávideli. Tým, že ani oni nemali školy, Mňačko bol jedným z nich.) Najviac asi vždy zavážilo, že bol známou osobnosťou, autoritou a vo svete mal dobré renomé. Preto si k nemu nedovolili to, čo k iným. Veď za niektoré reportáže či knihy Kde končia prašné cesty, Oneskorené reportáže alebo Ako chutí moc ho mohli kedykoľvek zavrieť či ináč zlikvidovať. Nebol by prvý, ani posledný. V Sovietskom zväze, ktorý bol náš vzor, to boli bežné praktiky.

V knihe Siedma noc Mňačko píše: „Možno sa ma teraz niekto spýta: ,A čo bolo s tebou? Tebe sa vtedy predsa nič nestalo.' Neviem na to vlastne dobre odpovedať, neviem, prečo sa mne nič nestalo – napriek napätiu, aké vždy vládlo medzi mnou a vedením strany. Myslím, že istú úlohu v tom zohrala jedna okolnosť – nemal som maturitu. To znamenalo, prípadne mohlo znamenať, to presne neviem, že som vo svojom kádrovom materiáli mal zopár ,dobrých bodov´.“

            Západných novinárov tiež zaujímalo, prečo sa práve jemu za incidenty nikdy nič nestalo a čomu vďačí za priazeň nadriadených. Nevedel odpovedať. Najskôr preto, že sa nebál. Strach mal len z moskovských súdruhov, tí boli mimoriadne nebezpeční. Ak by tí  dali príkaz na likvidáciu, naši partajníci by nepoznali brata a rozkaz by okamžite splnili. To bol jeden z hlavných dôvodov, prečo v auguste 1968 emigroval. Bál sa, že ho Rusi, ako sa Sovietom hovorilo, zastrelia, alebo v najlepšom prípade odvezú na Sibír. Potvrdil to aj Vladimír Babnič, ktorému Mňačko pri jednej debate po novembri 1989 v Klube spisovateľov povedal: „Nebál som sa našich ,bezpečákov', ale sovietskych poradcov, ktorých bolo u nás plno. A boli to všetko dôstojníci NKVD. Stačilo, aby ktorýkoľvek z nich ukázal prstom na mňa – a bolo by po mojich písačkách i slobode.“

            Keď sa Mňačka roku 1964 na tlačovej konferencii v Brémach Harry Pross spýtal, ako je možné, že sa mu nikdy nič nestalo, Mňačko odpovedal, že nevie. „...možno som mal len šťastie, ale pravdepodobne skôr preto, lebo som bol vždy bezočivý.“

            Pred straníckymi „tajtrlíkmi“ (obľúbený výraz Ladislava Mňačka) sa netriasol. „Čím nebojácnejší bol náš postoj, čím arogantnejšie boli urážky, čo sme im vmietli do tváre, tým viac sa nás báli.“

Vladimír Babnič tvrdí, že Mňačkovi sa v rebelstve vyrovnal len Vlado Mináč. „Obaja nemuseli stáť v pozore, lebo strach nemali oni, ale funkcionári z nich. Preto sa im všetko prepieklo, čo bolo pre nich zakaždým veľmi povzbudzujúce. Príčina ich rebélie bola v podstate rovnaká: považovali to za jediný spôsob, ako dať verejne najavo, že stranícki šéfovia sú hlupáci. Tým, že mali za sebou vysokopostavených ochrancov, mnohí si povedali: ,Od Mňačka a Mináča ruky preč, radšej si nepáliť prsty.'“

V Siedmej noci Mňačko spomína príhodu, z ktorej je vidieť, že sa straníckych funkcionárov skutočne nebál. „Pozvala ma najvyššia inštancia straníckej inkvizície, stranícka kontrolná a revízna komisia, a obvinila ma, že jednostaj urážam členov ústredného výboru, poslancov Slovenskej národnej rady a vysokých verejných funkcionárov. Po trojhodinovej hádke, keď som už bol na odchode, mi oznámili, že proti mne zavedú disciplinárne konanie a pravdepodobne sa z toho nedostanem bez straníckeho trestu. ,Celkom iste sa z toho dostanem, súdruhovia,' smial som sa im bezočivo do tváre. ,Isteže sa z toho dostanem bez straníckeho trestu, ale môžem vám už dnes prezradiť, kto sa nedostane! Vy traja, ako tu sedíte, vy porušujete stanovy, princípy i morálku strany, vy porušujete všetko, čo sa len porušiť dá...´ Bledí, zhrození vypliešťali na mňa oči ako na zjavenie z iného sveta. Ešte nikto si s nimi nedovolil takto hovoriť. S nimi! Každý, koho si pozvali, sa trasie, vysvetľuje, prosíka, vyhovára sa... Je to fórum pokory a poslušnosti! Ktože za ním stojí, že sa tak opovažuje? Kto z mocných, čo sú mocnejší ako oni? A vôbec, kto môže byť ešte mocnejší ako oni? Predseda komisie mi na to oznámil, že sa teda ešte neuzniesli, ešte to prerokujú.“

Zľakli sa natoľko, že Mňačko nedostal žiaden stranícky trest, ba ani nezačali voči nemu disciplinárne konanie. Natíska sa otázka, koho mal Mňačko za sebou, že sa ho tak báli? „Nikoho. Bol som len spravodlivo drzý a nebojácny. Pravdu som povedal všetkým rovnako. Neintrigoval som, ani neohováral, ale ,šplechol' som názor priamo do tváre. Ak sa dotyční urazili, bola to ich vec. Ja som mal dobrý pocit, aj keď som mal často nepríjemnosti.“

Pravdu napríklad vykričal aj Antonínovi Novotnému. „Národ si vás neváži, mali by ste odstúpiť, súdruh prezident.“ Povedal mu to pred svedkami rovno do očí. A to už nebola obyčajná trúfalosť.

Ukážka z knihy Taký bol Ladislav Mňačko, ktorá vychádza vo vydavateľstve Luna.