Juraj Šebesta: Keď sa pes smeje

Juraj Šebesta (1964) pracuje a žije v Bratislave. Publikuje poviedky a články v rôznych časopisoch a zborníkoch. Získal cenu poroty súťaže Poviedka 1996 za prózu Čakanie na zázrak. Knižne debutoval roku 2005 zbierkou poviedok Triezvenie. Prekladá tiež divadelné hry z angličtiny. Zostavil výbery z tvorby amerických dramatikov Sama Sheparda a Davida Mameta, ako aj sériu Contemporary Slovak Drama 1 - 5, ktorú vydal Divadelný ústav v Bratislave.

Keď sa pes smeje je rodinný román o tom, ako dospievajúci niekedy musia byť dospelí a dospelí by chceli byť deťmi. Čo všetko musí počas jedného roka riešiť gymnazista Tomáš? Problémy rodičov, konflikty s otcom a skraty v komunikácii, ale aj školu, prvé lásky i sklamania. Tomášovi veľmi pomáha zmysel pre humor, a keď už aj ten zlyháva, je tu Žofia – malé jazvečíkovité osemkilo, „sestra“ i psychológ zároveň.

Najdúch Žofka nie je nijaký hrdina,ako Bella, Lassie či Biely Tesák, je však dôležitým členom rodiny. Ľudia pomôžu jej a ona pomôže im.

Sedím vo vani a sprchujem sa. Vyžívam sa v šteklivých prúdoch vody, príjemne ma zahrieva a upokojuje.

„Vylez už odtiaľ!“ Otec búcha na dvere. „Zase nedodržuješ rozvrh!“

 Prečo práve teraz a takto? Usilujem sa povzniesť nad ranný ruch.

„Tomáš, to je od teba strašne sebecké!“ vrieska za dverami mama. „Nevidíš, že sa ponáhľame do práce?!“

„Už idem,“ zavrčím a ešte chvíľu si púšťam vodu na vlasy a  tvár.

„Preboha, ako dlho sa už sprchuješ?! Ty si asi myslíš, že ja dostávam peniaze zadarmo!“

Ne, tati, poviem si v duchu, to si ani náhodou nemyslím. Úplne jasne počujem túto vetu, akoby som ju povedal nahlas, ale tak nejako tlmene. Hm. Otec lomcuje dverami, začína to byť vážne. „Poď už von!“ jačí. „O ôsmej mám stretnutie s klientom v Zálesí!“ Vyleziem z vane a odomknem. Stojí predo mnou v spodkoch, zodratých medzi nohami. Používa všetko až do konca, taký on je ochranár. Pupok sa mu nadúva a splošťuje od rozčúlenia. Máva mi pred nosom  papierom. Áno, on naozaj vyťukal rozvrh kúpeľne na počítači. A vytlačil. Vidíš, čo je tu napísané!“ ziape mi ranným dychom do tváre. ,,Vidíš! Tomáš – od štvrť na sedem do pol siedmej! Mama – od šesť tridsať do šesť štyridsaťpäť! A koľko je teraz hodín?! Šesť päťdesiat! Už sme mohli byť osprchovaní všetci!“

Žofia spýtavo pozerá hravými očami z jedného na druhého a potom odbehne. Zalezie pod posteľ, ako vždy, keď po sebe kričíme.

„Tati, upokoj sa. Nie každé ráno odchádzam prvý. Aj ak by, neznamená to, že sa musím sprchovať prvý...“

Tento protiútok ho zmiatol, stojí vo dverách a civie na mňa. Normálne mi ho je ľúto, ako tam hĺba v tých svojich deravých spodkoch, z ktorých mu vykúkajú vajcia vždy, keď si čupne. Také natlačené pomedzi zošúverené nitky.

„Neprekrúcaj. Odchádzaš prvý. Venčíš psa a cestuješ z nás najdlhšie,“ opakuje si to ako malú násobilku.

„Keby ste vstávali skôr, nie je problém. Mohli by sme si tie intervaly vymeniť. Nechceš sa so mnou?“

„Tomáš, správaj sa primerane veku. Nič iné od teba nechceme.“ A potom povie: „Hubou fakty nezomelieš.“

„Proste som zaspal. Zobudil som sa o štvrť a znovu som zaspal!“ Už ma to štve.

„Načo ti platíme paušál?“ povie víťazne mamina. „Nastav si budík. Si myslíš, že nás toto baví?“

„Áno. Robí vám dobre, keď ma môžete buzerovať.“

„Íkvé, íkvé! Načo je nám íkvé!“ híka otec a plieska si po čele. „Ale kde mám ékvé, kde mám ékvé, kam sa podelo ékvé?!

„Mňa sa nepýtaj,“ odseknem. „Čo, nejdú obchody?“ Trochu som to prehnal.

„Čo si to dovoľuješ, ty zasran?!“ vrieska mamina. Úplne je nepríčetná. Som v strehu, lebo vtedy ma niekedy bije. To je iné, keď tak prepletá tými chudými rúčkami a pästičkami. „To necháš len tak!?“ obracia sa na fotra. „Prečo ho nezmlátiš?!“ Július mávne rukou. Dýcha zhlboka.

„Ja chodím každé ráno do tej džungle, pre ktorú ma pánbožko nestvoril ani náhodou,“ vytlačí zo seba novinu. „Vieš, prečo tam chodím? Vieš, prečo chodím každý deň do tej vydrbanej džungle? Kvôli tebe, aby si mal čo jesť, ty hajzel nevďačný!“

„To je to jediné, čoho je tu dosť! Ale kvôli vám! Pozrite sa na seba!“

Otec pristúpi ku mne, ovanie ma strach. „Chápeš, kvôli akej hovadine sa tu hádame?!“

„Vy ste začali! Prečo vy nevstanete skôr a hneď sa neosprchujete? Vy si môžete vylihovať, ale ja sa mám hneď najesť aj sprchovať!“

„To poradie má logiku. Ty chodíš prvý z domu.“

„Nechodím. Dnes by si mal ísť prvý z domu ty, ak začínaš v Zálesí. Prečo si vstal tak neskoro? Prečo si si neprichystal veci už večer? Zase tu budeš pobehovať po byte holý, nadávať a hľadať tie svoje deravé ponožky a spodky! A určite nemáš zbalenú tašku! Všetky tie zmluvy a návrhy na vklad do katastra! Prečo si si to všetko nepripravil už večer? Veď je to také jednoduché! Stačí sa len na chvíľu sústrediť! Prekonať lenivosť. Lebo vieš, čo ti poviem? Rozhodujúce v živote sú správne návyky. Každé ráno by si mohol ušetriť pol hodiny a o to viac sa venovať svojim záujmom! Napríklad počúvať hudbu, učiť sa anglické slovíčka a zacvičiť si pri tom...“

Otec mi uprene hľadí do očí, cítim, že napriek návalu zúrivosti oceňuje, ako ho citujem.

MAMA: Nebav sa s ním. Chce ťa provokovať.

 „Nejaké nové pozorovania? Posun v dizertačnej práci?“ (Teda, viem byť odporný.)

OTEC: Tomáš, správaj sa primerane veku. Nič iné od teba nechceme. (Však sa správam. Ja nemôžem mať pubertu? Znovu zreteľne počujem v sebe tieto vety.) V živote musíš dodržiavať dohody. Rešpektovať ostatných. Nemôžeš myslieť len na seba.

            „Každý myslí len na seba. Ty sám to hovoríš. Stále sa tu sťažuješ na džungľu, a zrazu rečníš o pravidlách.“

MAMA: Ja už nemôžem počúvať toto húkanie.

OTEC: Prosím ťa, správaj sa k nám tak, ako ku svojim kamarátom. Im sa pcháš do zadku a na nás sa vyvršuješ. Proste vstaneš o štvrť, ale vstaneš, a pôjdeš ihneď do kúpeľne. A hotovo.

            „Nepôjdem,“ vravím. „Vy choďte.“

          Otec pristúpi ku mne a povie: „Ukáž svaly. Si myslíš, že ťa nezvládnem? Že som zľaknutý, že si tak narástol? Si myslíš, že sa bojím ti jednu vraziť?“

            „Áno,“ odpoviem úplne pokojne.

            „Preboha, prestaňte! Július, aspoň ty maj rozum!“

           Už sme rozbehnutí.

      „Mmmm,“ fotrík mi štuchá palcom do hrudníka a do ramien. Vie, že to neznášam.

      „Svalovec. Pestovaný. Sadaj!“ Napätie trochu povolí, vidím, že sa usmieva. Chce ma oblbnúť. Napodobňuje mamu, psychologizuje.

            „Už sa neponáhľaš za klientom?“ spýtam sa.

            „To bude rýchlo,“ povie.

MAMA: Nechápem, čo chceš týmto dosiahnuť. Takto si buduješ autoritu?

            „Nemekoc a odrátaj.“

            Sme za stolom oproti sebe a čakáme. Alica si ukazuje na čelo, kašle na nás. Chodím do posilky tak dva, tri razy za týždeň, okrem toho dávam zhyby a trojkilové činky každý deň. Každučký boží deň sto až dvesto brušákov. Občas sa sprchujem studenou vodou, jeden mesiac som vydržal každé ráno. Som už o niečo vyšší ako on. Mama hovorí, že mám atletickú postavu. Tak by som konečne mohol využiť všetko to šponovanie svalov.

            Žofia postrehla chvíľu ticha a dobehla k nám. Vyskakuje otcovi na kolená a vrtí chvostom. Vždy ide k nemu prvému, čo ma fakt štve. Konečne aj mne olíže dlaň.

Tri – dva – jeden – včull! Rameno a ruka mi tuhnú na cement. Žily sa derú von, svaly sa trhajú, koža s rachotom praská. Žofia na nás šteká, zdá sa jej to podozrivé, ako sa skláňame nad stolom, červení v tvári. Nepohneme sa ani o centimeter. Teraz by som ho mohol zložiť, zatlačím. Zúfalstvo, lebo práveže tlačí on a ja sa bránim. Bože, nech tu ten pes nepobehuje a nebreše, ozýva sa to tu ako v jaskyni a mňa pichá v hlave. Tu vzadu, v zátylku, trochu napravo. Ako keď sa vŕtačka rozbehne v betóne a zastane. Vrr-vrr. Vrr. Boj však nemôžem prerušiť. Pozrime, Šuflík sa uškŕňa, tu máš, trošinku ho zavrátim, makám jak besný, cítim šancu. Je to síce len o milimeter, ale aj tak super, makám z celej sily. Uch, tá jeho pravačka! Je ako zverák, ďalej nepôjde. Naopak, otec ma asi pretláča a tak idiotsky, nafúkane sa usmieva. Šialene ma to rozčuľuje. Šialene. Nemôžem zhola nič. To je moja ruka, čo tu tak klesá? Kopnem ho pod stolom, aby som ho prekvapil? Určite bude tvrdiť, že sa so mnou len pohrával. Ešte raz skúsim, fuuuu, číre zúfalstvo v tomto uhle, ruku mi pritláča na stôl. Je možné, že tento štyridsaťročný pupkáč, s výbehmi plešiny a s nadváhou najmenej dvadsať kíl, zase nado mnou vyhral?

            „No, už som sa musel pousilovať. Tak na osemdesiat percent,“ vraví s úškrnom a mňa ide poraziť. Strašná potupa, lebo mu nijako nemôžem dokázať, že tentoraz mal namále. Som si tým istý, dofrasa! „Ale keď budeš ďalej tak vzorne posilovať, v štyridsiatke ma možno pretlačíš. Pozdravuj trénera.“

            „V akej štyridsiatke?“ zasypím. „Veď to už budeš v dôchodku.“

            „V štyridsiatke má chlap najväčšiu silu. A polepši sa, lebo nabudúce ti naozaj jednu prisolím.“ 

Úryvok z románu, ktorý vychádza vo vydavateľstve JUGA.