Jurij Poľakov (1954) vydal svoj román Kozľa v mlieku v druhej polovici deväťdesiatych rokov a odvtedy  vyšiel vo viac ako desiatich (!) vydaniach a stále sa drží v zoznamoch bestsellerov – pripisuje sa mu prívlastok „kultový“. Je to groteska o tom, ako sa rozprávač-literát staví s priateľmi, že „vyrobí“ z pologramotného chlapíka geniálneho avantgardného spisovateľa  bez toho, aby vôbec niečo napísal. Treba ho len správne zaradiť do systému a vytvoriť okolo jeho neexistujúceho románu atmosféru, ako keby existoval.

     Názov je citátom z biblického „Nebudeš variť kozľa v mlieku jeho matky“ – je to jeden z 12 výrazov, ktoré smie používať „spisovateľ“ Viťok v komunikácii s verejnosťou (sú medzi nimi aj: skôr áno, ako nie;  skôr nie, ako áno; hovno; ambivalentne; transcendentálne...)

Jurij Poľakov: Kozľa v mlieku

Jurij Poľakov (1954) vydal svoj román Kozľa v mlieku v druhej polovici deväťdesiatych rokov a odvtedy  vyšiel vo viac ako desiatich (!) vydaniach a stále sa drží v zoznamoch bestsellerov – pripisuje sa mu prívlastok „kultový“. Je to groteska o tom, ako sa rozprávač-literát staví s priateľmi, že „vyrobí“ z pologramotného chlapíka geniálneho avantgardného spisovateľa  bez toho, aby vôbec niečo napísal. Treba ho len správne zaradiť do systému a vytvoriť okolo jeho neexistujúceho románu atmosféru, ako keby existoval.

     Názov je citátom z biblického „Nebudeš variť kozľa v mlieku jeho matky“ – je to jeden z 12 výrazov, ktoré smie používať „spisovateľ“ Viťok v komunikácii s verejnosťou (sú medzi nimi aj: skôr áno, ako nie;  skôr nie, ako áno; hovno; ambivalentne; transcendentálne...)

V sprievode húfu západných novinárov prišiel sa navečerať prozaik Skazuvzalov, autor slávneho románu Žena v kresle, v ktorom sa akási dáma roztiahnutá v gynekologickom kresle usiluje nájsť v sebe Boha. Napísal ho pred desiatimi rokmi, keď bol ešte veľmi mladý. V jednom interview povedal (počul som to v rádiu Slobodná Európa), že mu to napadlo, keď si raz predstavil Nastasiu Filippovnu na vyšetrení u gynekológa. Keď Skazuvzalov dokončil ten román, hneď pri prvej príležitosti ho poslal do jedného newyorského vydavateľstva. Intelektuálna časť zlatej mládeže tomu vtedy hovorila „riskovať otcov stranícky preukaz“. Jeho otec bol veľký papaláš stredného rangu a navyše syn klasika detskej literatúry. No nič z toho nebolo: rukopis šťastne prešiel ostražitou colnicou najprv von a potom späť dnu – vrátil sa so sladkokyslým vyjadrením, že autor má nespochybniteľný talent, no ešte nespochybniteľnejší je fakt, že toto dielo náročný americký čitateľ nepotrebuje. Skazuvzalov sa naštval, neprepadol však zúfalstvu: využíval každú ilegálnu príležitosť a rozosielal rukopis románu do rôznych krajín, no výsledok bol vždy ten istý. To sa ťahalo niekoľko rokov. Ale raz ostrieľaný disident Pyľnošľomov, všeobecne známy niekoľkými kvalitne zorganizovanými škandálmi, poradil Skazuvzalovovi vložiť do obalu s rukopisom sto či dvesto neprihlásených dolárov. To pomohlo: hneď prvý colník zhabal zelené bankovky a s nimi aj rukopis. Autora hneď pozvali na zväz spisovateľov, okamžite mu dali členský preukaz (ten proces sa u mladého literáta zvyčajne ťahá päť až dvanásť rokov) a o týždeň Skazuvzalova s rachotom vylúčili zo zväzu spisovateľov ako výstrahu všetkým, čo dávajú prednosť západným vydavateľom pred domácimi. Zároveň zbavili funkcie Skazuvzalova staršieho, aby sa papaláši stredného rangu serióznejšie stavali k výchove mladej generácie, vyrastajúcej v ich nadštandardných bytoch...

Tak sa jedného dňa Skazuvzalov mladší prebudil slávny a omamne prenasledovaný. Na stránkach západných novín svietili titulky: Už zasa rok 1937! Nová obeť Babieho Jaru? Skazuvzalov proti KGB... Všetky vydavateľstvá, ktoré kedysi odmietli román Žena v kresle, autora okamžite zasypali telegramami s návrhmi tých najvýhodnejších zmlúv. Jeho kniha vyšla takmer súčasne v dvadsiatich siedmich krajinách a komentátor najvplyvnejšieho amerického týždenníka Book Magazine nazval svoju recenziu Skazuvzalov – Dostojevskij dneška. Pravdaže, trošku to prehnal, ale iných ruských spisovateľov jednoducho nepoznal. V KGB zostavili špeciálnu operatívnu skupinu s krycím menom Gynekológ výlučne na sledovanie spisovateľa Skazuvzalova. Na čelo skupiny postavili generálporučíka, ktorý poznal tatka inkriminovaného literáta zo spoločných poľovačiek.

Od tých čias sa autor skvelého románu všade ukazoval v sprievode západných novinárov a v úctivej vzdialenosti od nich sa motala sledovačka KGB. Generálporučík a Skazuvzalov starší ďalej spolu chodili na poľovačku a po nociach pri vatre a medveďom šašlíku uvažovali, ako čo najšikovnejšie vrátiť zblúdilého syna do lona sovietskej literatúry. Keď sa vďaka mne začala glasnosť a sledovanie Skazuvzalova sa skončilo, podišiel k nemu človek v civile, predstavil sa mu ako zástupca náčelníka operatívnej skupiny a v rozpakoch poprosil, aby mu autor pre súkromnú potrebu napísal venovanie do niekoľkých exemplárov románu, ktorý práve vtedy vydal Posev. No nebudem predbiehať...

Takže sme dopili pivo a ja som navrhol, aby sme si objednali ešte zopár fliaš, ale Stas ani ja sme už nemali peniaze.

„Teda...“ povedal Arnold vyhrabávajúc z vreciek posledné drobné. „Ste tu vy v Moskve riadne svine!“

„Prečo sme svine?“ zaujímal som sa malátne.

„Vycicali ste z Ruska všetku šťavu...“

„A čo, Moskva podľa teba nie je Rusko?“ zastal sa hlavného mesta Stas.

„Nie je. Moskva je nádor na zdravom tele národa.“ odvetil Arnold a sťažka si vzdychol.

Už niekoľkokrát sa pokúšal presťahovať do hlavného mesta, uverejňoval inzeráty v rubrike Medzimestská výmena, dokonca sa fiktívne oženil, dievčina zhrabla peniaze, ale potom vysvitlo, že ona sama má povolenie len na prechodný pobyt a trvalý má v meste Orel. A tak sa rozviedli...

„Moskva je džungľa,“ pokračoval Arnold, „ale tajga – to je dačo iné! Chlapci, ja keď sa pozriem do očí veveričke, cítim to samé, ako keď nájdem pekný rým...“

Arnoldovi profesionálne stuhla tvár – rozpamätúval sa na verše. Opäť sme sa so Stasom pozreli na seba a mlčky sme sa dohodli, že nezopakujeme tú chybu, ktorej sme sa dopustili nedávno, keď sme nechali Arnolda vyrozprávať obsah svojho románu. Ak raz básnik, či z hlavného mesta, či z vidieka, to je fuk, zarecituje pri stole čo len jeden svoj verš, už sa nezastaví, kým vám nevykydne na hlavu plný kýbeľ básnických smetí, čo sa mu nakopili v duši. Takéto pokusy treba pridusiť v zárodku.

„Aha, už to mám...“ Arnoldova tvár začala výhražne ožívať.

„A ja,“ Stas prudko prevzal iniciatívu, „keď sa dívam na zaprášené rady kníh v antikvariáte, cítim, že som chlapec, čo si zaumienil obšťastniť nenásytné lono Ištar...“

„Koho?“ roztrpčene sa spýtal Arnold, ktorý dúfal, že predsa len bude môcť recitovať.

„Ale... jednej baby...“ vysvetlil namyslený Stas. „Máme strašnú smolu, žijeme v období presýteného kultúrneho roztoku. Nedávno to u mňa v obchode rozprával Ľubin-Ľubčenko. To je jeho teória. Aby si tomu rozumel, Arnold, vzniká taká hustá rybacia polievka!“

„Rozumiem, čoby nie!“ prikývol Arnold.

„Sme obete prepchaných knižných regálov,“ vzdychol Žgutovič, ktorý si zrejme spomenul na svoju doteraz nevydanú zbierku.

 „Netreba písať nič,“ nahral som Žgutovičovi. „Text nemá nijaký význam.“

„Absolútne nijaký,“ súhlasil Arnold. „Hneď vám o tom prečítam poviedku!“

„Čo to znamená – nemá význam?“ nepochopil Stas.

„Znamená to, že nemusíš napísať ani riadok a môžeš byť slávnym spisovateľom! Budú ťa študovať, hodnotiť, citovať...“ rozviedol som myšlienku, ktorá mi v tej chvíli prišla na um.

„Citovať?“ spýtal sa Stas.

„Áno, citovať!“ neustupoval som, lebo pivo vo veľkom množstve robí človeka neuveriteľne tvrdohlavým.

„Nonsens!“

„Ako?“ nepochopil Arnold.

„Ja viem, môžete sa ma spýtať,“ pokračoval som s čoraz väčším oduševnením, „prečo po klasikoch predsa len ostali texty. Odpovedám: pretože boli zajatcami profesionálnych konvencií – krajčír musí šiť, stolár hobľovať, spisovateľ písať! Povedzme, ak si nečítal Shakespeara, to sa v podstate rovná tomu, ako keby nič nebol napísal. No Shakespeare je aj tak génius!“

„Aj tak,“ súhlasil Arnold.

„Sofistika!“ uškrnul sa Stas.

„Ako?“ nepochopil Arnold.

„To nie je sofistika,“ namietol som naliehavo. „Sofistika je oklamanie rozumu, ktoré sa rozpadne pri prvej zrážke so skutočnosťou. Ale ja môžem dokázať svoje slová v praxi. Som pripravený vziať prvého človeka, ktorý mi príde do cesty a o literatúre nemá ani šajnu, a za dva mesiace urobím z neho slávneho spisovateľa!

„Nonsens!“ zamával rukami Stas.

„Ako?“ opäť sa spýtal Arnold.

„Kravina!“ spresnil Žgutovič.

„Že kravina?“ naštval som sa a krv s pivom mi udrela do hlavy. „Stavme sa, že z prvého debila, čo mi príde do cesty, za dva mesiace spravím slávneho spisovateľa, budú ho spoznávať na uliciach, kritici začnú písať o ňom štúdie a vy sa budete pýšiť, že sa s ním poznáte!“

Úryvky z románu, ktorý v preklade Jána Štrassera vyjde vo Vydavateľstve Slovart

V tlačenej podobe Knižnej revue je dlhšia ukážka