Kafka je uhol pohľadu

Keď netreba, skoro denne sa hrabem v Kafkovi. V čase výročia sa mi nechce. Pritom tí snaživejší a kompetentnejší o ňom nedávno – ak sa nemýlim, práve kvôli výročiu – nakrútili šesťdielny televízny seriál, klobúk dolu, vydaril sa.

Mám niečo napísať o Kafkovi?

Namiesto toho čítam Ionesca. 

Lenže čítam Ionesca a vidím, že čítam Kafku: „Některým lidem se žije tak snadno, stačí, aby se ke všemu stavěli netečně. Všechno jim jde hladce. Já musím odjakživa zdolávat hory, ostatně nezdolávám je.“ 

Toto je Kafka, darmo je to Ionesco, darmo je to ionescovské.

Kafka je rozpoznateľná metóda, nástroj, uhol pohľadu.

Otvorím si jeho denník, 6. august 1914: „Tak se tu tedy zmítám, bez ustání vzlétám k vrcholu hory...“ 

Čože, napokon až k vrcholu?

Žeby bol Ionesco kafkovskejší než sám majster?

Nie, lebo majster pokračuje: „...nahoře se udržím sotva okamžik.“ A pointa je, čo tam v tom okamihu robí: „Leč já se zmítám tam nahoře, není to bohužel smrt, ale věčná muka umírání.“  Ani len večnosť mu však nevydrží večne, po takmer stodesiatich rokoch od denníkového zápisu a po sto rokoch od jeho úmrtia to už vieme.

V ten istý augustový deň roku 1914, na začiatku prvej svetovej, ešte stojí „se svým zlým pohledem“ v blízkosti pražského a zároveň nemeckého vlasteneckého sprievodu. My dnes našimi zlými pohľadmi pozorujeme tunajšiu vlasteneckú vládu a tušíme, že ani toto odpudivo hrané divadlo tu nebude navždy.

V roku 1998 v doslove českého vydania Kafkovych denníkov Věra Koubová uvádza, že keď bol šťastný, denník zanedbával: „O štěstí neměl co psát.“  Iste to tak bolo, ale to nevylučuje, že v živote bývajú až tak nevýslovne nešťastné dni, že ani o tých nie je čo písať. Vtedy si človek mrmle: „Nesmím se opustit, jsem docela sám.“  A možno zistí, že celkom sám nie je ani v kaši, ktorú nám dnes kuchtia už spomenutí pseudovlastenci, alebo ako ich pre mňa, pre Ionesca, pre všetkých, ktorí chcú, aby to bolo pre nich, už v roku 1914 jasnozrivo nazval K.: „nepochopitelní druzí“.

Ale to znie ako Sarte.

Len či Sartre neznie ako on? 

Tak či onak, Sartre teraz okrúhle výročie nemá.   

Balla

***

Franz Kafka bol geniálny vizionár. Veľmi presne predpokladal, že ak jeho dielo nebude zničené, skončí sa to tak, že v Prahe budú predávať tričká a odznaky s jeho podobizňou. Preto žiadal zničenie svojho diela. Obával sa nielen takejto masovej produktifikácie, ale aj hromadnej dezinterpretácie (nadinterpretácií, podinterpretácií, mimointerpretácií) svojich diel v mnohých posttextoch. Predpokladal, že sa jeho textov chopia pochybujúci mimetici, ktorým v nich bude chýbať zrkadlenie reality, aj fanatickí prognostici, ktorí ho obvinia z futurologického opisu totalít dvadsiateho storočia. Pritom Franz Kafka napísal iba to, čo napísal. Takúto – jedinú správnu – interpretáciu osvetlím na frapantnom príklade. Známa Kafkova poviedka Opis (jedného) zápasu je rozprávaním mladého muža, ktorý sa opil a potom sa neistou chôdzou vracia domov spomínajúc na dievča, s ktorým sa chcel a aj chce vyspať. V takejto ešte stále alkoholom omámenej bezstarostnej hlave sa aj zrodí nápad, že by mohla byť „sranda“, ak by mladík vyskočil kamošovi na chrbát, aby sa kúsok niesol ako na koni. Samozrejme, moja interpretácia je vysoko a hlboko subjektívna, keďže hovorím o príbuznom (texte).

Pavol Rankov

***

Ako dieťa z prekladateľskej rodiny som vedomosti o Kafkovi nasával s materským mliekom pri rodinných nedeľných obedoch, k skutočnej iniciácii Kafkom však u mňa došlo až v šestnástich rokoch vďaka prečítaniu jeho poviedky Premena, ktoré, pravda, nasledovalo po zhltnutí takmer kompletného Camusa, Škvoreckého šesťdesiatych rokov, Kunderovho Žartu a Američanoch J. Hellera, T. Capoteho, K. Vonneguta. Premena spôsobila, že sa mi v okamihu dosiaľ známy svet zložil do fatálneho, no veľmi zmysluplného celku, v ktorého centre sa ocitlo zraniteľné Ja, vystavené zlovôli okolia. Kafka v tomto zmysle utváral nie moje estetické, ale intelektuálne, spoločenské a politické vedomie, v mladom veku podnietil kriticizmus a citlivosť voči všetkým náznakom násilia, nátlaku a manipuláciám. Nikdy som nerozumel pokusom o ospravedlňujúco optimistický výklad Kafku (podľa mňa je scestný), ani obrane tohto veľkého skeptika poukazovaním na jeho humorné stránky. Kvintesencia Kafku tkvie v dôslednom, podľa môjho názoru sekulárnom pesimizme: Tento autor vedel a ako prvý jasne ukázal, že človek vytvoril zlý svet a logicky sa sám stáva jeho obeťou; čím skôr si to s Kafkom uvedomíme, tým skôr sa týmto skutočnostiam naučíme filozoficky i prakticky čeliť. Myslím, že tak ako čítanie Kafku v 60. rokoch pomáhalo z hľadiska indivídua porozumieť stalinizmu i holokaustu, dnes pomáha pochopiť monštruóznosť putinizmu i pokročilých, rafinovaných foriem dehumanizácie v postindustriálnych spoločnostiach. Paradigmou Kafkovho rozumenia sveta je nepochybne jeho román Proces, filozoficky a umelecky jedno z najdokonalejších literárnych diel vôbec, ktoré stojí na jednej úrovni s Danteho Božskou komédiou a Shakespearovým Hamletom. Jozef K., hlavný (anti)hrdina tohto otriasajúceho príbehu, je bohužiaľ dodnes potenciálne každý z nás, vrátane všetkých mocných tohto sveta. Ani pre nich nie je tento svet bezpečný. Kafka tým, že straší, varuje. To je základné posolstvo, ktoré som od Kafku prijal v mladosti, keď som ho ako gymnazista čítal v škole pod lavicou, a dodnes ho pri každej príležitosti šírim ďalej.

Adam Bžoch

Zdroj: The National Library of Israel / Max Brod Archive