Vyhľadávanie
Kniha prináša dejiny kreovania realistického spôsobu nazerania na svet v slovenskej literatúre. Vyšla z iniciatívy Valéra Mikulu a Marcely Mikulovej a nie je knihou faktografickou napriek tomu, že jej súčasťou sú aj medailóny viacerých slovenských autorov tvoriacich v druhej polovici 19. storočia a v prvých rokoch 20. storočia. Je skôr knihou prinášajúcou analýzu tvorby osobností so schopnosťou vidieť realitu a neschopnosťou realisticky ju stvárniť, autorov, ktorí poetiku realizmu síce využívali, ale realitu vidieť nechceli, realistov videním aj tvorbou, až po tých, ktorí postupne prikročili k deštruovaniu realizmu ako literárneho faktu. Štúdie a interpretácie editorov Kapitol zo slovenského realizmu čeria tradované literárnohistorické klišé a obdobne „odvážne“ sú aj texty ich kolegov (Stanislav Rakús, Ladislav Šimon, Anna Kruláková, Pavol Žigo, František Koli). Ich príspevky sú staršieho dáta, ale zoradené do citovaného zväzku dávajú svojmu obsahu nový zmysel. Editori pretláčajú (až na jednu výnimku) odbornej verejnosti už známe práce analyzujúce fenomén realizmu v slovenskej literatúre bez toho, aby riskovali, že niektorá z nich dnes už vyznie anachronicky. Slovenský literárny realizmus už dávno nemožno vidieť optikou oných neslávne známych „vĺn“. Literatúra, ku ktorej viac alebo menej prilieha atribút „realistický“ – našťastie – už dlhší čas nie je v zajatí povinnosti byť majákom na ceste k vrcholu všetkých umení – socialistickému realizmu. Kapitoly zo slovenského realizmu sa neutápajú ani v opakovaní fráz o riešení zemianskej otázky či o konflikte kaštieľa a chalupy. K textom, ktoré v nich analyzujú, pristupujú autori s potrebným odstupom. Uvedomenie si toho, že realizmus ako poetologická kategória pod svoje krídla berie Vajanského so svojím idealistickým falšovaním reality, Kukučína so svojou snahou harmonizovať konflikty, Tajovského nekompromisné nazeranie defektných čŕt údajne čarokrásneho slovenského ľudu, Jesenského až sarkastického demaskovania malomestskej morálky, Timravinej ironickej skepsy v nazeraní na citový svet človeka či Jégého pragmatické videnie dejinných zákonitostí v nehybnom vývine ľudskej povahy sa jednotliví autori nepokúšajú – ako by sme možno očakávali – o identifikovanie akéhosi „pravého realistu“ v našej literatúre, neskresávajú záber realistickej literatúry, ale idú cestou pátrania po koreňoch realistického stvárňovania skutočnosti na jednej strane, a po spôsoboch jeho rozrušovania na strane druhej. Samozrejme, až diskusie vyvolané ich úsilím ukážu, či tie korene možno skutočne nájsť už v tvorbe Ľ. Kubániho, G. K. Zechentera Laskomerského či J. Záborského, resp. či jeho deštrukciu priniesla až (už) tvorba J. G. Tajovského, B. S. Timravy, L. N. Jégého alebo J. Jesenského. No už teraz možno povedať, že spôsob, ktorým nás o tom presviedčajú spoluautori Kapitol..., je viac ako presvedčivý. Ako pars pro toto možno uviesť miestami až ironický prístup Valéra Mikulu k textom slovenských prozaikov a básnikov-realistov: interpretáciou ich textov Mikula (pre viacerých možno až kruto) rúca modly desaťročia stavané otcami slovenskej literárnej historiografie. Ale bez spochybnenia ich majestátu by sa poznanie našich literárnych dejín stalo len okiadzaním mýtov. A to, dúfam, nechceme.
