Kate Mossová: Hrobka

Prvá sa odohráva roku 1891 a jej hrdinkou je sedemnásťročná Léonie. Po úteku s Paríža nachádza spolu s  bratom Anatolom úkryt uprostred čarokrásnej prírody francúzskeho juhu na panstve Domaine de la Cade. Úkryt áno, pokoj nie. V napohľad idylickom panstve totiž prebývajú zlovestné sily. V prastarej hrobke čaká niečo práve na nevinnú Léonie... chce sa to vyslobodiť... chce ovládnuť ľudské duše... a prelievať ľudskú krv. Kľúčom k záhade je balíček tarotových kariet, ktorý si pamätá všetky príbehy ľudstva. V druhej časti v roku 2007 mladá Američanka Meredith prichádza do Francúzska písať knihu o Claudovi Debussym, ale aj hľadať korene svojej čudáckej a kliatbami prenasledovanej rodiny. Ubytuje sa v hoteli Domaine de la Cade a  rozruší duchov minulosti..Meredith na začiatku pátrania netuší, že že jej je súdené uzavrieť príbeh tragickej lásky, ktorý sa začal dávno pred jej narodením Blíži sa sviatok Všetkých svätých. Deň, keď padá závoj medzi svetom živých a mŕtvych. Meredith čosi láka na opustenú čistinu v lese, kde tajomstvá minulosti odpočívajú, ale nespia.

36. kapitola

Zo zámky na skrinke trčal maličký mosadzný kľúčik. Bol zaseknutý a nechcel sa poddať, ale Léonie ním pošklbkávala, až sa napokon otočil. Otvorila dvere a vybrala spoza nich záhadný zväzok.

Ešte stále stála na vyleštenej vrchnej priečke posuvného schodiska. Otvorila Les Tarots a keď nadvihla tvrdú obálku, znútra sa zdvihol pach starého papiera a dávnych čias. Dnu bola tenučká brožúrka, sotva sa dala nazvať knižkou. Len osem strán, navyše s ostrapkaným okrajom, akoby orezaným nožom. Ťažký nažltnutý papier svedčil o veku – nebola to starožitnosť, ale ani nedávne vydanie. Slová boli písané rukou, šikmým, úhľadným písmom.

Na prvej strane znovu prečítala meno strýka, Jules Lascombe, a titul Les Tarots, tentoraz aj s doplnkom: Au delà du voile et l’art musicale de tirer les cartes. Pod tým bola ilustrácia pripomínajúca osmičku, ale ležiacu na boku ako nejaké pradeno nití. Na spodku stránky bol dátum, zrejme šlo o rok, keď jej strýko monografiu napísal: 1870.

Po tom, čo z Domaine de la Cade ušla moja mama, a ešte pred príchodom Isolde.

Úvodnú stránku chránil hárok jemného voskovaného papiera. Léonie ho nadvihla a proti svojej vôli zhíkla. Bola tam ilustrácia, čierno-biela rytina diabla. Civel zo stránky zlým, bezočívým, chlipným pohľadom. Bol prihrbený, mal pokrútené neotesané plecia, dlhé ruky a namiesto dlaní s prstami laby s pazúrmi. Hlavu mal priveľkú a znetvorenú, akoby to bola karikatúra ľudskej podoby.

Léonie sa prizrela lepšie a uvedomila si, že obluda má na čele rožky, ale také malé, že ich sotva vidieť. Niečo na obrázku nepríjemne naznačovalo, že stvorenie nie je pokryté holou pokožkou, ale kožušinou. A najznepokojujúcejšie pôsobili dve zreteľne ľudské postavy, muž a žena, pripútané reťazami k základni piedestálu, na ktorom diabol stál.

Pod rytinou bola rímska číslica: XV.

Léonie pozrela na pätu strany. Neuvádzalo sa tam meno výtvarníka, nebola tam nijaká informácia o pôvode tejto ilustrácie. Len jediné slovo, meno starostlivo napísané paličkovými písmenami: ASMODEUS.

Léonie radšej rýchlo prevrátila stránku. Uvidela tam riadky, ktoré uvádzali a vysvetľovali námet knihy, všetky boli napísané hustým písmom. Prebehla zrakom po texte a upútali ju niektoré slová. Diabli, tarotové karty, hudba, to všetko jej rozbúchalo srdce príjemne hrozivými očakávaniami. Rozhodla sa, že sa usadí pohodlnejšie, zliezla z dreveného schodiska, zoskočila na dlážku a knihu si odniesla k stolu uprostred knižnice. Tam sa zahĺbila do príbehu.

Na vydrhnutej kamennej dlažbe v hrobke bol štvorec, čierny štvorec namaľovaný mojou vlastnou rukou ešte v ten deň, ktorý teraz akoby vyžaroval slabé svetlo.

Pri štyroch rohoch štvorca, ako pri bodoch kompasu, boli noty. C na severe, A na západe, D na juhu a E na východe. Vnútri štvorca ležali karty, do ktorých bolo potrebné vdýchnuť život a ktoré ma mali preniesť do iného rozmeru.

Zapálil som lampu na stene a vylialo sa z nej bledé biele svetlo.

V okamihu sa mi zazdalo, že hrobka sa plní hmlou, ktorá dusí zdravý vzduch atmosféry. A prihnal sa aj vietor, lebo ničomu inému som nemohol pripísať tóny, čo teraz ticho zneli v kamennej miestnosti ako zvuk vzdialeného klavíra.

V súmračnej atmosfére karty, aspoň tak sa mi videlo, ožili. Siluety vyslobodené z väzenia pigmentov a náterov nadobudli jasnú podobu a tvar a znovu kráčali po zemi.

Vzduch sa zachvel a zrazu som mal pocit, že nie som sám. Už som si bol istý, že hrobka je plná bytostí. Duchov, lebo nemôžem povedať, že by to boli ľudia. Všetky prírodné zákony boli popreté. Bytosti sa nachádzali všade okolo mňa. Prítomné boli všetky moje ja, z minulosti aj z budúcnosti. Obtierali sa mi o plecia a o šiju, prechádzali mi po čele, obklopovali ma, ani sa ma nedotkli, no predsa len sa tisli ku mne čoraz bližšie. Zdalo sa mi, že lietajú a víria vzduch, takže som si stále uvedomoval ich prchavú prítomnosť. A predsa to vyzeralo, akoby boli mali váhu aj tiaž. Najmä vo vzduchu nad mojou hlavou akoby sa ustavične čosi pohybovalo a spolu s tým znela kakofónia šepotu, vzdychov a plaču, takže som musel skloniť šiju ako pod dákym bremenom.

Bolo mi jasné, že mi chcú zabrániť v prístupe, hoci som netušil prečo. Vedel som len, že musím znovu dobyť ten štvorec, inak sa ocitnem v smrteľnom nebezpečenstve. Vykročil som k nemu a v tej chvíli sa do mňa oprel mohutný vietor, tlačil ma naspäť, škriekal a zavýjal, spieval strašidelnú melódiu, ak to melódiou vôbec môžem nazvať, ktorá akoby mi znela rovnako v hlave ako mimo nej. Vibrácie ma tak vydesili, že som mal pocit, akoby sa na mňa chystali zrútiť múry aj strop hrobky.

Pozbieral som sily a vyrazil k stredu štvorca, ako keď sa topiaci zúfalo načahuje k brehu. V tej chvíli sa na mňa vrhlo jedno stvorenie, bez pochybností diabol, hoci bol rovnako neviditeľný ako jeho pekelní spoločníci. Cítil som na krku jeho nadprirodzené pazúry, na chrbte jeho chápadlá, jeho rybací dych na pokožke, a predsa som na sebe neuvidel ani stopu po dotyku.

Zdvihol som ruky, chránil som si hlavu. Po čele mi tiekol pot. Srdce mi začalo vypadávať z rytmu a uvedomil som si, že to už dlho nevydržím. Bez dychu, roztrasený, so svalmi napnutými do prasknutia, pozbieral som posledné zvyšky odvahy a znovu som vykročil vpred. Hudba silnela. Nechtami som sa zadrapil do prasklín medzi dlažbovými kameňmi a akýmsi zázrakom sa mi podarilo dovliecť sa do namaľovaného štvorca.

V tej chvíli opanovalo miestnosť príšerné ticho so silou mocného výkriku, ticho prudké, páchnuce peklom a hlbinami mora. Myslel som, že mi pod jeho tlakom praskne lebka. Jazyk mi ľapotal ako bláznivý, ale pustil som sa recitovať mená z kariet: Blázon, Veža, Sila, Spravodlivosť, Súd. Vari som privolával duchov kariet, teraz už zhmotnených, aby mi pomohli? Alebo oni mi bránili v prístupe k štvorcu? Hlas akoby už ani nepatril mne, ale vychádzal z miesta mimo mňa, najskôr znel ticho, postupne silnel, napĺňal hrobku.

Potom, keď už som bol presvedčený, že viac neznesiem, niečo vystúpilo z mojej prítomnosti, vyšlo spod mojej pokožky a sprevádzal to driapavý zvuk, akoby mi po kostiach prešli pazúry divého zvieraťa. Zašumel vzduch. Tlak na moje vynechávajúce srdce ustal.

Padol som doluznačky na zem, takmer v bezvedomí, no stále som si uvedomoval, že noty – tie štyri noty – tíchnu a šepoty a vzdychy duchov slabnú, až som napokon nepočul už vôbec nič.

Otvoril som oči. Karty sa vrátili do stavu spánku. Maľby na stenách apsidy boli zase nehybné. Potom na hrobku zostúpila prázdnota a pokoj a vedel som, že je to ukončené. Pohltila ma tma. Neviem, na ako dlho som zamdlel.

Hudbu som zaznamenal, ako som najlepšie vedel. A znaky na mojich dlaniach, stigmy, nikdy nezmizli.

Léonie ticho zapískala. Obrátila stranu. Viac tam nebolo.

Chvíľu len sedela a civela na posledné riadky brožúrky. Bol to neobyčajný príbeh. Okultné stretnutie hudby a miesta oživilo obrazy na kartách, a ak to správne pochopila, vyvolalo tých, ktorí prešli na druhú stranu. Au delà du voile – za závojom – ako hovoril podtitul knihy.

A ten príbeh napísal môj strýko.

V tejto chvíli ju predovšetkým ohromilo, že v rodine má takého vynikajúceho spisovateľa, hoci sa o tom nikdy nehovorilo.

Lenže...

Léonie znehybnela. Strýko v predslove tvrdil, že je to opis skutočných udalostí. Oprela sa. Čo tým myslel, keď spomínal moc „prejsť do iného rozmeru“? Čo tým myslel, keď hovoril o „ja“ z minulosti aj z budúcnosti? A čo duchovia, vrátili sa po tom, čo ich vyvolal, odkiaľ prišli?

Na šiji jej naskočili zimomriavky. Léonie sa zvrtla, obzrela sa ponad plece naľavo aj napravo, mala pocit, že za ňou ktosi stojí. Zadívala sa do tieňov vo výklenkoch pri kozube a do zaprášených kútov za stolmi a závesmi. Sú na tomto panstve duchovia? Spomenula si na postavu, ktorá sa večer zakrádala cez trávnik.

Predtucha? Alebo to bolo niečo iné?

Léonie pokrútila hlavou, dokonca ju trochu pobavilo, že sa takto poddala fantázii, a znovu pozrela na knihu. Keby strýkovi verila, že to, o čom písal, sa naozaj stalo, je možné, že tá hrobka stojí na pozemku Domaine de la Cade? Nazdávala sa, že áno. Aj preto, že tóny, ktoré mali duchov vyvolať – C, D, E, A – zodpovedali písmenám jeho názvu. Cade.

A jestvuje ešte?

Léonie si podoprela bradu rukou. Odrazu uvažovala prakticky. Bude zrejme ľahké zistiť, či sa na pozemku panstva nachádza stavba, akú opisoval strýko. Takéto vidiecke sídlo malo iste vlastnú kaplnku alebo mauzóleum. Jej matka nikdy nič podobné nespomínala, ale ona o celom Cade hovorila veľmi málo. Nehovorila o tom ani tante Isolde, ale počas večerného rozhovoru neprišla tá téma na rad a, ako sama priznala, o dejinách sídla, ktoré patrilo jej nebohému manželovi, vedela len málo.

Ak tá hrobka stále stojí, tak ju nájdem.

V chodbe sa ozval akýsi zvuk.

Pustila knihu do lona. Nechcela, aby ju pri jej čítaní niekto prichytil. Niežeby sa hanbila, ale bolo to jej súkromné dobrodružstvo a nemienila sa s ním nikomu zdôveriť. Anatole by si ju len doberal.

Léonie odišla z knižnice a zväzok si odniesla so sebou.

39. kapitola

Návrat na panstvo Domaine de la Cade prebehol v nepríjemnom tichu. Léonie bola urazená. Anatole si ju vôbec nevšímal. Len čo prišli, vyskočil z koča a zmizol v dome, ani sa na ňu neobzrel. Nechal ju samu čeliť dlhému popoludniu.

Vybehla po schodoch do svojej izby, nechcela nikoho vidieť, a hodila sa na posteľ. Skopla z nôh topánky, až zaduneli na dlážke, a nohy zvesila z postele, akoby sedela nad riekou.

„J’en ai marre.“ Nudím sa.

Hodiny na rímse odbili druhú.

Skĺzla z postele a prešla k oknu, nadvihla rožok záclony. Trávnik bol zaliaty intenzívnym zlatistým svetlom.

Léonie všade videla stopy po vyčíňaní nočného vetra. Záhrada však zároveň vyzerala pokojne. Azda sa prejde. Trochu preskúma okolie.

Oči jej padli na kufrík so šitím, ponorila ruku medzi nite a ozdôbky, kde ležala ukrytá kniha.

Samozrejme.

Ideálna príležitosť pohľadať starú hrobku. Vráti sa k pôvodnému plánu. Azda dokonca nájde aj tie tarotové karty. Vzala knihu. Tentoraz si prečítala každučké slovo.

O hodinu neskôr sa Léonie v novom vlnenom kabátiku, odolných turistických topánkach a s klobúkom na hlave vykradla na terasu.

V záhrade nebolo ani živej duše, no aj tak kráčala rýchlo, nechcela nikomu vysvetľovať, kam sa vybrala. Na kraji lesa zastala, ozvala sa opatrnosť. Bolo tu priam hmatateľné ticho a vo vzduchu visel pach opadaného lístia. Obzrela sa smerom, odkiaľ prišla, potom uprela zrak do šera lesa. Dom už nevidela.

Čo ak nenájdem cestu späť?

Léonie pozrela na oblohu. Ak sa pridlho nezdrží a ak sa nezmení počasie, domov sa vráti jednoducho smerom na západ, podľa zapadujúceho slnka. Okrem toho, toto boli súkromné lesy, udržiavané a opatrované, na ohradenom panstve. Nijaká divočina.

Na obavy nie je dôvod.

Keď už seba presvedčila, že treba ísť ďalej, cítila sa ako hrdinka dobrodružnej knihy. Vykročila po zarastenom chodníku. Odrazu sa ocitla na križovatke. Chodník vľavo sľuboval atmosféru ticha a zanedbaného porastu. Stromy akoby sa skláňali pod nevítanou ťarchou času, vyzerali otupene a vyčerpane. V porovnaní s týmto bol chodník vpravo celkom obyčajný.

Ak je na pozemku dávno zabudnutá hrobka, iste bude hlbšie v lese, nie? Ďaleko od domu...

Léonie teda zabočila doľava a vstúpila medzi tiene. Na cchodníku bolo vidieť, že po ňom zriedka niekto prejde. Neboli na ňom čerstvé odtlačky kolesa záhradníkovho fúrika, ani náznak, že by tu starec zhrabával lístie, ani stopa, že by sem vôbec niekto nedávno vkročil.

V diaľke cez medzeru medzi stromami zazrela koruny menších stromov a celá krajina sa pred ňou otvorila ako obrázok. Oblaky sa preháňali po zdanlivo nekonečnej oblohe, opar z  takmer horúceho jesenného popoludnia alebo azda obyčajná hmla sa vznášala okolo roklín a kontúr pohoria.

Léonie sa zhlboka nadýchla. Mala nádherný pocit odlúčenosti od civilizácie, od rieky a sivých a červených striech domov dolu v Rennes-les-Bains, od siluety cloche-mur aj Hôtel de la Reine. Zahalená do bezpečia lesného ticha si odrazu vedela predstaviť hluk v kaviarňach a baroch, štrngot v kuchyniach, zvonenie postrojov a hrmot kočov na Gran’Rue, krik drožkára. A aj tenký hlas kostolného zvona, niesol sa k nej na krídlach vetra až sem, na miesto, kde teraz stála.

Už sú tri.

Léonie načúvala, až napokon tlmená ozvena celkom stíchla. Spolu so zvukom zanikla aj jej túžba po dobrodružstve. Znovu začula záhradníkove slová.

Pozor na dušu.

Ľutovala, že sa ho – alebo niekoho iného – nespýtala na cestu. Vždy všetko chcela robiť sama a nerada žiadala druhých o pomoc. Ale teraz ju najviac mrzelo, že si nevzala so sebou tú knihu.

Lenže už som priďaleko, aby som sa vracala.

Prebehlo jej mysľou, že vlastne nikto na panstve nevie, kam šla. Keby teraz spadla alebo zablúdila, ani by nevedeli, kde ju majú hľadať. Zišlo jej na um, že mala za sebou nechať nejaké stopy. Kúsočky papiera, alebo ako Janko a Marienka kamienky, ktorými by si označila cestu domov.

Nemáš sa tu prečo stratiť.

Léonie kráčala hlbšie do lesa. Teraz sa ocitla na čistinke obkolesenej divým borievčím, na ktorom zreli neskoré bobule. Bolo ich plno, akoby do týchto končín nelietali ani vtáky.

Tiene a zdeformované siluety sa jej mihali pred očami. V zelenom plášti lesa svetlo hustlo, vytláčalo známy svet a nahrádzalo ho niečím nespoznateľným, omnoho starším. Padala popoludňajšia hmla, prepletala sa pomedzi stromy a vres, siahala aj na čistinku. Bez výstrahy či oznámenia bola jednoducho tu. Vlhkosťou presiaknutý vzduch pohlcoval všetky zvuky a nastalo absolútne, nepreniknuteľné ticho. Léonie cítila, ako sa jej mrazivé prsty hmly prepletajú okolo šije, ovíjajú sa jej pod sukňou okolo nôh ako mačka.

A potom odrazu cez stromy pred sebou zazrela obrysy niečoho, čo nebolo ani z dreva, ani z hliny. Malú kamennú kaplnku, nie väčšiu ako pre šesť či osem veriacich, so špicatou strechou a krížom nad oblúkovými dverami.

Léonie ticho zhíkla.