Vyhľadávanie
Čítať túto knihu je lepšie po dúškoch ako na ex. Predstavuje vychutnávanie, pri ktorom „blúdite“ aj vlastným životom.
Obsažná denníková autobiografia Milana Lasicu V krátkosti je jedinečnou výpoveďou aj čiastočnou vivisekciou majstra, ktorý o svojich vnútorných pocitoch tak úprimne vlastne nikdy nehovoril. „Sem môžem napísať nielen, čo si naozaj myslím, ale aj čo chcem,“ stojí v úvode knihy Milana Lasicu.
Jeden z najslávnejších spisovateľov 20. storočia Argentínec Jorge Luis Borgès (1899 – 1986) oslepol v období, keď ho menovali za riaditeľa Národnej knižnice Argentíny, ktorá mala takmer milión zväzkov. Prijal to s pokorou a nechal si v osobnom portfóliu len svojich sto kníh, ktoré miloval a odporúčal prepísať do slepeckého písma. Potom ich donekonečna študoval a popritom tvoril úžasné nové diela. „Slepota je len nový druh samoty, ktorý vám dáva hlbší rozmer tvorivosti,“ poznamenal.
O máloktorej knihe môže čitateľ povedať, že ju umiestni do portfólia publikácií, ktoré bude opakovane čítať do konca života, nech je v akomkoľvek stave. Po prelúskaní poslednej knižky, ktorú vo forme denníkových zápiskov a nedatovaných poznámok z rokov 2009 – 2015 ponúkol verejnosti Milan Lasica pod názvom V krátkosti (Slovart, 2021), doplnenú o nonsensové kresby Mareka Ormandíka z cyklu Karantéma (2020), si ju do tohto zoznamu určite zaradí. A odporučí svojim priateľom, aby ju umiestnili na svoj finálny „bucket list“.
O čom dumal Milan Lasica
Ojedinelá komiksová freska Radostná správa a Dušanom Tarageľom precízne spracované dialógy z legendárneho televízneho kabaretu Ktosi je za dverami, ktoré sú fajnovo adjustované dokumentárnym materiálom a doplnkovými rozhovormi, môžu byť dobrou čitateľskou prípravou najmä pre tých, ktorých zaujíma, o čom a akým spôsobom v internom súkromí dumal Milan Lasica.
Informačne obsažná a zároveň šťavnatá denníková autobiografia totiž tvorí 405-stranový vrstvovitý opus a je to jedinečná výpoveď aj čiastočná vivisekcia majstra, ktorý o svojich vnútorných pocitoch tak úprimne vlastne nikdy nehovoril. „Sem môžem napísať nielen, čo si naozaj myslím, ale aj čo chcem,“ stojí v úvode knihy. „Papier totiž, na rozdiel od sliepky, znesie všetko,“ prečítame na inom mieste.
Samozrejme, nie je to Lasicov prvý pokus tohto typu. Najskôr skúšal podobnú formu v osemnástich, potom ako štyridsiatnik, ale nikdy nepísal dlhšie kontinuálne. Písomnosti minulosti sa však, našťastie, zachovali v osobnom archíve. Obdobie na prahu sedemdesiatky v ňom však iniciovalo rozhodnutie rozsiahlejšie a veľmi otvorene sa pozrieť na vlastný život, osudy ľudí okolo aj na celú spoločnosť. Mohol si dovoliť pomenovať všetko úplne natvrdo a bez nutkania vylepšovať vlastný obraz.
Manželka Magda Vášáryová k tomu podotýka: „Ja som to písanie iniciovala, pretože keď som videla v roku 1986 alebo 1987, že upadá do nepríjemných nálad, lebo mu zase niečo zakázali a nemohol pracovať, tak som mu povedala, nech píše a aspoň niečo v tomto zmysle robí. Po roku som sa vždy pýtala – píšeš? Som za tým, že to vzniklo, ale nikdy som to predtým nečítala. Všetko bolo v Milanovom počítači a ja som doň nechodila. Až teraz, keď mi text poslali z vydavateľstva, aby som ho spoluredigovala. Nedá sa povedať, že by písal každý deň, preto som tomu vymyslela aj názov V krátkosti. Ja sa tam väčšinou nevyskytujem. Podľa vzoru Sándora Máraia a jeho denníkov, kde sa až úplne na konci dozviete, že vlastne mal aj nejakú ženu. Objavím sa v texte, myslím, len dvakrát, aj to len tak, že Magda vybavila, Magda zariadila. Milan bol známy introvert, žil vo svojom svete a ja som bola mimo tohto sveta.“
Výrazná trauma
Je obdivuhodné, akou obrovskou množinou tém sa autor zaoberá a s akými pozoruhodnými prienikmi okruhov prichádza. Celkom pochopiteľne sa venuje „výskumu“ predkov (starý otec si ešte v roku 1903 z taktických dôvodov zmenil meno na Lipcsei – tak sa volal Lasica ešte po narodení, otec sa vrátil k pôvodnému menu až neskôr) a rozkrýva aj vzťahy v rodine, ktoré nosí hlboko v podvedomí (mamina nevera, rozvod, vzťah s otcom, jeho partnerkou, s mamou a jej novým manželom, svoje prvé manželstvo, spomienky na uja Era – Ernesta Šmálika väzneného v nacistickom tábore aj v komunistickom väzení).
Priznáva, že sa nevyhol ani podpisu pod vyhlásením umeleckých zväzov Za nové tvorivé činy v mene socializmu a mieru, ako znel oficiálny názov takzvanej Anticharty (1977), čo bola pre neho výrazná trauma a vracia sa k nej v texte viackrát. Bolo to v čase pitoreskností, keď boli spolu so Satinským sólistami spevohry (!) Novej scény v nezabudnuteľnej inscenácii Pierre-Aristide Bréala Husári, ktorú hrával aj Jan Werich s Miroslavom Horníčkom.
Podpis pod tento dokument sa im „zdal ako kolektívne výkupné, ako masová akcia, boli v tom skoro všetci a tým to strácalo na cene“. Nepomohlo to. Sedemdesiate a osemdesiate roky boli naozaj ponižujúce, najmä tie sedemdesiate, ktoré sa „vyznačovali zvláštnym prepojením statočnosti a zbabelosti, solidarity a udávania“.
Viacerí umeleckí kolegovia skúšali Lasicovi so Satinským pomôcť, napríklad Martin Ťapák, ktorý ich chcel obsadiť do filmu Pacho, hybský zbojník (1975), čo mu však nepovolili, tak im ponúkol aspoň spoluprácu na scenári (priznáva ju aj autor pôvodnej poviedky Peter Jaroš) a dialógoch, no napokon nesmeli byť ani v titulkoch. Napriek Ťapákovej snahe nemohli účinkovať (možno našťastie) ani v seriáli Sváko Ragan.
V podpore neuspel ani režisér Ján Roháč. V dobe, ktorá „trvala príliš dlho na to, aby to mohlo byť zábavné“, im konkrétne pomohol dramatik Ján Solovič, keď napríklad súhlasil s adaptáciou svojej hry Žobrácke dobrodružstvo, a tak vznikla úspešná hudobná komédia Plné vrecká peňazí. V súvislosti s inou kontroverznou osobnosťou, Vladimírom Mináčom, Lasica konštatuje, že ten nemal toľko odvahy ako spomínaný dramatik, keď nepovolili uvádzať Výrobcu šťastia. Spomína na básnika Milana Rúfusa, ktorý mu poslal bylinky na nespavosť a ktorému dal Mináč akýsi „ideologický mandát“ na tvorbu smutných básní, čo sa v čase socialistického „optimizmu“ nenosilo.
„Nechám sa prekvapiť“
Lasica, samozrejme, píše aj o rodine, s veľkou úctou o manželke Magde, ktorá sa stala jeho „svetlom v tuneli“ a pomohla mu postaviť sa umelecky aj ľudsky na nohy. S nehou spomína prvú vnučku Ester, volá ju „monarchisticky“ Esterházyová. Láskavo a často hovorí o dcérach aj golfe. Tam prichádza zamyslenie sa, čo sa s ním stane, ak raz odíde: „… nebolo by zlé rozsypať môj popol na niektorom golfovom ihrisku, kam budú naše dievčatá chodiť hrávať. Ide už len o to, na ktorej jamke a či na greene alebo v bunkri. Asi na greene. Určite. Ale na ktorej jamke? Nechám sa prekvapiť.“
Niekedy používa čarovné starosvetské a írečité slová, pritom aj vkusne hreší a nadáva. Všetky vulgarizmy sú však funkčné a majú svoje miesto. Neokúňa sa pomenovať veci, súvislosti či osoby spôsobom, aký najlepšie sedí. Keď si myslí, že je niekto kok*t, použije presne toto slovo, prípadne iné, príbuzné. Humoru sa dotýka len zľahka, napríklad na tému aforizmov, obdivujúc stručné a presné nápady svojho priateľa Tomáša Janovica. Lasica konštatuje, že „písať aforizmy, to mi pripadá, ako keby som ja na javisku hovoril iba pointy. Ale pre komikov je zaujímavá aj cesta k pointe. Tú aforisti nepoznajú alebo lepšie – taja. Tiež k tomu aforizmu musia nejako dospieť.“
V tejto súvislosti sa dá spomenúť na to, čo už raz povedal: „O humore sa dá hovoriť veľmi ťažko. Jan Werich raz povedal, že chcieť charakterizovať humor je rovnaké, ako chcieť zistiť, prečo žije zajac. Kvôli tomu ho zabijete, rozrežete a možno aj zistíte, prečo žije – akurát že už nežije. Tak je to aj s humorom.“
Často sa vracia k inscenácii Fašírky (pôvodne Rozhovory), ktorá je inšpirovaná dialógmi Jevgenija Griškovca (ruský divadelný a filmový režisér, autor a hudobník, známy aj krátkymi televíznymi vystúpeniami), ale aj k iným programom, kde hral s Bolkom Polívkom, respektíve s Milanom Kňažkom. Dialógy Fašírok, ktoré podľa majstra nemusia zaujať všetkých, najmä mladších divákov, okrem nostalgie za svetom iných hodnôt nesú v sebe čaro prepojenia súčasnosti a minulosti.
Odtajnený priateľ René
Neskutočne úprimne hovorí aj o svojom najbližšom hereckom priateľovi Julovi a odkrýva črty jeho pracovnej povahy aj úskalia ich spolupráce. Odtajňuje aj inšpiráciu ich fenomenálneho scenára Náš priateľ René, a to Matuškove kritické eseje „z jeho mladosti, ktoré písal do pražských novín, boli to postrehy o Slovákoch, vyslovené s omračujúcou prostotou a presnosťou, ale aj s vtipom a eleganciou ironika (,Slováci sa vystatujú, že sú Slováci, a robia to pred inými Slovákmiʻ)“.
Zasiahnutí pochopili, a preto hru nemohli uviesť v Bratislave, ale neskôr našli isté pochopenie v Divadle pre deti a mládež v Trnave, kde ho v roku 1986 naštudoval im blízky režisér Juraj Nvota. V Štúdiu S túto inscenáciu uviedli až v roku 1991 v réžii Jara Filipa. Zaujímavo spomína na spoluprácu s Karlom Gottom, píše o Václavovi Havlovi, nezabudne na Jiřího Suchého, Stana Štepku a ďalšie blízke osobnosti.
Používa exaktné literárne príklady, pokorne dokumentuje svoju sčítanosť a vedomosti. Jeho štylistika je senzačná. Glosuje niektoré spoločenské a politické udalosti, spomína zásahy jazykových korektorov, ktorí nepripúšťajú hovorovú reč, žargón alebo bohemizmy, čím sa ochudobňuje náš jazyk. V tejto súvislosti sucho pripomína absurdný, ba až dadaistický jazykový zákrok „pracovníka bývalého tlačového dozoru, ktorý opravil v rozhlasovom scenári meno autora, ktorým bol Vladimír Rusko. Prečiarkol Rusko a napísal Sovietsky zväz.“
Pole bez plevelu
Veľmi otvorene rozoberá nadčasové témy, ktoré mu uviazli v hlave alebo si ich potrebuje doriešiť. Zároveň už realisticky uvažuje o starobe a smrti. „Po šesťdesiatke sa oslavuje každých päť rokov a po osemdesiatke každý deň. Ale povedzme si to na rovinu – nie je dôležitý vek, ale forma, v akej ste. Žiť za každú cenu nemá zmysel. Je to ponižujúce. Vlastne si želám len jedno: aby umieranie bolo dôstojné. Znamená to netrpieť veľmi. Mohlo by to byť aj trochu veselé, ale to by som asi chcel veľa. Keď sa blíži čas smrti, čas odchodu, človek si želá len jedno, aby to nebolelo.“ K tomu dodáva jeho manželka: „Chodil, videl, nepotreboval načúvací prístroj a nikto nemohol povedať, že nech ten starý Lasica už zmizne. To je fantastická vec. Môžete zomrieť zo šťastia a to sa Milanovi stalo.“
Čítať túto knihu je lepšie po dúškoch ako na ex. Predstavuje vychutnávanie, pri ktorom „blúdite“ aj vlastným životom. Niektorí autori ponúkajú zbierky krátkych sentencií ako zrnká múdrosti, drobnosti majstrov a podobne. Milan Lasica svoje zrnká „nedbalo“ trúsil po širokom okolí, zasial do úrodnej pôdy svojho počítača a máme tu na podnose pole bez plevelu aj prales textu, z ktorého – ako hovorí ku knižke piesňový básnik a esejista Kamil Peteraj – budeme budúcich sto rokov intelektuálne žiť.
Pavel Malovič (1952)
Telovýchovný lekár, pesničkár a publicista. Od roku 1979 je členom pesničkárskeho združenia Slnovrat. Vydal dve zbierky poézie, Prírodný materiál (1998) a Tvar mojej tváre (2017), zborník recenzií Exkluzívne texty o knihách a hudbe (2020), o.i. aj populárne publikácie z oblasti zdravovedy Ako si udržať mladosť (2015) či Beh a zranenia (2019). Pripravuje svoje profilové CD Bolo ako nebude.
Milan Lasica, Marek Ormandík: V krátkosti
Bratislava: Slovart, 2021
Zdroj foto: wikipedia / flickr / Pavol Frešo
