Vyhľadávanie
Brnianske vydavateľstvo Host vlani vydalo poslednú knižku ostravského prozaika Jana Balabána (1961 – 2010) Zeptej se táty. Autor deň pred smrťou poslal mailom upravenú verziu s dopísanou kapitolou o psom útulku. V ankete Lidových novín sa tento román stal koncom vlaňajšieho roka Knihou roka 2010. Väčšinou smutné prózy Jana Balabána sa vyznačujú hlbokým duchovným ponorom, sú plné empatie, ale povznášajúce. Nevyhýbal sa najťažším ľudským problémom, o smrti písal tak prirodzene, až z toho mrazilo. Úsporne, ale veľmi silne reflektoval prázdnotu, v ktorej sa ocitol dnešný človek. Jeho prózy, akokoľvek pesimistické, nie sú nihilistické, jeho východisko je maximálne etické a zodpovedné, pritom vo výraze zdržanlivé, minimalistické. Román Zeptej se táty je plný dialógov a otázok. Traja súrodenci v ňom hovoria o zosnulom otcovi a vťahujú do rozprávania ďalších blízkych, ktorí tým nie sú vždy nadšení. Tieto Balabánove striedavé prúdy rozhovorov, vnútorných monológov a reflexií jednotlivých postáv neustále obvíjajú ústrednú tému románu – smrť konkrétneho človeka. K otázkam podnecujú listy bývalého otcovho priateľa Petra Wolfa. Tento charakterný muž nevedie rozhovor, ale spor. Otca protagonistov obviňuje za ústupky v období komunizmu, ktorý aj jemu strpčil život. V listoch vyjadruje uzavreté, nemenné stanovisko. Súrodenci, hoci s ním nesúhlasia, chvíľami ho chápu a vďaka nemu pochopia aj postoje svojho otca. Petr Wolf nie je kuriózna postava, je to človek, s ktorým máme niečo – možno veľa – spoločné. Pritom obviňovanie starého doktora môže niekomu pripadať prehnané. Previnil sa tým, že liečil ľudí? Bol by užitočnejší, keby niekde „čestne“ čistil záchody? Kniha ukazuje mnohotvárnosť viny a nespravodlivosti. Ide v nej však o niečo podstatnejšie než len o spravodlivosť. Balabán bol totiž veriaci, o svojej viere, aj o pochybnostiach hovoril otvorene. Vyšiel z českobratskej tradície a často narážal na múry medzi kresťanskými cirkvami aj medzi veriacimi a neveriacimi. V edičnej poznámke Petr Hruška pokladá za dôležité zdôrazniť, že Jan Balabán miloval Johna Donna (1593 – 1631), winchesterského biskupa a dekana v chráme sv. Pavla, zakladateľa tzv. metafyzickej školy anglickej poézie. V posledných rokoch často citoval obľúbenú pasáž z jeho diela: „Nikto nie je ostrov sám pre seba. Každý je kus nejakého kontinentu, časťou nejakej pevniny: ak spláchne more hrudu, je Európa menšia, ako by to bol dajaký mys, ako by to bol majetok tvojich priateľov alebo tvoj. Smrťou každého človeka je ma menej, lebo som časť ľudstva. A preto sa nikdy nepýtaj, komu zvoní umieračik. Vyzváňa tebe.“
