„Kde bolo, tam bolo...“ podľa Umberta Eca

Umberto Eco – Eugenio Carmi: Tri príbehy

Preklad: Stanislav Vallo

Bratislava: Ikar, 2021

Umberto Eco bol známy ako semiotik, teoretik umenia a masových médií, autor esejí a románov, z ktorých sa stali bestsellery. V knihe Tri príbehy sa však predstavil čitateľovi aj ako rozprávkar, hoci pomenovanie „rozprávka“ pre tieto Ecove texty asi nie je najpresnejšie.

Napriek tomu, že sa všetky tri príbehy začínajú slovami „Kde bolo, tam bolo...“, že sa v nich objavujú fantastické motívy a že sa viac-menej končia šťastne, majú Ecove rozprávky bližšie k textom metaforám, ktoré rozprávkovú štruktúru a kompozíciu využívajú, aby vypovedali o etických problémoch súčasnosti.

Zaujímavá je aj samotná podoba príbehov, ktoré akoby väčšmi pripomínali poetickú než prozaickú formu stvárnenia textu, deliac ho na kratšie riadky evokujúce báseň. V kombinácii s abstraktnými kolážami Eugenia Carmi kniha ponúka zaujímavú, no pre deti možno nie celkom tradičnú lektúru. Na druhej strane Tri príbehy sprostredkúvajú úvahy o problémoch dnešnej doby, nad ktorými by sa nemali zamýšľať len deti, ale najmä dospelí.

Otázka zla v človeku

Prvý príbeh, Bomba a generál, pracuje s personifikáciou nešťastných atómov, ktoré sú uväznené v atómovej bombe. Zatiaľ čo ostatné atómy svet vytvárajú, tieto sú určené na to, aby svet zničili. Atómy sa proti tejto svojej úlohe vzbúria a z bômb sa presťahujú do pivnice, čím ničivé zbrane zmenia na úplne neškodné. Neživé a „nemysliace“ atómy de facto zachránia zem, ktorú chce človek generál voviesť do vojny.

Generál a jeho pomocníci vystupujú v príbehu ako pars pro toto skupiny ľudí, ktorí nemyslia na konzekvencie svojho konania, lebo ich egoisticky zaujíma len vlastná kariéra (generál sa obáva, že bez vojny kariéru neurobí), resp. zlo konajú pre peniaze (ak do výroby bômb vynaložili toľko peňazí, mali by ich použiť), prípadne sú zlí a priori, len tak, pre zábavu: „rozpútam nejakú náááádherrrrnúúúú vojničku!“ (s. 16)

Aby autor v texte zmiernil obraz predpokladanej kataklizmy, keď sa celý svet po výbuchu bômb zmení na čiernu dieru, vyvažuje tragickú situáciu komicko-absurdným obrazom generála, ktorý si bomby zhromažďuje na pôjde, čím sa vytvára kontrast vysokého a nízkeho, tragického a komického.

Ako som už naznačil, rozprávka sa končí šťastne, prázdne bomby nevybuchnú a svet funguje ďalej, generála prepustia a stáva sa z neho nevrlý hotelový vrátnik.

Okrem ústrednej myšlienky atómovej hrozby, resp. celosvetovej ničivej vojny, je v príbehu dôležitá otázka samotného zla v človeku. V texte sa objavuje úvaha, či je nám zlo dané alebo ho v nás vyvolávajú okolnosti a príležitosti: „Môže človek zostať dobrý, / ak má na dosah ruky toľké bomby?“ (s. 16)

Len porozumenie a spolupráca...

Druhý príbeh, Traja kozmonauti, je o tolerancii a vzájomnom poznávaní sa. Po tom, ako ľudstvo poslalo do vesmíru prvé družice, raketu so psom i človekom, rozhodlo sa, že by bolo dobré pozrieť sa aj na vzdialenú planétu Mars. Zo Zeme teda naraz vyštartovali tri rakety – americká, ruská a čínska. V kontexte desaťročného napätia medzi týmito krajinami sa ani kozmonauti nemajú v láske: „Američan nemal rád Rusa / a Rus nemal rád Američana / a Číňan ani jednému, ani druhému / vôbec nedôveroval.“ (s. 52) Vzájomná nedôvera a nenávisť vyplývala z odlišnosti, ktorú Eco metaforicky zobrazuje na symbole rozdielneho jazyka, keďže pozdrav každého z nich znel inak.

Paradoxné je, že napriek tejto formálnej odlišnosti boli všetci traja veľmi podobní – pri lete do vesmíru si rovnako pospevovali, a keď uprostred marťanskej noci osameli, pocítili podobný smútok a opustenosť a v tme zavolali na svoje mamy: „Mommy, Mama, Ma-ma“. Rovnaké pocity ich odrazu spojili a oni pochopili, že sa vlastne v ničom nelíšia: spoločne sa prestali báť, začali sa rozprávať a postupne sa lepšie spoznali. Tu sa objavuje prvé „posolstvo“ Ecovho textu – len vzájomné poznanie nás môže zblížiť. Autor však vo vytváraní opozícií pokračuje, keď ľudskú posádku konfrontuje so zeleným šesťrukým Marťanom.

K vzájomnému medzidruhovému nedorozumeniu neprispieva len neobvyklý vzhľad (navzájom si pripadajú škaredí), ale aj zlyhávajúca komunikácia – kozmonauti Marťanovo Vrrrr vnímajú ako prejav agresie a chcú ho zabiť. „Zoči-voči tomuto netvorovi / sa ich drobné rozdiely celkom strácali. / Čo je na tom, že každý hovorí iným jazykom? / Pochopili, že všetci traja sú ľudské bytosti.“ (s. 64)

Myšlienka zjednotenia a vzájomnej spolupráce sa na jednej strane ukazuje ako pozitívna, ak by však nebola vybudovaná na chybných premisách. Kozmonauti sa totiž nazdávajú, že Marťan je zlý (všetko škaredé musí byť zlé). Našťastie, včas zistia, že aj Marťan má podobné city ako oni (aj on má rád zvieratá, aj on je citlivý, má srdce a mozog), a tak sa aj tento príbeh končí šťastne. Pozemšťania a Marťania sa spriatelia a plánujú vytvoriť medziplanetárnu kozmickú republiku. Na konci textu autor ešte raz a pomerne explicitne zdôrazňuje hlavnú myšlienku príbehu: „... tak na Zemi, / ako aj na iných planétach / má každý svoje vlastné chute / a všetko je len otázkou vzájomného porozumenia.“ (s. 74)

Otvorený koniec

Tretí príbeh, Gnómovia z planéty Gnú, je najepickejší, ale z hľadiska symbolickosti a metaforickosti asi najjednoduchší. Mocný cisár sa rozhodne, že chce obsadiť nové územie, ktoré by mu mohlo patriť a kam by mohol priniesť civilizáciu. Na Zemi však už nie je jediného miesta, ktoré by bolo necivilizované, a tak vyšle do vesmíru kozmonauta, aby tam preňho objavil vhodnú planétu.

Galaktický prieskumník po dlhom hľadaní konečne pristane na nádhernej zelenej planéte Gnú. Žijú na nej šťastní gnómovia. Kozmonaut okamžite prehlási planétu za cisárov majetok, pretože on ju objavil, a hneď začne gnómom núkať pozemskú civilizáciu. V tejto časti príbehu možno nájsť paralelu s historickou situáciou kolonizovania tzv. necivilizovaných oblastí, ako aj výsmech z europocentrického vnímania seba ako stredu kultúry a civilizácie. V texte je postulovaná otázka, či a ako možno objaviť niečo, čo vlastne nebolo neobjavené, resp. kto koho objavil: kozmonaut gnómov alebo gnómovia kozmonauta? „No, nebudeme sa škriepiť / pre takú maličkosť, bola by škoda pokaziť si deň. / Radšej nám povedzte, čo je to... tá civilizácia, / ktorú nám chcete priniesť,“ (s. 88)

Kozmonaut začne vychvaľovať všetky moderné vynálezy, dokonca ich gnómom cez ďalekohľad aj ukáže. No pri pohľade z vesmíru sa odrazu zdá, že to, čo ľudia považujú za civilizačný pokrok, ich vlastne brzdí – autá, ktoré ich mali prevážať, stoja v zápchach, nemocnice liečia ľudí, ktorí sú chorí zo znečistenia životného prostredia a zlého spôsobu života, ktorý im prináša civilizácia, moria sú vinou civilizácie špinavé, aj vzduch a lesy sa strácajú...

Gnómovia takúto civilizáciu s vďakou odmietnu a, naopak, kozmonautovi ponúknu, že oni pomôžu Zemi a upracú ju. Nápad je to dobrý, lenže v cisárstve sa akosi nestretol s pochopením a pre administratívne prekážky sa gnómovia na Zem nedostanú (nemajú pas, povolenie na pobyt, nezaplatili prisťahovaleckú daň...).  Prvý minister, ktorý si tieto prekážky vymýšľa, vystupuje ako hyperbola nezmyselnej administratívy, ktorá bráni dobrej veci, no ako to v rozprávkach býva, zlo je na konci potrestané a minister doslova skončí na smetisku.

Na rozdiel od predchádzajúcich dvoch textov, ktoré sa končili uspokojivo, záver príbehu Gnómovia z planéty Gnú zostáva otvorený, pričom autor v závere opäť postuluje dôležitú myšlienku – o našu Zem sa musíme postarať hlavne my sami: „Tu sa zatiaľ náš príbeh / končí a nemôžeme, žiaľ, / povedať, že odvtedy / všetci žili šťastne, až kým nepomreli. / A ktovie, či niekedy dovolia, / aby k nám gnómovia z planéty Gnú prišli. / Lenže aj keby neprišli, / prečo si tu my sami nemôžeme urobiť / všetko, čo by nám tu spravili gnómovia z Gnú.“ (s. 110)

Ako som v úvode konštatoval, Ecove Tri príbehy prinášajú množstvo zaujímavých a aktuálnych podnetov (otázok, problémov), zaodetých do lyricko-metaforickej podoby. Možno detský čitateľ na prvýkrát neodhalí všetky nuansy textu, ale i tak kniha ponúka deťom i dospelým veľmi zaujímavú a inšpiratívnu lektúru.

Ilustrácie: Ikar / Eugenio Carmi © 

Peter Karpinský (1971)

Pracuje na Inštitúte slovakistiky a mediálnych štúdií FF PU v Prešove. Vedecky sa venuje vývinu a dejinám slovenského jazyka, dejinám a teórii komiksu a teórii detskej literatúry. Napísal knihy pre dospelých a v súčasnosti sa dominantne venuje tvorbe pre deti a mládež.