Kde bolo, tam bolo, z neba padali jablká

Román Z neba spadli tri jablká vydala Narine Abgarian v roku 2015, ale udalosti vojny na Ukrajine jeho vyznenie razantne aktualizujú.

Narine Abgarian je oceňovaná arménska spisovateľka a blogerka, píše po rusky a žije v Moskve. 

Dnes jej knihu čítame zásadne odlišným spôsobom, než by sme ju čítali pred začiatkom tohto stále šokujúceho konfliktu. Stáva sa pre nás protivojnovým apelom a hľadaním nádeje v beznádeji. A je to legitímny spôsob čítania, pretože vychádza inherentne z textu. Prekladateľka Zuzana Bujačková o spôsobe súčasnej percepcie románu v rozhovore pre Rádio Devín povedala: „Čítať takéto niečo alebo prekladať takéto niečo v dnešnej dobe je veľmi zvláštne. Preklad knihy vyšiel teraz v máji, ja som ju prekladala na jeseň a v zime, vojna vypukla niekde medzitým. A áno, je to také veľmi reflexívne čítanie.“

 

Všetko so všetkým je prepojené

Priestor a čas, v ktorých sa odohráva dej, nie je konkrétne definovaný, aj keď mnohé indície pomáhajú zorientovať sa a hľadať paralely s arménskymi dejinami. Dozvieme sa len to, že je to miesto vysoko v horách, kde žije zopár starcov a starien svoj na prvý pohľad pokojný a vyrovnaný život. A práve tu si na prvých stranách prózy Anatolija ľahla na smrteľnú posteľ, aby bez zbytočnej asistencie lekárov, v pokoji a sama zomrela. Ale: „Skôr než sa vybrala na oný svet, riadne popolievala záhradu a nasypala sliepkam krmiva do zásoby, aby nehladovali, kým susedia nájdu jej studené telo.“ (s. 9)

Tento úvod do organicky prepojenej spleti príbehov je signifikantný pre stratégiu rozprávania, neustále oscilujúcu na pomedzí života a smrti. Sú to príbehy o zákonitostiach, ktoré nepoznáme. Narine Abgarian píše o tom, že všetko so všetkým je prepojené a všetci, všetky sme súčasťou zmysluplného celku.

Román je postavený na prijatí kauzality, ktorá sa celkom líši od tej bežne zažitej a všeobecne prijímanej, podľa ktorej orientujeme naše životy. Včera, dnes, zajtra, akcia, reakcia, čin, priebeh činu, následok. Medzi logiku konania a to, čo nasleduje, sa stavajú zákonitosti väčšieho rozmeru než obyčajné ľudské chápanie. „(...) život je ako kruhy, ktoré zostávajú na vode po dažďových kvapkách, a všetko, čo sa deje, je len obrazom niečoho, čo sa už udialo skôr, ale nik nemá ten dar, aby to rozpoznal; možno len vyvolení, ale tí sa objavia len raz a už sa nevrátia, pretože svoj kalich vypijú do dna...“ ( s. 176)

 

Vedieť vidieť, rozprávať a počúvať

V románovej dedine je svet ľudí, zvierat a duchov zviazaný tajnými niťami, tak, aby všetky svety držali spolu a vytvárali jednotu. Treba len, ako je z prózy zrejmé, vedieť vidieť, rozprávať a počúvať. Ak niečo z tohto dokážeme, je možné, že jablko, čo noc drží vo svojich chladných rukách, padne do rúk práve nám.

Jazyk prózy je pre náš literárny kontext pomerne neobvyklý; je to síce súčasný hovorový a civilný spôsob rozprávania, ten však zároveň dopĺňajú starobylé názvy predmetov, jedál či plodín prevažne arménskej proveniencie, ktoré nie sú v knihe preložené, ale len vysvetlené pod čiarou. Prekladateľka Zuzana Bujačková svoj postup v rozhovore pre Rádio Devín vysvetľuje: „Je tam veľmi veľa reálií spojených s jedlami, rastlinami, vôňami, s oblečením. Tieto termíny neprekladám, vysvetľujem ich pod čiarou, čo pokladám za podstatnú súčasť knižky, pretože aj sama autorka to v origináli robí rovnako. Takže, ak sú v texte napríklad šarovary, nohavice, konkrétny druh nohavíc, ona toto slovo tak isto vysvetľuje pod čiarou. Ak by som to tak nerobila, próze by som zobrala jej pridanú hodnotu.“

Abgarian prirodzene vychádza z rudimentárnych archetypov, ktoré majú svoj pôvod v základoch ľudskej existencie: dom, pole, záhrada, domáce zvieratá. Základný predpoklad, ako možno žiť a prežiť. Pokračuje v archetypálnych situáciách ohrozenia, smrti a zmaru. Človek a vojna, človek a hladomor, človek a zemetrasenie, človek a choroby a všetky možné rany, čo ľudstvo postihli a postihujú. Vymierajúcu dedinu s tragickou minulosťou môžeme okrem iného chápať ako metaforu súčasného stavu ľudstva.

Na stránke vydavateľstva Artforum sa dočítame: „Narine Abgarian sa priamo hlási k odkazu Gabriela Garcíu Márqueza a román Z neba spadli tri jablká sa stáva akousi arménskou odpoveďou na Sto rokov samoty.“ Samozrejme, autorský zámer je kľúčový, nemali by sme polemizovať. Aj keď je možné hovoriť nielen o presne vymedzenom magickom realizme, ale zásadnejšie o istej univerzálnej esencii prítomnej vo všetkých posvätných textoch či vo všetkých rozprávkach tohto sveta. Jednoducho o viere, že človek je spojený s univerzom a že zázrak je len poznanie nepoznateľného. A my nemusíme nevyhnutne veriť v zázraky, stačí, ak sa stanú.

 

Ivica Ruttkayová (1963)

Redaktorka Slovenského rozhlasu. Venuje sa kultúrnej a umeleckej publicistike a problematike spoločenských vied, prevažne vo vysielaní Rádia Devín. Píše poéziu, prózu, rozhlasové dramatické texty a recenzie – najmä na diela zo súčasnej slovenskej a svetovej literatúry.

 

Narine Abgarian: Z neba spadli tri jablká

Preklad: Zuzana Bujačková

Bratislava: Artforum, 2022