Vyhľadávanie
Debut Deti Hamelnu je vyspelou poéziou, ktorá sa zaraďuje k jadru súčasnej slovenskej poézie.
Dominika Moravčíková: Deti Hamelnu
Kordíky: Skalná ruža, 2020
Na prvotinu Dominiky Moravčíkovej, literárnej verejnosti známej ako „hit“ minuloročných súťaží (Básne SK/CZ a Poviedka 2019) sa čakalo s oprávnenou zvedavosťou. Žiadny debut sa však nekoná!
Máme totiž pred sebou vyspelú poéziu, ktorá sa s okamžitou platnosťou zaraďuje k jadru súčasnej slovenskej poézie. Poetka využila svoje zručnosti prozaické (sujetové) i lyrické a vytvorila debutovú zbierku, ktorá vskutku stojí za prečítanie a patričný rozruch.
Je v tom čosi pohanské...
Zbierku Deti Hamelnu tvorí päť cyklov (Soviareň, Váha tvojho rómstva, Rozprávky, Deti Hamelnu, Čas Koptov), ktoré však nepôsobia ako výsledok nahromadených textov čakajúcich na publikovanie, ale spoločne utvárajú premyslený a neprvoplánový koncept. Takúto kompozičnú snahu vnímam ako ďalší dôkaz vyspelosti Moravčíkovej poetického myslenia.
Zo začiatku sa zdá, že hlavným spojivom jednotlivých častí sú motívy odkazujúce k čomusi mystickému, tajomnému až fantastickému. Dominujú početné prejavy „ľudovosti“ (názov prvej časti Soviareň sprítomňuje slovo veštiareň). Lyrické „postavy“ sa vyznačujú divergentným myslením, veria v čarodejníctvo, proroctvá a znamenia, preklínajú a pripravujú pokútne liečivá, tinktúry atď. V časti Rozprávky sú do lyrickej výpovede vnorené akési mikrosujety, ktorých podstatu tvoria práve fragmenty z povier, rozprávok, mýtov či proroctiev. Imitujú tradíciu ústneho podania príznačného pre dedinské prostredie.
Najdlhšia je báseň December, ktorá pripomína až lyricko-epickú skladbu s baladickým tvarovaním. Prekrýva sa tu kolektívne a individuálne. Z rozprávania presakuje životná skúsenosť formulovaná do univerzálnej pravdy, ktorá sa kríži so subjektívnym videním skutočnosti. Jemný nádych irónie báseň zabezpečuje pred nechceným didaktizmom. Motív osudu a s tým spojeného veštenia je tu rozdrobený na zvyky ako liatie olova či veštenie z kariet a rozvíja sa na pozadí magickej atmosféry vianočného času. Opisovaná žena je typickou dedinskou outsiderkou: „vyhýbajú sa ti / chôdzou, i pohľadom (...) je zrejmé, že aj tvojmu / hrobu sa budú vyhýbať // (to bola tá / ku ktorej chodili vojaci)“. (s. 49 – 50) Evokuje vo mne nielen tradície lyrizovanej prózy, ale aj neskoršie prózy Stanislava Rakúsa (postava Jasanice z knihy Pieseň o studničnej vode), a ukazuje tak ďalšiu tvár netolerancie, strachu z neznámeho a od väčšiny sa odlišujúceho. Pointa básne vygraduje, keď spoločenstvo naznačenú inakosť vytlačí až za okraj reálneho, žene sa pripisujú nadprirodzené vlastnosti, stáva sa odstrašujúcim príkladom: „a deti uveria, / že sa po smrti prevtelíš do vrany“ (s. 50), na ktorý je lepšie radšej úplne zabudnúť.
Stupeň fantastickosti a senzačnosti zobrazenia niekedy prekračuje mieru estetizácie. Básne Hydry a Strečno – Zlatné, r. 1380 pracujú s animálnymi, desivými obrazmi, treba však povedať, že pomerne prediktabilne a miestami na hranici nechcene komického. Aj tu sa nachádzajú rozprávkovo-baladické prvky ako magické čísla, formulky a úkony, ktoré stupňujú napätie („v jednej z deviatich papúľ dýku / v ďalšej zaprášený amulet / v ďalšej na jazyku obrúčku.“ s. 53). Strečno – Zlatné, r. 1380 načisto pripomína baladu, konkrétne Erbenovho Vodníka, v ktorej dva svety – fantastický a reálny – nedokážu koexistovať, a preto sa navzájom vylučujú. Povesť o žene rybára, ktorá vynosí vodníkovo dieťa, vrcholí naturalistickou „vyhrážkou“ (podobnou rituálnemu zaklínadlu, vyháňaniu zlých síl) vodníkovi, ktorý je, podobne ako outsideri predošlých „rozprávok“, zahnaný späť do svojho sveta.
Folklórnu líniu podporuje aj zvuková stránka. Ide najmä o rytmizáciu textu, vkladanie refrénov či ľudových popevkov. Jazyk celej zbierky vôbec stojí za zmienku. Dominujú čisté a krásne obrazy, v zmysle ich dôslednej poetizácie. Každú vetu zbierky možno čítať ako básnický obrat, ktorý môže vstupovať do komunikácie, nie však manieristicky a naprázdno, ale (takmer) vždy s možným zmyslom.
Súčasné stereotypy nevtieravo, presne a originálne pomenúva v básni rovnomenného cyklu Váha tvojho rómstva: „tvoje rómstvo je šelma // nikam nepatrí // je väčším verejným ohrozením / než sezónne záplavy:“ (s. 31) Aj takýmto spôsobom Moravčíková nenápadne pripomína, že poverčivosť a predsudky sa neviažu len na minulú dobu a fantastično (citované Rozprávky možno potom vnímať ako prapôvod týchto zakorenených „právd“).
Uprostred stojí otázka viery, znova a znova položená a otáčaná na sto spôsobov. Spracovanie tejto témy však, paradoxne, tiež pokrýva vrstva čohosi pohanského. Krst ako základný kresťanský rituál sa tu prezentuje ako akýsi typ veštenia. Mám na mysli báseň s názvom Kňaz, ktorý ma krstil, ktorá predstavuje mimoriadne efektnú výpoveď s ambivalentným výsledkom: „a krst veľa nezmôže, krst / je absurdný a zbytočný / všetci však vieme, že tie najlepšie veci / v živote sú absurdné a zbytočné“. (s. 24) Dialektika básne je podporená aj postavou kňaza, ktorý akoby súčasne prehováral ústami subjektky (naznačené už zámenom v jej názve).
Metamorfózy subjektu
Čo je však na poetike Moravčíkovej obzvlášť umelecky cenné vzhľadom na celý koncept zbierky, je subjekt básne. Variuje sa, berie na seba rôzne masky a oči. Hlavnú tenziu básní vytvára práve jeho/jej vnímanie sveta. Pozoruje predmety, javy, procesy a veci z rôznych perspektív (v jednom momente sme lovcom, inokedy zas korisťou) – všetko so silne metaforickým tónom. Priestor „hore“, zastupujúci svet (vesmír) a priestor „dole“, symbolizujúci jednotlivca a jeho subjektívne vnímanie, sa nasvecuje v básni Hľadali sme svoje tváre teleskopmi. Do kontrastu sa tu dostáva horizontálne a vertikálne, makro a mikro vnímanie, konečnosť a nekonečnosť, osobné a nadosobné atď.
Na mnohých miestach badať i silné vzory Moravčíkovej poézie. Len ťažko sa ubrániť asociovaniu k motívom Márie Ferenčuhovej či Kataríny Kucbelovej pri texte Zo života popínavých rastlín. Rastlina tu však subjekt a jeho svet neohrozuje, ale odráža. Nejde tu len o antropomorfizáciu, ale o projektovanie svojich pocitov do „života“ brečtana. Vo všetkých prípadoch by som však povedala, že autorka ide hlbšie, než len k záznamom z rôznych uhlov či významových perspektív. Zdá sa, že sa tu nemení len pohľad, ale pod vplyvom pozorovaného sa mení pozorovateľ/pozorovateľka. Implicitne tu čítam poznanie, že samotný proces zacielenia na niečo/niekoho nás zasahuje, narúša a prepisuje naše myslenie a štruktúru, až sa stávame tým, čo/koho pozorujeme.
Ďalší typ metamorfózy je láska, stávame sa aj tými, ktorých milujeme alebo sme milovali. Tu cítiť ozveny poézie Michala Talla, otázky o strate svojho ja, rozplynutia sa v druhom. Tí „druhí“ v nás navždy ostávajú, hoc bolestne a definitívne ako „riečny organizmus bez očí a tváre / ktorý sa mi od tej chvíle zahryzol do n hrude / ostal navždy pripevnený“. (s. 16) Inde sa zas cez exaktné oči Lekárky uvažuje o pominuteľnosti života. Prežiť tu znamená oddialiť smrť. Príkladov na zmeny perspektív by sme mohli uviesť omnoho viac. Zdá sa, že pochopiť svet vo „filozofii“ Dominiky Moravčíkovej znamená vzdať sa seba, obliecť si kostým kohosi iného, resp. uvedomiť si, že „naše telá si nás nevybrali“ (s. 17).
Naliehavosť a zvedavosť na strane čitateľa, formulované do otázky – Kto je vlastne subjekt/ka týchto básní? – sa stupňuje (aj napriek varovaniu z básne Tajomstvo Pangey: „Neodporúča sa podísť príliš blízko / neodporúča sa za každú cenu / bytosť uvidieť a spoznať.“, s. 41). Anonymná chrbtom otočená postava z efektnej obálky (autorka Natália Evelyn Benčičová), posypaná jemnou vrstvou čohosi bieleho (akoby chcela zakryť aj farbu svojej pokožky, akoby sa načisto chcela anonymizovať) sa nie a nie otočiť. Ostáva nám len opatrne ju oprašovať a možno napokon zistíme, že odkrývame samých seba, naše predsudky, našu zodpovednosť, naše otázky, našu kožu...
Vysťahovalectvo/Prisťahovalectvo
Deti Hamelnu a Čas Koptov, posledné dve časti zbierky, spája s predošlými textami ešte výraznejšie demonštrovaný pocit vydedenstva. Deti Hamelnu v podstate spracúvajú tému dávneho a násilného „vysťahovalectva“ a Čas Koptov zase súčasnú otázku migrácie. Intímny príbeh (až akási romanca zo súčasnosti), ktorý čítame v druhej menovanej, komunikuje s príbehom legendy o deťoch Hamelnu a potkaniarovi, ktorý vylákal deti z mesta a založil novú osadu. Nad oboma sa nesie akési vedomie kolektívnej viny, ktorej sa opakovane dopúšťame v rôznych obmenách. Autorka aj tu využíva svoj prozaický talent a čítame doslova príbehy ďalších outsiderov: Mária Salome z Hamelnu, Ramon Nebeský, Rosa mystica, kat, kraviarka Anna a iní. V prípade Detí Hamelnu sa opäť pracuje s mágiou nadprirodzeného (napr. úryvky z Beštiára či liekopis hamelnského apotekára). V Čase Koptov je zlo sofistikovanejšie, skrytejšie, je prítomné v otázkach o deportácii, nedôvere, nerešpektovaní viery, nenarodenom dieťati (tu sa ponúka paralela s príbehom tragickej lásky kata a Anny – katovňa, s. 85). Je pozoruhodné, aká dokáže byť poetka presvedčivá, ako dokáže tlmočiť nadosobné témy bez toho, aby sme ju upodozrievali z pózy či pátosu. Pradávna minulosť a miestami až úplne aktuálna prítomnosť („čakáš, kým sa dejiny znovu dajú do pohybu / všetky hranice sveta sa uzavrú / a ty budeš na tej správnej hranici – // každý sa stará len o vlastné prežitie / a čo je politické, nie je materské“, s. 100) tu v akomsi metadialógu ukazujú zrejmé, že na čase až tak nezáleží.
Ktokoľvek z nás môže byť dieťaťom Hamelnu. Nezáleží na dobe či vierovyznaní, máme spoločnú minulosť, a teda i spoločné hriechy. Ak nepatríte k trom „imúnnym“ deťom, ktoré ostali žiť v Hamelne, tak záverečné varovanie sa týka aj vás: „Niektorí tvrdia, že čas Koptov sa už skončil / ale ja viem, že čas Koptov / ešte neprišiel“! (s. 102)
Eva Urbanová (1986)
Literárna kritička a redaktorka literárnej kritiky v časopise Fraktál. Literárno-kritické texty uverejňuje v zborníkoch a časopisoch (najmä Vertigo, Vlna, Platforma, Knižná revue, Glosolália, Fraktál a iné). Pracuje ako odborná asistentka na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Zaoberá sa tiež tvorivým písaním (organizovala sériu workshopov písania haiku či krúžok tvorivého písania pre deti ZŠ). Píše a časopisecky uverejňuje svoju poéziu. Je autorkou detskej knihy Jeleňatý a Kravatý (2019), ktorá získala ocenenie Debut roka čitateľov Knižnej revue.
Foto: Natália Evelyn Benčičová
