Pred niekoľkými dňami som v rámci projektu LQ – literárny kvocient absolvoval svoju prvú diskusiu. S Martou Součkovou, Vladimírom Barboríkom a Petrom Darovcom sme sa rozprávali aj o knihe Ľuboša Bendzáka Samota je moja staršia sestra (recenziu Zuzany Barlokovej na tento titul nájdete tu vnútri). Diskutéri a diskutérky v „kvociente“ sú profesionáli (mňa môžeme vyňať pred zátvorku – ešte nemám ani 30 a ani doktorát), takže aj táto rozprava bola profesionálna. Možno až príliš.
V Bendzákovej knihe je istý „slon v miestnosti“ (veľký, no prehliadaný problém) – nebudem citovať celú predmetnú pasáž, teda len parafráza: podľa autora žijeme v akejsi dobe „deštruktívneho matriarchátu“, v ktorom to chlapi „nemajú ľahké“. Hej, toto som sa dočítal, aj som z toho pôvodne chcel na kvociente urobiť tému, aj som to v istom momente nadhodil, aj sa k tomu v iných momentoch vyjadrili moji kolegovia a kolegyňa v diskusii, ale – téma z toho nebola. A to aj napriek tomu, že sa asi zhodneme v tom, že tento názor protagonistu knihy je nielen hlúpo zjednodušujúci, ale aj hlúpo hlúpy a vo svojej hlúposti môže byť aj nebezpečný – o to horšie, ak je próza Samota je moja staršia sestra priznane autobiografická. (Je.)
Ak sa od takejto mizogýnnej pasáže nedokážem odosobniť, tak (možno) nie som profesionál – lenže ja sa od toho odosobniť nielen neviem, ale ani nechcem. Staromódne si myslím, že literatúra má človeka kultivovať (povzniesť ducha, ak by sme to chceli povedať ešte patetickejšie), teda ak by si niektorá z postáv literárneho diela aj čosi podobné myslela, myslím, že by to malo byť zasadené do širšieho kontextu, vďaka ktorému sa zvýrazní možnosť recipienta výrok tvrdo odmietnuť. Samozrejme, čitateľa má vždy právo s ktoroukoľvek štylizáciou nesúhlasiť (autor má zasa právo čokoľvek napísať), ale vlastne tým chcem povedať nasledovné: predmetnú Bendzákovu knihu ako celok po prečítaní tejto pasáže neviem prijať ľudsky (teda čitateľsky), preto sa na ňu nedokážem pozrieť z čisto profesionálneho hľadiska. Nedokážem, neviem, nechcem, nedá sa. Nakoniec – mal by byť profesionál za každých okolností takto precízne chladný?
Pri zanášaní posledných korektúr aktuálneho čísla som si však všimol jednu vec – v tejto marcovej KR máme desať materiálov, z ktorých iba tri pripravili muži, v recenznom bloku dokonca z dvanástich textov jedenásť pripravili ženy. Nebol to zámer, rovnako však nejde o žiadny matriarchát (a ak hej, tak nie deštruktívny, lež kreatívny, že áno).
Take that, Bendzák!
Matúš Mikšík
P. S.: Všetci by sme mali byť (umiernenými) feminist(k)ami – pozdrav (nielen) pre Chimamandu Ngozi Adichie.
