Vyhľadávanie
Ak si básnik alebo poetka zvolí signifikantný, sémanticky zaťažený názov zbierky, ako je to v prípade knihy Zdenky Valentovej-Belićovej Apokryfy podľa Lilit a iné zatratenia, je prirodzené, že sa čitateľove predstavy o zbierke utvárajú na základe explicitného intertextuálneho odkazu.
Zatratená či stratená?
Názov zbierky Zdenky Valentovej-Belićovej môže evokovať rebéliu, odvahu, nezávislosť či démonickosť ženského subjektu, expresívnosť, provokatívnosť, erotickosť, detabuizáciu výrazu, vyhranenosť básnického postoja, uplatnenie konceptu vznešenosti, estetiky škaredosti a podobne. Apokryfy podľa Lilit a iné zatratenia (nevedno, prečo autorka nepracuje s frekventovanejším variantom mena Lilith) však percipientove očakávania nenapĺňajú ani im funkčne neodporujú. Ženský subjekt sa síce prezentuje ako rázny, rozhodný či asertívny, no v skutočnosti nie je schopný dištancie od seba samého, partnera či prežívaných situácií. V skutočnosti viac rojčí, ako koná, väčšmi túži po emocionálnom vzruchu, ako ho zažíva. „Prezrádza“ ho slovný balast, vysoká miera sentimentu, pátos, klišé, naivita, heroickosť, ale aj nepresvedčivé vnímanie seba ako silnej a vnímavejj ženy, nezodpovedajúce obsahu výpovedí.
Milí páni Grujičić a Čáni, autori záverečných reflexií v Apokryfoch, ak je podľa Vás táto zbierka demystifikáciou pátosu a iných stereotypov, spájaných s lyrikou písanou ženami, dovoľte mi (v duchu dekonštrukcie zaužívaných vzorcov) pousmiať sa popod fúz.
Submisivita ako aj závislosť ženy od partnera je zjavná a deštrukčná nielen pre subjekt, ale aj pre text samotný: „,Pozri sa, miláčik,ʻ / povedal, / ,pred nami je nekonečno, / za nami neohraničenosť, / a pomedzi – ty a ja, / krátko si uvedomíme okamih / a nemennosť tej nevyhnutnosti. / A to je všetko. Nič viac.ʻ // Vlastne nepovedal nič. / Všetko som si len vymyslela.“ (s. 30)
Lilit, Lilith, Marta
Subjekt sa svojím správaním väčšmi ponáša na biblickú Martu než na Lilith, no v porovnaní s Martou nemá toľko duchaplnosti. Subjekt totiž hovorí s vážnosťou o všetkom a bez rozdielu. Sprostredkúva „múdrosti“ často prostredníctvom gnóm, iritujúcich nielen kazateľským tónom, ale najmä neinvenčnosťou: „Kružnica je predvídateľná cesta. / Od svitania po súmrak / pohybujeme sa po nej.“ (s. 25); „Žiadne sklamanie nie je hodné vzdávania sa.“ (s. 19), „Smrť je posledná nevyhnutnosť v rade. (...) / Dospievali sme pomaly, / starli prirýchlo, / pracovali do nemoty, / milovali nešťastne, / túžili bezmocne, / vyhoreli zbytočne, / stratili jedni druhých / zakaždým a nenávratne.“ (s. 16)
Okrem neoriginálnych gnóm sa však v básňach vyskytuje aj mnoho „krkolomných“, preexponovaných obrazov pôsobiacich skôr bizarne a smiešne než vážne a hlboko: „Babylončania okolo nás artikulujú svoj blen“ (s. 14); „mlčíš z nedbalosti / či z fraktúry hrude?“ (s. 54); „Zanikanie je opakom kreácie, / druhá strana tej istej mince – / panna alebo orol.“ (s. 41); „Telo je rezonančná skrinka / bezhlasnej triašky“ (s. 24); „Odzrkadlenie zelene na dvoch zlepených / bublinách zo saponátu. / Ty a ja. / V nás sa nádej uzerá / ako Narcis v jazere.“ (s. 22)
Ponárať sa v plytkých vodách
Na pseudofilozovaní v básni vo všeobecnosti irituje predovšetkým bezduchosť a slaboduchosť, ktoré sú v rozpore s elementárnym chápaním lyriky. Kým bezduchosť je výsledkom neschopnosti autora viesť živý a konštruktívny dialóg so sebou samým, slaboduchosť vyplýva z nekompetentnosti básnika prekročiť hranice všedného uvažovania. Pri čítaní pseudofilozofujúcich textov nemožno prežívať barthesovskú rozkoš z diela, pretože generujú nezámernú prázdnotu, ktorá sa prenáša čítaním. Prázdnota unavuje: otupuje zmysly, pamäť, ale aj emocionalitu. Napriek tomu podnecuje mnohých, aby o nej hovorili s vážnosťou a pristupovali k nej ako k umeniu s tajomstvom, ktoré si vyžaduje poučeného čitateľa, schopného rozjímať – ospravedlňujem sa za klišé – nad nesmrteľnosťou chrústa. Ak sa k nej autor predsa len chce vyjadriť, mal by povedať viac, než len „s/Smrť je posledná nevyhnutnosť v rade.“ (s. 16)
Zdenka Valentová-Belićová: Apokryfy podľa Lilit a iné zatratenia
Bratislava: Spolok slovenských spisovateľov, 2020
Lenka Šafranová (1986)
Literárna vedkyňa, poetka, zástupkyňa šéfredaktora časopisu o poézii a básnikoch Vertigo, lektorka tvorivých dielní a porotkyňa viacerých renomovaných literárnych súťaží. Pôsobí na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy FF PU v Prešove. Venuje sa predovšetkým súčasnej slovenskej poézii a teoretickým problémom literatúry.
