Vyhľadávanie
Keď pršalo, mrholilo, žabiatko sa narodilo...
Pri ôsmom vydaní (akejkoľvek) knižky nebýva zvykom rozpisovať sa o nej, tobôž nie, ak ide o detskú veršovanú knižočku. A mne predsa nedá pristaviť sa pár vetami pri Podjavorinskej Žabiatku, ktorého ôsme vydanie držím v ruke...
Pred pár rokmi ma oslovili českí študenti otázkou do ankety pre svoj časopis, na ktorú odpovedali viacerí spisovatelia. Týkala sa prvej knižky, na ktorú si daný autor či autorka najviac spomína a ktorá v nich zanechala výrazné stopy. Bez rozmýšľania som odpovedala: Ľudmila Podjavorinská: Čin-čin..., a pridala som aj zdôvodnenie, dokonca aj to, že v našej rodine doteraz siahneme v patričnej situácii po niektorom verši – obraze z tejto knižky (Čimo, Čimo, istá vec, milý si, no nedbalec...). Jednoducho, tá knižka sa vpísala do pamäti, akosi vrástla do vedomia viacerým našim generáciám... A podobne tak sa vpísalo (hoci rozsahom skromnejšie), aj leporelo Žabiatko... Obe patria približne polstoročie k „domácej literárnej výchove“ detí u nás, obe prenášajú z generácie na generáciu isté hodnoty, ale aj pocit príslušnosti k svojej kultúre... A myslím si, to je dosť podstatné, pestovať v človeku odmala vedomie takejto príslušnosti a citovej väzby (aj) k vlastnej literatúre. Podjavorinskej príbehy či už o vrabčej alebo žabej rodinke to doteraz dokázali, a verím, že aj v tejto reedícii, s pôsobivými ilustráciami Dušana Grečnera to nebude inak.
Etela Farkašová
