Keď sa začína dariť

PhDr. Mgr. Jana Kičura Sokolová, PhD. sa narodila v roku 1981, vyštudovala slovenský jazyk a estetiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracuje na Inštitúte slovakistiky a mediálnych štúdií Prešovskej univerzity v Prešove. Odborne sa venuje výskumu vývinu syntaxe v ranej ontogenéze dieťaťa a štylistike.

 

Rok 2018 priniesol viaceré tituly faktografickej literatúry s väčším či menším príklonom k odbornosti, resp. populárno-náučnosti, zároveň už dlhodobo možno badať tendenciu k subjektivizácii a beletrizácii faktografie, čo pravdepodobne pramení aj z jej postavenia na rozhraní medzi vecnou a umeleckou literatúrou, ako aj z nie celkom jednoznačnej predstavy o charaktere textov literatúry faktu.

Minulý rok opätovne ponúkol obmedzené žánrové spektrum diel hlásiacich sa k tomuto typu literatúry, no nedá sa jednoznačne povedať, že by nejaký zo žánrov výrazne dominoval, resp. bol v danom roku najpopulárnejší. Chýbajú však diela, ktoré sú prototypovým reprezentantom literatúry faktu ako reportáže či cestopisy. Autori sa skôr orientujú na jednotlivcov v podobe rozhovorov, memoárov, spomienkového rozprávania. Otázkou zostáva, či ide o reflektovanie skutočných osobností a do akej miery sú píšuci autori schopní tvorivej práce s faktom. Môžeme však badať istú autorskú kontinuálnosť (M. Vagovič, J. Štrasser, J. Šebo, A. Marenčin, Š. Hríb, M. Gavenda, D. Fulmeková) s minulým rokom, resp. sledovať dlhodobú orientáciu na istý žáner alebo tematiku (J. Štrasser, M. Gavenda, J. Šebo, D. Fulmeková). Ak sa zameriame na časové obdobia, ku ktorým autori najčastejšie obracajú svoju pozornosť, ide najmä o prvú polovicu 20. storočia, druhú svetovú vojnu a oba totalitné režimy. A na rozdiel od minulých rokov aktívnejšie reflektujú aj posledné celospoločenské udalosti. Oproti predchádzajúcemu obdobiu výraznejšie zarezonovala esejistická tvorba (Š. Žáry, D. Dušek).

 

Bohémsky smog

Bratislava sa od konca prvej svetovej vojny formovala ako moderné mesto, v ktorom sa miesili jazyky, národnosti a prisťahovalci z vidieka. Zároveň sa stala miestom, kde sa sústredili slovenskí intelektuáli, výtvarníci a spisovatelia. Ožívali viechy, pohostinstvá a nočné bary, kde sa začali formovať prvé avantgardné skupiny a otvárali sa „okná do Európy“. Ovzdušie intelektuálnej a tvorivej slobody nahlodala druhá svetová vojna a ľudácky režim, ktorý stiahol viaceré osobnosti do služieb panovačného režimu. Historik Martin Vašš sa venuje koloritu bratislavskej umeleckej smotánky v dvoch na seba nadväzujúcich knižných dielach Zlatá bohéma: Umelecká bohéma v Bratislave 1920 – 1938Medzi snom a skutočnosťou: Umelecká bohéma v Bratislave 1938 – 1945 (Marenčin PT). Obe publikácie prezentujú komplexný historický výskum, kde výskumný materiál predstavuje korešpondencia, dobová tlač, ako aj odborná literatúra. Kým v prvej knihe sa autor venuje medzivojnovému obdobiu a jeho ústrednej postave, novinárovi a spisovateľovi Tidovi J. Gašparovi, v pokračovaní sa orientuje na obdobie druhej svetovej vojny a na osobnosť Jána Smreka. Ide o komplexné, podrobné a odborné diela, autorovým pracovným nástrojom sa stáva fakt, ktorý dokáže umelecky spracovať. Diela predstavujú všeobecné východiská a spoločenskú, sociálnu charakteristiku a ponúkajú výber bohémskych umelcov, pričom autorovou snahou je vytvoriť ucelený portrét umelca na pozadí dobových súvislostí. Vaššovi sa podarilo zachytiť dobovú atmosféru s miestnou topografiou, pričom čitateľovi s autorským odstupom sprostredkúva „bratislavský Montmartre“. Obe knihy nepredstavujú len faktografickú explóziu, ale vytvárajú ucelený obraz o dobe a jej osobnostiach spôsobom, ktorý je presvedčivý a mimoriadne komplexný.

Umelecká bohéma Bratislavy už v dobe svojho pôsobenia predstavovala fenomén. Kým Vašš na toto dobové zoskupenie nazerá cez optiku výskumníka, Štefan Žáry priniesol jedinečné svedectvo. Súborná reedícia jeho troch starších kníh pod názvom Bratislavská bohéma (Vydavateľstvo Tatran) vyšla k storočnici Žáryho narodenia a predstavuje autentický dokument o dobe a najmä jej osobnostiach, ktoré tvorili autorov okruh priateľov, spolupracovníkov a známych. Spomienkové eseje ako žáner významne poslúžili autorovi na zachytenie osobností jednak do šírky, ale najmä do hĺbky. Pri písaní vychádzal z prežitého, zo spomienok a situácií, v ktorých bol bytostne zainteresovaný. V esejach sa nevyhýba subjektivite, sugescii výrazu, emocionalite, a to všetko podčiarkuje dobovou autenticitou. „Moje snímanie masiek sa nesie v rovine Šaldovho motta, v znamení kradmých chvíľ, keď pozorovaný objekt-subjekt masku zložil, alebo aspoň odchýlil. Takéto chvíle bývajú zriedkavé, vzácne až sviatočné. No keďže som s týmito postavami žil desiatky rokov – priam v ich súkromí, blízkosti, vše na ne prisatý –, mal som šťastnú možnosť, príležitosť vzácne momenty postrehnúť, overovať si ich a zovšeobecniť“ (s. 15). Čerpá zo vzájomných zážitkov, stretávok, spolupráce či kaviarenských alebo budmerických posedení. Žáryho snahou bolo predovšetkým zachytiť komplexný obraz človeka, opisom a psychologickou kresbou. Odhaliť človečenstvo a sprostredkovať vyžarovanie konkrétneho umelca. Autor je ten, kto obnažuje charakter a naturel svojich spolupútnikov. Ku každému z priateľov je láskavý, ale nie nekritický, ide však o kritiku nežnú, dobrotivú.

Práve osobné poznanie zvyšuje mieru hodnovernosti a dokumentárnosti jednotlivých esejí. Eseje sú po jazykovej stránke dôkazom spisovateľského majstrovstva. Žáry v sebe nezaprie čistokrvného básnika. Nezameniteľne pracuje s bohatosťou a mnohoznačnosťou výrazu na osi neutrálnosť, nocionálnosť – expresívnosť, emocionálnosť. Práve v zrkadlení jazyka sa spisovateľovi okrem prvotného plánu, ktorým je sprítomniť umeleckú bohému, darí reflektovať aj samého seba ako človeka, básnika, publicistu a priateľa.

 

Obnažený generál

Život a okolnosti smrti M. R. Štefánika sú neustálym inšpiračným zdrojom. „V predvečer“ stého výročia úmrtia M. R. Štefánika sa na žánrovej hranici ocitli dve knihy venované najväčšiemu Slovákovi. Pre jeho nezlomnú železnú vôľu, ale aj historický význam z pohľadu Slovákov a Francúzov sa stal ústrednou postavou poslednej knihy Jozefa Banáša Prebijem sa! (Ikar). Na podanie osobnej histórie a dejinných súvislostí jedného z najvýznamnejších Slovákov si zvolil románovú formu. Postupne, systematicky sleduje stopy Štefánika od detstva po jeho tragickú smrť paralelne dejinnými súvislosťami, snažiac sa interpretovať historické dianie. V tejto súvislosti neskĺza k osobným hodnoteniam či postojom, resp. ku konšpiráciám, dôsledne sa drží faktov a oficiálnych stanovísk. Prebijem sa! je faktograficky nasýtené dielo ako do šírky, tak aj do hĺbky, pričom autor pracuje s pomerne pestrým zdrojovým materiálom. Štefánika predstavuje ako modernú, vizionársku, všestrannú osobnosť a hodnotí ho v kontexte československých, ale aj európskych dejín. Románové postupy však výrazne zaostávajú za vecnosťou. Celistvá štruktúra deja a kauzálne súvislosti sú pomerne jednoduché. Banáš akoby pod vplyvom faktografie kapituloval na súlad vecného materiálu s literárnosťou a estetickosťou. Nevyhýba sa patetickosti (najmä vo vzťahu k ženám), jednotlivé dialógy sú schematické. Hlavný hrdina neprechádza žiadnou zmenou, nevyvíja sa a v konečnom dôsledku vyznieva sterilne, nedozvedáme sa nič o tom, aký bol človek, román ho prezentuje len ako osobnosť. Je teda na škodu, že jedna zložka výrazne dominuje nad druhou a uberá tak na kvalite samotného diela.

V tomto smere je protipólom k Banášovmu vnímaniu kniha Mariany Čengel Solčanskej Generál M. R. Štefánik (Ikar). Dej románu je postavený na salierovskom rozprávaní. Narátorom Štefánikovho príbehu je bývalý dvojnásobný československý prezident Edvard Beneš. Ústredná postava románu nie je prezentovaná ako historická osobnosť. Autorka upúšťa od výpočtu dejinných zásluh a pomaly vyzlieka Štefánika z vojenskej rovnošaty. Predstavuje čitateľovi mimoriadne komplikovanú osobu, ktorá sa zmieta v zajatí vlastných démonov, túži objaviť neobjavené, vyjednáva, bojuje a zvádza na všetkých frontoch. Táto jeho živelná podoba presakujúca románom sčasti odsúva do úzadia symbolickú postavu Štefánika ako generála, štátnika a politika. V snahe odheroizovať hlavného hrdinu autorka miestami skĺzne k ľahkej bulvarizácii, najmä vo vzťahu k ženským postavám. Za pomerne slušne vystavaným biografickým príbehom však výrazne zaostáva práca s historickými faktami. Solčanská sa dopúšťa viacerých faktografických, časových a logických chýb (akoby sa strácala v spleti udalostí), ktoré si všimne aj menej vnímavý čitateľ. V celom rozprávaní je cítiť, že vzniklo z pera ženskej autorky, čo do mozaiky prác o Štefánikovi prináša osvieženie.

 

V tieni vojny a farskej republiky

„Bože, prečo ja musím trpieť? Čo som vlastne spravila? Či kresťansko-katolícka vláda, ktorá má na čele kňaza, takto plní Kristov zákon o láske? I vraha, keď zatvoria, vyslýchajú, súdia, uvážia poľahčujúce okolnosti, dajú mu obhajcu, privedú mu kňaza. A ja? A tí ostatní, čo sú tu so mnou? Veď nás neodsúdili! Či hádam stačilo udanie niektorej stúpenkyne dnešného režimu, ktorej sa môj klobúk zdal peknejší než jej vlastný?“ (s. 125) Predstavená krátka úvaha je súčasťou vyše osemdesiat stranového svedectva, ktoré bolo po prvýkrát publikované v roku 1946 pod názvom Cela s číslom 20. Predstavuje veľmi cenný dokument, ktorý vypovedá o zločinoch slovenského štátu. Po sedemdesiatich rokoch vychádza opätovne v knihe od Maríny Zavackej Ľudácka prevýchova. Mária Janšáková v Ilave roku 1939 a jej Cela č. 20 (Artforum). Kniha pozostáva z odborného textu, ktorý dopĺňa samotné svedectvo Márie zachytávajúce totalitný charakter nastupujúceho režimu. Je paradoxom, že Mária, ktorá bola na svoju dobu vzdelaná, dobrá katolíčka, vzorná manželka úspešného muža, ktorý bol väznený za články o Černovej, sa dostáva do internačného tábora. Tento paradox však umožnil autorke dať do kontextu, odkryť a konfrontovať uchopenie moci v prvom slovenskom štáte.

Odborná časť sa systematicky, prostredníctvom analýzy venuje ľudáckemu režimu a kontextu udalostí súvisiacich so zadržaním a väznením ústrednej postavy. Dôvody jej väznenia nie sú dodnes známe, ale autorka ponúka isté indície. Opisuje a charakterizuje ľudácku mašinériu a jej mocenský mechanizmus, vďaka ktorému režim nadobudol moc. Rozoberá príčiny jeho nástupu, postupné zhromažďovanie a preberanie moci – ovládnutie volieb, likvidáciu spolkov, povinný nástup do Hlinkovej gardy, reguláciu súkromného života, vylúčenie ateistov zo zamestnaní, vytlačenie iných cirkví z verejného života a deportácie židovského obyvateľstva. Režim sa zmocňoval štátu aj prostredníctvom cenzúry a politických čistiek ovládaním denníkov, rozhlasu, filmu.

Samotné Máriine memoáre majú podobu rozprávania. Opisujú zatknutie, väznenie v Bratislave, prevoz do Ilavy a pobyt v internačnom tábore. Pri opise vlastného prežívania sa veľakrát snaží „zmäkčiť“ realitu prostredníctvom eufemizmov. Do textu dokáže prepašovať aj náznaky humoru. Hrdinka sa javí ako racionálna žena, ktorá koná rozvážne, v rozprávaní sa objavujú aj úvahové pasáže, ktorými zachytáva, odkrýva totalitný charakter slovenského štátu. Čitateľovi sa tak utvára obraz nielen o internácii, ale je aj zrkadlom vlastností ženy, vďaka ktorým dokázala vzdorovať väzneniu.

Marína Zavacká je dôkladná historička, čo dokazuje precíznou prácou so zdrojovými materiálmi. Text je popretkávaný dobovými správami, zápisnicami, prepismi rozhlasových prejavov apod. Autentickosť materiálu zdôrazňuje aj súdobý pravopis. Najdôležitejším východiskovým prameňom, o ktorý sa opiera a v kontexte ktorého vykladá dejinné pozadie, je samotné rozprávanie väzenky.

Aj Denisa Fulmeková sa po Konválii opätovne vracia k známemu prostrediu, ako aj k rokom slovenského štátu. Dej románu Doktor Mráz (Vydavateľstvo Slovart) je vymyslený, ale autorka vychádza z autentických listov, žiadostí a zápisníc, pričom spolupracovala s uznávanými slovenskými historikmi. Presne sleduje nariadenia a zákony v časovej následnosti vojnových rokov, čo sa odráža na dokumentárnej stránke príbehu.

Dej románu je umiestnený do fiktívneho mesta Himberany (pre čitateľa nie je ťažké identifikovať, že ide o Malacky, o čom svedčí aj obálka knihy a miestopis), zároveň však chce naznačiť, že podobný príbeh sa mohol odohrať kdekoľvek na Slovensku. Slovenský štát dal v čase vojny obrovskú moc udavačom, ktorí si takýmto spôsobom vyrovnávali osobné účty. Doktor Mráz je príbehom úspešného prekrsteného židovského právnika a jeho rodiny, ktorý sa stáva terčom vzrastajúcich protižidovských nálad v meste. Autorka sa snaží poukázať na to, akým spôsobom sa pod vplyvom ideológie mení malomestské obyvateľstvo. Väčšinové obyvateľstvo sa predbieha v arizácii židovského majetku, autorka tak zdôrazňuje nielen etnické, ale najmä ekonomické, hospodárske hľadisko slovenského antisemitizmu. Nenávisť malomesta voči Židom nesúvisela s rasovým pôvodom, ale so závisťou, ziskuchtivosťou a vidinou ľahkého nadobudnutia majetku. Rodina Mrázových zostáva v izolácii a musí hľadať možnosti na svoju záchranu (aj v podobe úplatkov). Autorka v románe ponúka pestrú paletu charakterov postáv (vzhľadom na útlosť románu až príliš širokú, pričom dejinný román by si vyžadoval väčší priestor), no nie vždy dokáže preniknúť k postave a zachytiť motiváciu jej konania. Pozoruhodná je kompozičná stránka, ktorá knihe dodáva dynamiku. Striedavo využíva vševediaceho rozprávača, opisujúceho spoločenské dianie v Himberanoch, a priameho rozprávača v podobe dcéry doktora Mráza. Anna sa s dlhým časovým odstupom niekoľkých desaťročí v spomienkach vracia k histórii vlastnej rodiny, ale aj k svojmu životnému príbehu v podobe rozhovoru s fiktívnym dialogickým partnerom. Fulmeková opätovne ponúkla nový pohľad na hodnotenie vojnových a v závere povojnových udalostí, pričom sa zamerala na konanie človeka – ktorého túžba po matérii viedla k nehumánnym činom.

Žánrovo špecifická je románová esej Golianova voľba. O mysli a srdci slovenského človeka (Marenčin PT) od Jána Bajánka. Rozprávanie je založené na odkrývaní tajomstva. Prepája tri postavy, samotného autora, Juraja Špitzera (novinár, spisovateľ, publicista) a Dominika Tatarku, pričom pracuje s motívom voľby dotýkajúceho sa brigádneho generála Jána Goliana, ktorý vníma široko a značí, že človek musí urobiť niektoré veci aj v rozpore s rozumom (J. Golian neopustil územie slovenského štátu ani po potlačení povstania v roku 1944 a nechal sa zajať Nemcami, čo mu prinieslo smrť). Románové eseje majú dve línie, prvá prerozpráva príbeh o stretnutiach s priateľom a mentorom Jurajom Špitzerom v bratislavských viechach, ku ktorým sa z času na čas pridáva Dominik Tatarka. Druhá línia zobrazuje historické postavy druhej svetovej vojny vo fiktívnych situáciách. Rozprávanie je postavené na odovzdávaní tajomstva Juraja Špitzera autorovi. Čitateľ sa postupne dozvedá toto tajomstvo, ktoré autor na žiadosť Špitzera môže a nemusí zverejniť až po dvadsiatich rokoch od jeho smrti, čo aj knihou Golianova voľba robí. V Bajánkovom rozprávaní sa objavuje množstvo osobností umeleckej bohémy aj historických postáv. Autor veľmi otvorene vyjadruje svoje sympatie a antipatie k jednotlivým verejne známym osobám, snažiac sa odkrývať charaktery, pričom tento svoj postoj zdôvodňuje. Zároveň vytvára obraz spoločenského ovzdušia v časoch totalitného režimu, aj po prevrate. Je na škodu, že sa nevyhol „výpadom“, vsuvkám zo súčasnosti, ktoré v spomínaní pôsobia cudzorodo. Podarilo sa mu však vytvoriť etický a mravný obraz oboch priateľov. Druhá línia, kde sa sústredí na kľúčové osoby slovenského štátu, zaostáva. Fiktívne dialógy postáv sú veľmi jednoduché, ťažko uveriteľné (rozhovory Hitlera s Evou Braunovou o Slovensku), ako aj vykreslenie postáv v jednotlivých situáciách (Alexander Mach). Ak prijmeme tvrdenie, že fakt je dôležitý aj v takomto type rozprávania, musíme konštatovať, že najmä v druhej línii románu je výrazne ovplyvnený subjektivitou autora.

V roku 2018 uplynulo 75 rokov od atentátu na Reinharda Heydricha, nacistického pohlavára a zastupujúceho ríšskeho protektora protektorátu Čiech a Moravy, ale aj krutých perzekučných popráv ľudí, ktorí akýmkoľvek spôsobom napomáhali československým výsadkárom Jozefovi Gabčíkovi a Jánovi Kubišovi. Veronika Homolová Tóthová vydáva v tomto kontexte knihu Mama milovala Gabčíka (Ikar). Impulzom na napísanie knihy bolo stretnutie so 79-ročnou Alenou Voštovou, dcérou Anny Malinovej, využívajúc oral history ako metódu historického výskumu, ktorá spolu s ďalšími obvinenými protagonistami bola popravená za napomáhanie pri operácii Antropoid. Ústrednú dejovú líniu autorka buduje ako vymyslený príbeh lásky medzi Annou a Jozefom Gabčíkom, ktorý sprevádzajú výkladové pasáže opierajúce sa o historické fakty. Autorka sa sústredí na dve postavy: Annu Malinovú a Jozefa Gabčíka. Obe postavy sleduje od detstva, ale najdôležitejšia časť je zameraná na obdobie, v ktorom sa Anna a Jozef zoznámili – čo sa zhoduje s prípravou a priebehom atentátu. V. Tóthová Homolová sa autorsky neskrýva a jednotlivým postavám vyjadruje sympatie, resp. antipatie. Autenticky zachytáva stret siedmich atentátnikov v krypte pravoslávneho Chrámu Cyrila a Metoda s nacistami, pričom pracuje s dobovými faktami, ktoré dokladá archívnymi fotografiami a dokumentmi. Sugestívne vykresľuje nacistickú reakciu na atentát, vypočúvanie, zatýkanie a popravy, ako aj vypálenie obce Lidice. Nevyhla sa však drobným faktografickým nezrovnalostiam. Len veľmi okrajovo sa dotýka osudu dcéry Anny Malinovej, čo vyplýva pravdepodobne z faktu, že Alena má len jedinú spomienku na svoju matku a dlho netušila, kto ňou vlastne je.

 

Dialóg dvoch o jednom

Ján Šrasser sa svojimi knihami rozhovorov stáva pomaly, ale isto legendou. Tomuto žánru sa takmer nepretržite venuje od roku 2005. Pri výbere dialogických partnerov sa zvyčajne neodkláňa od svojich preferencií, buď sa venuje hereckým osobnostiam, alebo osobnostiam literatúry. Jeho rozhovory sú komplexné, reflektujú život osobnosti v biografických súvislostiach, v konfrontácii so spoločenskými posunmi a jeho otázky sú takmer vždy presne načasované. Naposledy vyspovedal osamelého bežca Ivana Štrpku v knihe rozhovorov Žiť svoju báseň (Literárne informačné centrum). Pomenovanie rozhovorov predstavuje jeden zo základných orientačných bodov Osamelých bežcov, ktorý sa prvýkrát objavuje už v manifeste Prednosti trojnohých slávikov. Úvod a záver autor pomerne nezvyčajne rámcuje vlastnou básňou a básňami Ivana Štrpku. Kompozične sú rozhovory rozdelené do kapitol podľa témy, ktorým sa dialogickí partneri venujú. Reťazovito sledujú život Ivana Štrpku od útleho detstva, vplyv rodinného zázemia a spätosť so strýkom, básnikom, Ivanom Kupcom cez dospievanie a prvé publikovanie v časopise Mladá tvorba. Rozsiahlo a dopodrobna sa venujú obdobiu a okolnostiam vzniku dnes už kultovej literárnej skupiny Osamelí bežci, textárskej spolupráci s Dežom Ursinym cez pôsobenie vo viacerých literárnych časopisoch v Slovenskej televízii až po dnešok (zámerne a len veľmi okrajovo sa venujú osobnému životu). Dialóg sa nesústreďuje len na opis, ale jeho súčasťou je aj vytváranie obrazu doby, ako aj cenné autorove názory na básnictvo, tvorivý proces, literatúru a jej prúdy a samotnú kultúru. „Písanie je stále – aspoň pre mňa – istý druh napätia, stresu. Až neskôr som si to pomenoval ako procesuálnosť, ktorá predbieha schopnosť artikulácie“ (s. 30).

Štrasser je na Štrpku „pripravený“, do dialógu vstupuje citovaním Laučíka a Repku, ako aj úryvkami básní a esejí, ale aj dobovými reakciami na tvorbu skupiny, vychádzajúc z viacerých bibliografických prameňov. To všetko sa podieľa na formovaní uceleného a plnohodnotného portrétu básnika. Rozhovory sprevádzajú dozrievajúce fotografie Štrpku a v závere obrazová príloha.

Druhá kniha rozhovorov sa spája s Albertom Marenčinom, scenáristom, spisovateľom, dramaturgom, výtvarníkom, prekladateľom a členom surrealistickej skupiny a patafyzického hnutia, ktorý v tomto roku vo veku nedožitých 97 rokov prešiel na druhý breh.

Aktuálne a akosi clivo sa tak prihovára kniha rozhovorov Horká chuť storočia (Marenčin PT) medzi známym výtvarným teoretikom Jurajom Mojžišom a Albertom Marenčinom. Tematicky, esteticky a hodnotovo je poznačená 55-ročným priateľstvom medzi oboma protagonistami. Rozhovory nemajú úplne typický asymetrický charakter pýtajúceho a pýtaného, aj keď A. Marenčin v pozícii pýtaného dostáva väčší priestor, svoju šírku na formulovanie otázky si však „uzurpuje“ aj spytujúci sa. Zároveň sú popretkávané Marenčinovými kratšími textami publikovanými časopisecky. Výsledkom stretnutia dvoch osobností, ktoré viaže priateľstvo, je mimoriadne pôsobivý rozhovor o detstve a dospievaní a pripútanosti k miestam, ktoré formovali Marenčinove vzťahy a postoje. Vzájomným dialógom prehľadávajú kultúrnu pamäť. Spoločne sa vracajú k prvému pobytu Marenčina v Paríži, spomínaním na stretnutie s Bretonom, Eleuardom, Picasom. Pričom Marenčin predostiera svoj vzťah k humoru ako prejavu dôvernosti a sympatie, zároveň sa vymedzuje ako ľavičiar, spomína na opakované vylúčenia zo strany. Rozhovory sú selekciou, v ktorej umelec predstavuje vlastné avantgardné myslenie, objasňuje svoje vnímanie surrealizmu, postoj ku knihám, autorom, definuje vlastný vzťah k slovenského filmu a vnímaniu umenia. „Umenie je výrazom človeka, ,odtlačkom’ jeho ľudskej totality. Nie jeho vzdelania, zručnosti, vedomostí a ani skúseností alebo remeselnej práce, ale všetkého dovedna, čiže všetkého, čo sa v živote na jeho človečenskú podstatu ,nalepilo’, pričom sa ,pravda’ stáva, že niekedy to ,nalepené’ tú podstatu celkom zakryje, prekryje, udusí, umlčí, zatiaľ čo školy, umelecké učilišťa, mali by ,ľudskú podstatu’ a ,prirodzenosť’ odhaľovať, odkrývať a učiť človeka, ako si ju rozvíjať, udržiavať čistú a udržať nedotknuteľnú a nedotknuteľnú“ (s. 70). Vzťah Mojžiš – Marenčin intenzívne funguje. Samotný text má vysoké estetické kvality, smeruje k náročnému čitateľovi a je čistou esenciou ducha výnimočného človeka.

 

Rozochvené myšlienky

Súbor kratučkých esejí Veľká potreba lampášov (Modrý Peter) je pomenovaný podľa jednej z nich. Kniha ako lampáš, niečo čo pomáha človeku prejsť cez tmavé zákutia a dokáže rozžiariť život. Dušan Dušek v nej hovorí o knihách, ku ktorým sa vracia a ktoré ho očarovali, uhranuli a chytili do svojich chápadiel a navždy si ho pripútali. Eseje sú rámcované výkladovým textom, ktorý uvádza čitateľa do čítania a završuje čítanie namiesto predslovu a doslovu. V jednotlivých textoch, vďaka svojmu brilantnému spôsobu nazerania na literatúru, ponúka esenciu tej-ktorej knihy, pričom na pomerne malom priestore dokáže čitateľovi ponúknuť čistý extrakt, k čomu prispievajú krátke, ale prenikavé analýzy. Svoj pohľad upiera na slovenských autorov a autorky, ale aj svetových autorov, vyjadrujúc im obdiv. Dokáže presne zadefinovať, čím ho daný autor, kniha oslovila. Vyznáva sa však aj zo vzťahu k jednotlivým spisovateľom. Nezabúda ani na prekladateľov či výtvarníkov a ich majstrovstvo a podiel na definitívnom knižnom výsledku. Čítanie knihy vníma ako bytostný proces, ktorý prináša objavy v podobe zjavenia, očarenia, radosti a nadšenia. Čítanie Dušekových esejí je vďaka básnickému, obraznému jazyku aj čistým estetickým pôžitkom.

Vraj alergia na gumové rukavice spôsobila, že sa z Viliama Klimáčka stal predovšetkým veľmi plodný dramatik a spisovateľ. Jeho kniha Divná doba (Vydavateľstvo Slovart) predstavuje výber publicistických textov napísaných v rozpätí rokov 2009 až 2017 pre viaceré denníky. Výrazné posolstvo komunikuje už obálka knihy, na ktorej je vyobrazený Klimáček v maske Batmana. Sám seba vníma ako človeka, ktorý pozoruje chod vlastnej krajiny, ktorú má rád, ale už nedokáže pre ňu nič vykonať, a tak sa len smeje. „Občas sa cítim ako starnúci Batman, ktorý už má najlepšie roky za sebou. Tohto Batmana trápi, ako vyzerá dnešné Slovensko, je naštvaný, ako upadlo milované Gotham City, ale už pre to nedokáže veľa urobiť. Šplhať sa po budovách a skákať zo strechy na strechu už preňho nie je, lebo prestal cvičiť a seklo ho v krížoch.“

Výber Klimáčkovej publicistiky je naozaj pestrý, glosuje zažité veci, ktoré sú písané tak, aby boli zrozumiteľné aj iným ľuďom. Texty reagujú na spoločenské, politické a kultúrne udalosti. Sprítomňuje zážitky z ciest viažuce sa k miestam, reaguje na aktuálne pálčivé celospoločenské dianie. Vyberá si také skutočnosti, ktoré je možné reaktualizovať v každej dobe a ktoré sú aj po strate aktuálnosti dekódovateľné. Využíva alúzie, parafrázy, ale nebojí sa ani priamej, otvorenej kritiky. Siaha po irónii, výsmechu a nonšalantnosti, ale veľakrát sa uzatvára do nostalgie. Často môžeme sledovať návrat k danej téme, všíma si sviatky, výročia, reflektuje kultúru a kultúrne podujatia, všíma si každodennosť rozdielov. Klimáček je výborný pozorovateľ, trápia ho starosti sveta a vidí aj do budúcnosti, hľadá paralely medzi minulosťou a súčasnosťou. Starnúcemu Batmanovi sa môže zdať, že písanie o tom, čo ho durdí je málo, ale správne zvolené slová nezostávajú bez odozvy.

 

Neznáme/známe osudy

Po [ne]známych príbehoch Osem zabudnutých osobností 19. a 20. storočia z roku 2017 rovnako pomenovaná edícia prináša (Ne)obyčajný život farára (Society for Human studies) od Jána Goliana, Rastislava Moldu a kolektívu autorov. Už samotná zátvorka v názve naznačuje, že je na čitateľovi, s ktorým variantom vnímania kňazských osudov sa stotožní. Publikácia predstavuje osem farárskych životných ciest a prvej evanjelickej farárky. Známejším menám ako Jonáš Záborský a Jozef Murgaš sekundujú Eugen Gerometta, Jozef Podhradský, Peter Tomkuljak, Michal Kančuha, František Paňák, Miron Petrašovič a Darina Bančíková. Autori stáli pred pomerne zložitou otázkou výberu jednotlivých mien, a tak sa základným východiskom stalo vnímanie kňazského povolania ako služby verejnosti. „Životné príbehy našich ,hrdinovʻ ukázali, že svoju pozíciu kňaza pochopili ako službu verejnosti a spoločnosti, ktorej hranice nedefinovala konfesionálna príslušnosť k ich vierovyznaniu“ (s. 19).

V úvode Ján Golian a Rastislav Modla ponúkajú prierezový pohľad na postavenie kňaza v historických súvislostiach i v kontexte slovenských dejín. Napriek viacerým autorom si monografia zachováva jednotný štýl a má ucelený, komplexný charakter. Spoločnou snahou autorského kolektívu je úsilie o popularizáciu, pričom sa neodkláňajú od odbornosti. Monografii sa darí spájať zásadné biografické údaje s čitateľsky príťažlivým výkladom (posun oproti predchádzajúcemu titulu), sledujúc životy vybraných kňazov (farárky), pričom interpretujú dobové súvislosti v pozadí. Autori pracujú so značným množstvom odborných zdrojov a obrazového materiálu. Autorskému kolektívu sa okrem komplexnej biografie podarilo v závere v deviatich bodoch vyvrátiť zaužívané predstavy/predsudky o kňazskom povolaní: Kňaz nebol iba muž. Aj kňaz mohol dospieť ku konverzii. Kňaz nebol iba bibliofil, ale aj praktický človek. Kňaz národovec nebol vždy len luteránom. Nie každý politicky angažovaný kňaz mal totalitné prejavy. Kňazstvo nebolo východiskom z núdze pre neúspešných študentov. Aj kňaz je len človek a môže sa postaviť aj na nesprávnu stranu. Dôkazom týchto tvrdení sú neobyčajné a fascinujúce životné osudy predstavených duchovných.

Podobný kľúč, v podobe neobyčajného života, si vybral aj Viliam Apfel. Zaujali ho ženské historické postavy, ktorých život sa spájal so slovenským územím. V knihe Za oponou času (Vydavateľstvo Matice slovenskej) s podtitulom Príbehy o ženách z našej histórie predstavuje v krátkych rozprávaniach dvadsať ženských hrdiniek (zväčša príslušníčok šľachtických rodov) rôznych období našich dejín, ktoré sa často museli vyrovnať s trpkým životným osudom. Jednotlivé rozprávania majú podobu kratších textov. Autor veľmi jednoducho, bez hlbšieho ponoru a s obmedzeným množstvom faktov, často s minimálnym zameraním na ústrednú postavu, s náznakom reportážnosti, prerozpráva príbeh. Zaujímavý výber hrdiniek však naráža na štýl písania. Apfel si nezachováva odstup od textu a do rozprávania vkladá osobné postoje a názory, čo miestami vyvoláva zmiešané pocity. Kniha ponúka ľahké a rýchle čítanie skôr pre zábavu ako na obohatenie poznania.

Leonardo Da Vinci je považovaný za jedného z najväčších umelcov všetkých čias i za otca moderných technológií. Remi Kloos sa pri písaní zbierky krátkych próz Ja, Leonardo (Artis Omnis) nechal inšpirovať jeho neobyčajným životom a návštevou Florencie. Predmetom jeho záujmu je život a dielo Leonarda z Vinci. Aj keď texty próz vychádzajú z historických faktov, ide o vymyslené príbehy, v ktorých okrem da Vinciho vystupujú aj ďalšie postavy svetového umenia (Perugino, Boticceli, Michelangelo, Verrochio, Tizian), ktoré s maliarom vstupujú zväčša do humornej interakcie. Už samotná obálka (autoportrét Leonarda s potmehútskym úsmevom a slnečnými okuliarmi vo vlasoch) niečo naznačuje o charaktere textov. Remi Kloos obdiv k velikánovi prezentuje s humorom, pohráva sa a ironizuje historické fakty a prostredníctvom fikcie ich vtipne pretvára. Celý text tak pôsobí nadľahčene, uvoľnene, najmä na úrovni dialógu, vysmieva sa a spochybňuje to „údajné“ čo sa v súvislosti s Leonardom traduje. Zmes fikcie a faktov núti čitateľa pátrať po pravde a overovať si uvedené skutočnosti, čitateľ si nemôže byť istý, čo z uvedeného je realita. Autor svojím prístupom odakademizoval Leonarda a ak čitateľ nie je ochotný prijať jeho hru, tak môže pri čítaní knihy zažiť sklamanie, možno aj pobúrenie.

 

(Ne)obyčajné osudy

Terézia Kvapilová vo svojej piatej knihe Hraničná čiara života. Príspevok k skrytým históriám 20. storočia (Spoločnosť Kolomana Sokola – KUD Apokalipsa) odkrýva oponu svojho života. Kniha je rozdelená do dvoch častí a má podobu biografického rozprávania s epištolárnymi prvkami. Reflektuje „obyčajný“ život, ktorý je vďaka svojej naplnenosti a úprimnosti hodný zaznamenania. Zachytáva štúdium, opisuje povinné pracovné tzv. umiestnenky, každodennú lásku dvoch ľudí, viaceré bývania a s nimi súvisiace sťahovania, ako aj obliekanie, stravovanie. Načrtáva spolunažívanie rodín, súdržné a nápomocné priateľstvá, ale aj pracovné spory, vplyv ideológie a režimu na každodennosť života. Nebojí sa pomenovať to, čo bolo v minulom režime dobré, čo sa podarilo, ale nevyhýba sa kritike. „A netreba si hneď myslieť, že adorujem bývalý režim. Obhajujem len naše právo na život v určitom čase a v daných podmienkach bez toho, aby nás niekto obviňoval, znevažoval alebo trestal“ (s. 178). Text je aj vzdorom voči rozmáhajúcej sa predstave, že pracujúce obyvateľstvo a inteligencia minulého režimu kolaborovalo s režimom, lebo žili svoju každodennosť. Autorka si zachováva otvorený, triezvy pohľad na dobu v ktorej žila, aj keď najmä v súvislosti s videním vlastného manžela podlieha nekritickej idealizácii až adorácii. Spomínanie má podobu vnútorného dialógu. Posun k väčšej intimite a k videniu súčasného sveta môžeme sledovať v druhej časti knihy, ktorú tvoria denníkové záznamy, často majúce epištolárny charakter, ktoré píše zosnulému manželovi. V nich sa vyrozpráva zo svojich pocitov, opisuje najmä rodinné stretnutia, zaznamenáva to, čo čítala, pozerala v televízii a ku všetkému zaujíma aj, v pomerne vysokom veku, svoje stanovisko. Reaguje na aktuálne spoločenské, kultúrne a politické dianie. Kniha je dôkazom toho, že každý život človeka má svoju históriu, svoje miesto v čase a priestore.

Jednoduchý názov nesie biografická kniha Ivana Balažovjech Spomienky lekára (Perfekt). V nej kardiológ Ivan Balažovjech oživuje spomienky na detstvo i na vojnové udalosti očami chlapca, priateľov, štúdium medicíny a profesijný život lekára. Autor je veľkorysý, veľkú časť rozpomienok venuje svojim učiteľom a kolegom, pričom prináša stručný prierez do histórie 1. internej klinky. V texte sa odvoláva na viaceré fundované publikácie. Keďže ide z väčšej časti o odbornú biografiu, jej súčasťou sú spomienky na študijné pobyty (stretnutie s Ultom von Eulerom – nositeľom Nobelovej ceny), zahraničné pobyty. V závere prezentuje svoje odborné smerovanie a výsledky vedeckej práce. Nevyhýba sa ani problémom súčasného zdravotníctva, prezentuje svoje postoje nie však dostatočne do hĺbky. Celkový štýl autobiografickej prózy je uvoľnený, jednoduchý, bez cieľa vyvolať nejaký estetický zážitok na úrovni jazyka. Pre čitateľa môžu byť príťažlivé najmä anekdotické pasáže, v ktorých opisuje viaceré humorné situácie v súvislosti s lekárskym povolaním. Text sprevádzajú fotografie a koncovkou publikácie sú slová uznania od jeho spolupracovníkov. Spomienky lekára sa snažia priniesť celistvý pohľad na človeka, ktorý zviazal svoj život s povolaním lekára.

 

Ako prvá a jediná

Reportážna literatúra v roku 2018 priniesla po dlhej odmlke prvú reportážnu knihu Slon na Zemplíne. Príbehy Slovenska (Absynt). Nie je azda prekvapivé, že ju do slovenského literárneho priestoru priniesol Andrej Bán, jeden z najoceňovanejších slovenských reportérov a fotografov. Autor ponúka 23 reportáží, ktoré zaznamenáva tak, ako fotografuje. Krátke, úderné a o mnohom vypovedajúce obrazy, v ktorých sa ústrednou postavou stáva človek. A v reálnych „živých“ hrdinoch a ich svedectvách sa zračí obraz Slovenska. Kľúčom k pomerne nič nehovoriacemu názvu sú slová z reportáží o samozvanom kráľovi, v súčasnosti odpykávajúcom si trest v sabinovskej väznici, Mikulášovi Varehovi: „Slon je už na ceste, Detaily však neprezradím, lebo by k nám nedošiel. Aby sme ho mohli získať a vybaviť si naň papiere, museli sme kúpiť dva slony. Ten druhý pôjde do inej ZOO. Darujeme im ho“ (s. 51).

Reportáže vznikli za posledných tridsať rokov a Andrej Bán v nich mapuje svoje cesty od východu na západ. Predmetom jeho záujmu sú odľahlé miesta, miesta, ktoré unikajú pozornosti, a ich spoločným menovateľom je nezáujem.

Kompozične sa v knihe prelína minulosť s aktuálnou prítomnosťou, čím vytvára filmové prestrihy do rôznych realít. Príbehy, ktoré prináša, sa pomerne ľahko dajú označiť za bizarné, až na fakt, že tí, ktorí podávajú autentické svedectvá, sú skutoční ľudia, žijúci medzi nami. Odkrývajú to, čo je na okraji, čo väčšina z nás nevidí, respektíve zámerne prehliada. Dedina Selemence neuveriteľne rozdelená po vojne medzi Ukrajinu a Slovensko. Mesto ako Čierna nad Tisou, ktoré sa preslávilo rokovaním Dubčeka s Brežnevom a ktoré malo pre Československo fatálne následky v podobe normalizácie a úslovím „Od Ašu po Čierne nad Tisou“, a odvtedy nič, Slovenské Nové mesto či Kráľovský Chlmec. Pomenúva jednu z najväčších tráum periférií periférie – vysťahovalectvo. Prináša svedectvá o podnikaní v pôdohospodárstve na Zemplíne, o arizáciách majetku na Spiši a Kysuciach, o nostalgickom Gemeri a Andrejovi Hlinkovi. Nemlčí ani o environmentálnych témach, ako sú výruby lesov a chemické postreky v nich, regulácia tokov riek. Ak by sme vnímali reportážnu knihu ako správu o stave republiky, ktorá je putovaním v čase a priestore, jej výsledkom je až príliš mrazivé čítanie. Priamo pomenúva tých, ktorí sú za tento stav v krajine zodpovední. „Zlé svedomie plodí milosrdné zabúdanie“ (s. 17). Andrej Bán sa knihou reportáží Slon na Zemplíne postaral o to, aby sa nezabúdalo a zatvoril tak dvere ľahostajnosti.

Literatúra faktu priniesla v roku 2018 okrem balastu aj zaujímavé tituly, ktoré sa vyrovnávajú s aktuálnym dianím v spoločnosti, a aj také, ktoré sa neboja odvážne pozrieť do očí minulosti a prinášajú autentické svedectvá. Zároveň môžeme vidieť, že autori sa snažia fakty predkladať čitateľovi popularizačným štýlom, pričom zdôrazňujú odborné východiská.

Žáryho Bratislavská bohéma, Zavackej Ľudácka prevýchova a Bánov Slon na Zemplíne sú knihy, ktoré výrazne zarezonovali svojou tematikou, ale aj odborným a literárnym spracovaním v minulom roku. Majú ambíciu osloviť čitateľskú verejnosť a uprednostniť tak faktografickú literatúru pred jej najväčším konkurentom – beletriou.