Vyhľadávanie
8. októbra 2020 Švédska kráľovská akadémia vied oznámila, že tohtoročnou držiteľkou Nobelovej ceny za literatúru sa stala americká spisovateľka Louise Glücková.
Jeden z najintímnejších spôsobov, akým sa jazyk dotýka vnútorných hraníc našej ľudskosti, je poézia. Čítať básnický text, spočinúť v priestore medzi bytím a prežívaním, je sviatok – je to možnosť na chvíľu pobudnúť v medzipriestore, vytrhnúť sa z víru každodenného kolobehu, sústredene počúvať, otvoriť všetky zmysly dokorán.
Po Pearl S. Buckovej (NC za literatúru, 1938) a Toni Morrisonovej (NC za literatúru, 1993), je Louise Glücková tretia americká spisovateľka, ktorá toto významné ocenenie dostala. Je štvrtou ženou, spisovateľkou, ktorá toto ocenenie dostala v priebehu posledných desiatich rokov. Zdá sa, že napriek kontroverzným rozhodnutiam švédska akadémia v posledných rokoch niekedy berie do úvahy aj gendrovú a formálnu diverzitu.
Strata, pominuteľnosť, vratkosť
Spoločnou črtou, ktorá Hertu Müllerovú, Svetlanu Alexievičovú, Olgu Tokarczukovú a Louise Glückovú spája, je hraničnosť. Zatiaľ čo Müllerová, Alexievičová či Tokarczuková sa ponárajú do bolesti národnej histórie i prítomnosti, píšu o odvahe a utrpení a podávajú svedectvo o dramatickej skúsenosti tých, ktorí sú „vyčlenení“, Glückovej básne hovoria o intímnej, zdanlivo banálnej skúsenosti spojenej so stratou, pominuteľnosťou, vratkosťou stavu sveta a vecí.
Jednou z kľúčových tém jej poézie je „radikálna zmena“, ktorú nevyhnutne spája s „motívom sebaobnovy“, aj keď kontinuita môže prameniť z „hlbokého pocitu straty“ (slávnostná reč člena komisie pre udeľovanie ceny). Takto je možné vidieť prepojenie medzi spomenutými spisovateľkami; nielenže sa ich jazyk pohybuje na pomedzí formálnych hraníc medzi poéziou a prózou, ale pohyb mimo vymedzených limitov sa stáva spôsobom života.
Spájať nespojiteľné
Glückovú nie je možné prehliadnuť ani v tradícii americkej poézie. Jej sústredený poetický hlas a kreatívnu energiu možno prirovnať k výnimočnej spisovateľke z 19. storočia Emily Dickinsonovej (1830 – 1886).
Lyrický subjekt sa u obidvoch prejavuje neobyčajnou odvahou, schopnosťou spájať nespojiteľné, či už je to prepojenie medzi banalitou každodennej existencie v dialógu s Bohom, prírodou alebo mýtom, prípadne schopnosť prezentovať hraničnosť ľudskej existencie so sebareflektívnou iróniou a intelektuálnym nadhľadom.
Kým Dickinsonovej lyrický subjekt sa spája s metafyzickým aspektom bytia, Glückovej poetický hlas konfrontuje seba s premenlivosťou vlastnej existencie – prosto, bez príkras:
Ó, bratia a sestry
aj vy ste boli kedysi takí ako ja, dávno predtým
ako ste sa stali ľuďmi?
... hovorí divý mak v zbierke Divoký kosatec. (The Wild Iris, 1992, česky 2007, zbierka bola ocenená Pulitzerovou cenou, 1993.)
A hoci Glückovej poézia nie je považovaná primárne za konfesijnú, „spovednú“, ako sa často označujú diela Sylvie Plathovej (1932 – 1963), je možné tvrdiť, že proces sebaobnovovania, premeny a konštrukcie subjektu nanovo je charakteristickým rysom tak Glückovej, ako aj Plathovej poézie. Tam, kde sa Plathovej intímny lyrický subjekt a korporealita konfrontuje s okolitým svetom, tam Glücková postupuje k imaginárnemu dialógu medzi prírodou a človekom, v ktorom sa ľudské konštruuje práve v takejto konfrontácii:
Áno, jar sa ku mne vrátila, tentokrát
nie ako milenka
ale ako posol smrti, a predsa
je to jar, a predsa, prišla
s nehou.
(Zbierka Vita Nova, 1999, ocenená prestížnou Bollingenovou cenou, 2001.)
Niekde ďalej od mora...
Poézia Louise Glückovej je slovenskému čitateľovi známa z doteraz jedinej publikácie, vydanej v nakladateľstve Skalná ruža v roku 2017. Ide o zbierku básní Vidiecky život (Village Life, 2009) vo vynikajúcom preklade Jany Kantorovej-Bálikovej.
Louise Glücková napísala v priebehu päťdesiatich rokov 12 zbierok poézie, preto možno oceniť, že nakladateľ Erik Jakub Groch sa rozhodol výber pôvodného textu prenechať autorke prekladu. Ako v doslove k zbierke píše Kantorová-Báliková, „…dlho som neváhala, rozhodla som sa preložiť Vidiecky život. Zarezonoval vo mne možno preto, že som približne v rovnakom veku, v akom ho autorka napísala, a uvažujem o priebehu ľudského života a približovaní sa k jeho nevyhnutnému koncu.“
Pre spoznávanie Glückovej tvorby je táto zbierka dobrým začiatkom. Vek čitateľov nemusí nevyhnutne korešpondovať s vekom prekladateľky, avšak možno poznamenať, že kolobeh ľudského života, jeho premeny a cyklické opakovania v konfrontácii s jeho finalitou sú témy, ktoré v každom čitateľovi z času na čas vystupujú na povrch – či už osobným zážitkom, ktorý núti človeka nad nestálosťou sveta uvažovať, pohybom spoločenských udalostí, alebo len jednoduchým plynutím času zhmotneným v zmene počasia. Glücková kumuluje tieto obrazy v básňach situovaných do fiktívneho, bližšie nešpecifikovaného miesta, niekde v Stredomorí, ďalej od mora.
Čas pre opakované čítanie
Glückovej básne sa čítajú ako mikropríbehy – poviedky prevedené do poetickej formy, abstrahované na úroveň básnického jazyka, a predsa pod povrchom „zavádzajúco jednoduchých, až prozaicky vyznievajúcich veršov” oprostených od poetických ozdôb vzniká význam, pre absorbciu ktorého treba čas a opakované čítanie. Ako napríklad v básni Pred búrkou:
... hora vyžaruje do tmy odrazené svetlo.
Nijaký zvuk. Iba ruvačky mačiek na priedomiach.
Cítia vietor: čas splodiť ďalšie mačatá.
Neskôr sa zakrádajú ulicami, ale pach vetra ich prenasleduje.
A v poliach je to rovnaké, zmätok zo zápachu krvi, hoci sa zatiaľ
dvíha vietor; hviezdy sfarbujú pole do striebrista.
Vzdialení od mora, no rozpoznáme tieto znamenia.
Noc je otvorená kniha.
Svet za nocou však ostáva záhadou. (s. 19)
Sú tu všetci
U Glückovej je všetko zdanlivé. Vidiecky život je situovaný do imaginárneho prostredia, kde sa ľudské sídlo priamo stretáva s prírodou, napr. tam, kde sa „svetlá vidieckych domov postupne zhasínajú / a hora vyžaruje do tmy odrazené svetlo”.
Napriek sémantickému vymedzeniu už samotného názvu zbierky hľadanie porovnania či rozdielnosti medzi vidieckym a mestským životom však nie je celkom na mieste. Je symptómom našej doby (a Glückovej básní), že tradičné rozdiely medzi rurálnym a urbánnym sa stierajú. A teda napriek presnému geniu loci, ktoré Glücková vytvára v plejáde postáv, situácií, konfrontácií a obrazov, jej básne sprítomňujú to, čo by sa dalo nazvať univerzálnou skúsenosťou, pretože, ako píše Kantorová-Báliková, „Sú tu všetci. Muži, ženy, mladí a starí.“
Autorka prekladu poukazuje aj na univerzálnosť Glückovej jazyka, ktorý spisovateľka formuje zámerným nepoužívaním rodovo zafarbených slov. V tejto mnohorakosti, ktorá sa zrkadlí v jednom (napr. jazyku), Glücková nadväzuje na lyrický subjekt Walta Whitmana v diele Steblá trávy (1855). Avšak ide aj ďalej a tam, kde sa Whitman vyjadruje v nesúmeriteľnosti lyrického Ja a reflektuje tak mnohorakosť americkej skutočnosti, Louise Glücková postupuje opačne. Z mnohorakosti lyrických subjektov tvorí univerzálnu (nielen americkú, mediteránnu…) skúsenosť.
Obraz života
Napriek situovaniu zbierky v neznámom mediteránnom prostredí (sú tu špecifické kultúrno-geografické indexy: olivovníky, rozmarín, figy, výrazy ako primavera, vzdialení od mora, atď.) sa v jej zbierke prelínajú obrazy, s ktorými je možné sa identifikovať takmer v každom kultúrnom a geografickom prostredí.
Básne s názvom Pálenie lístia sú v zbierke tri. Každá z nich je obrazom života, konkrétnou scénou, kde básnický obraz pálenia lístia odkazuje k jeseni, v našej kultúrnej skúsenosti spojenej s pominuteľnosťou, prechodom od fyzického a plodného k duchovnému a stíšenému a zosobňuje jeden zo základných elementov – oheň vo svojej premenlivosti:
Keď sa dym rozplynie, dom je v bezpečí.
Pri jeho zadnej časti stojí žena, ukladá suché šatstvo do prúteného koša. (s. 36)
alebo:
… posledné iskry
ešte vždy vzdorujú… len driemu a či oddychujú, no nik nevie,
či predstavujú život alebo smrť (s. 47)
a v kontraste so zemou:
A tam, kde bola kôpka lístia, je prázdnota,
ktorá sa zrazu zdá byť obrovská.
… Azda takto sa dozvieme, že zem je mŕtva – vzplanie. (s. 74)
Pokojný tón, ktorý dráždi
Louise Glücková sa narodila v roku 1943 v New Yorku. Básne začala písať pomerne skoro a v roku 1968 uverejnila prvú zbierku Firstborn (Prvorodená). „Tón tejto zbierky mnohých kritikov dráždil, ale Glückovej výnimočná schopnosť vládnuť jazykom a používať rým a metrum imaginatívne nadchla iných (Encyklopédia Britanicca). Za celoživotné dielo jej v roku 2016 Barack Obama odovzdal medailu národných humanitných vied (National Humanities Medal).
Pohybujem sa v tme, akoby to bolo pre mňa prirodzené,
až sa zdá, že som niečím, čo je s ňou späté.
Pokojne, ticho sa brieždi.
V trhové dni nosím na trh hlávky šalát,
....píše v závere zbierky Vidiecky život Glücková. Po vydaní prvej zbierky zažívala autorka spisovateľský blok. Jej nasledujúca zbierka The House on Marshland (1975) vznikla až v období, keď na Goddard College vo Vermonte začala učiť poéziu.
Myslím, že čitatelia Glückovej poézie si môžu rovnako dopriať luxus priestoru, v ktorom sa zdanlivo nič nedeje. Pretože tak, ako básnik potrebuje priestor na materializáciu básne, aj čitateľ potrebuje priestor, aby sa básni mohol otvoriť.
Alena Smiešková (1966)
Vyštudovala anglický jazyk a literatúru na FiF UK v Bratislave, kde v súčasnosti vyučuje na katedre anglistiky a amerikanistiky . Zaoberá sa otázkami etnicity a diverzity americkej kultúry. Je autorkou monografie: Mýtus. Realita. Rozprávanie. Prípad Philip Roth (2011).
Portrét Louise Glückovej od neznámeho autora (r. 1976 –77).
zdroj: Museum of Contemporary Art in Chicago.
